Z histórie dobýjania Everestu: Namiesto kyslíkovodu Šerpovia

Už vyše 500 lezcov vystúpilo počas jarnej sezóny 2013 na Mount Everest. Ohlasuje to internetový spravodajca najvyššej hory sveta Alan Arnette. Väčšina z nich za pomoci kyslíka.

8848-metrový vrchol bol prvýkrát zdolaný 29. mája 1953. Pred šesťdesiatimi rokmi bol výstup naň aj za pomoci kyslíka výkonom výkonov a prví dobyvatelia boli oslavovaní a vyznamenávaní najvyššími z najvyšších - v Británii kráľovnou, v Indii premiérom Nehrúom.

Tím vedený britským plukovníkom Johnom Huntom potreboval na dobytie vrcholu 9 postupových táborov. Výprava použila 350 nosičov, aby sa dostala pod Everest. Iba výškových Šerpov, ktorí mali operovať nad Západným kotlom (od 6700 metrov), bolo 27. Jeden z nich - Šerpa Tenzing Norgay, vystúpil na vrchol spoločne s Novozélanďanom Edmundom Hillarym. O Tenzingovi jeho krajania hovorili, že má zdvojené pľúca.

Prečo chcete dobyť Everest? Pretože je tu.

Huntova výprava nebola prvá, predtým si na Evereste vylámalo zuby pätnásť výprav, v roku 1924 na ňom zahynul aj Angličan George Mallory, autor legendárnej odpovede na otázku: Prečo chcete dobyť Everest? Mallory odpovedal lakonicky: Pretože je tu.

Malloryho telo našla špeciálna hľadačská expedícia v roku 1999. Výprava chcela nájsť aj fotoaparáty Malloryho a jeho spolulezca Andrewa Irvina. Tie by pomohli objasniť, či sa dvojica dostala na vrchol, alebo nie. Fotoaparáty a ani Irwinovo telo však nenašli.

Vrchol bol výsledkom úsilia viacerých výprav

Keď v roku 1952 Briti pripravovali výpravu na Everest, mohli sa opierať o mnohé poznatky z predošlých nedokonaných výprav. Napr. spomínaný Mallory sa pokúšal vyliezť na vrchol severnou cestou, ktorá sa ukázala byť náročnejšou ako výstup Juhovýchodným hrebeňom. Práve na Juhovýchodnom hrebeni sa prvá švajčiarska výprava v roku 1952 dostala až do výšky 8600 metrov. Vo vrcholovej dvojici bol švajčiarsky lezec Raymond Lambert a Šerpa Tenzing Norgay, ktorého o rok Hunt vybral do tandemu k Hillarymu. Huntova výprava šla - s výnimkou finálneho panenského úseku - po stopách Švajčiarov a plukovník Hunt sa nikdy netajil tým, že úspech Britov stavia na priekopníckom úsilí dvoch švajčiarskych výprav v roku 1952, a tiež na skúsenostiach predošlých výprav.

Kľúčové kyslíkové prístroje

Hunt v čase príprav úspešnej expedície považoval za kľúčové vybavenie lezcov funkčnými kyslíkovými prístrojmi. V tom čase ešte nebolo horolezcov - supermanov, ktorí sa dnes dokážu pohybovať v zóne smrti nad 8000 metrov bez kyslíkových prístrojov.

Huntovci vývoj kyslíkových prístrojov napokon zvládli a ich využitie bolo kľúčom k dosiahnutiu vrcholu Everestu. Spolu s ním aj plánovanie, podporené vojenskými organizátorskými skúsenosťami plukovníka Hunta.

Publicita, ktorá sprevádzala prípravy Huntovej výpravy, priniesla aj zopár kurióznych rád, ktorá Hunt zaznamenal vo svojej knihe Výstup na Everest.

Vystreľovať kyslíkové fľaše do Južného sedla?

Jeden z návrhov spočíval v tom, aby si výprava zobrala mažiar (kanónik), ktorým by mohla vystreľovať kyslíkové fľaše ako granáty do Západného kotla (Západný CWM) a do Južného sedla. Hunt tento návrh komentoval zhovievavo - “žiaľbohu, ako sme neskôr zistili, terén v sedle je pritvrdý: Čo ako sú fľaše pevné, nielenže by odskakovali, no zaiste aj vybuchovali. A nehovorím o zábave,” pokračuje Hunt,” ktorú by nám poskytovala taká poľovačka na fľaše vysoko v nesmiernych ľadových pláňach! Ba v duchu sme už skľúčení videli, ako naše strely dopadajú na cieľ a gúľajú sa rastúcou rýchlosťou tisíce metrov dolu svahom až do palebného postavenia.”

Zaujímavé je, že britská výprava napokon predsa len “poľovala” na kyslíkové fľaše v zóne smrti - boli to ale fľaše, ktoré tam na jeseň 1952 zanechala neúspešná švajčiarska výprava. Huntovcom veľmi pomohli, podobne ako konzervy, ktoré tam po Švajčiaroch ostali. Aj napriek mimoriadne dôkladnému vojenskému plánovaniu plukovníka Hunta, nebolo potravín v niektorých fázach výstupu navyše.

(Everest je funkčná chladnička. Žiaľ, v príliš mnohých prípadoch dodnes funguje ako chladiarenské zariadenie márnice.)

Kyslíkové potrubie na Everest

“Iný, veľmi lákavý návrh odporúčal,” píše ďalej Hunt, “položiť na úbočie Lhoce a ďalej pozdĺž Juhovýchodného hrebeňa potrubie. Tak by sme vraj dostali na vrchol kyslík. Na potrubí by boli kohútiky, pri ktorých by sa unavení horolezci mohli za výstupu zastaviť a osviežiť “hltom”. Ako píše ďalej Hunt, po zvážení návrhov sa rozhodli, že budú radšej ťažké kyslíkové fľaše vynášať.

Vodíkový balón a podtlakové kombinézy

Ďalšie návrhy zasa prišli s ideou nadľahčovať lezcov vodíkom - jeden návrh za pomoci vodíkových balónov a ďalší pomocou podtlakových kombinéz. “Tlakové zariadenie by sa ovládalo pákou na nohe, a poháňalo by malú vrtuľu, pôvabne upevnenú na hrudi, a tak by sme prekonávali technické ťažkosti v stene Lhoce, podobajúc sa reklamám pneumatík Michelin.”

K týmto návrhom sa pripojili aj ďalšie - zhadzovať materiál a kyslíkové fľaše do Západného kotla padákmi z lietadiel. “Tento návrh skúmalo Ministerstvo letectva a ukázali sa pritom veľké technické ťažkosti,” písal Hunt. “Jednak by bolo v takom prípade treba raz toľko výzbroje, a jednak bolo veľké riziko, že náklad padne niekam na tibetské územie - za hrebeň Everestu, alebo že bude nutné ho “lopotne loviť z trosiek lietadla.”

Kanón tiež neprešiel

Z týchto podarených návrhov sa nič nerealizovalo, neprešla ani myšlienka zobrať na expedíciu kanón, ktorým by boli odstreľované nebezpečné seraky a lavínové polia.

“Šerpovody”

Napokon ostalo pri usilovnej lopote členov expedície a Šerpov, ktorí postupne vynášali potrebný materiál, zásoby a kyslíkové fľaše z tábora do tábora. Táborov bolo postupne 9 a ten posledný vo výške 8500 metrov si postavili sami členovia - druhej vrcholovej dvojky Hillary a Šerpa Tenginz.

“Šerpovod” v podstate funguje na Evereste dodnes, akurát táborov, ktoré sú potrebné na najpoužívanejšiu cestu Južný sedlom a Juhovýchodným hrebeňom je menej - bežné komerčné expedície vystupujúce po pevných lanách a s kyslíkom vystačia so štyrmi.

Pozoruhodné je, že Huntova výprava sa vo výškach zaobišla bez obetí na životoch. V roku 2013 zahynuli pri zabezpečovaní komerčných výprav na Everest už štyria Šerpovia - dvaja pri nešťastných pádoch a dvaja zrejme po infarkte vo výške. Na Evereste v tomto roku skonali aj piati nešerpskí lezci. Vysvetlením môže byť skutočnosť, že dnes je na komerčných kyslíkových expedíciách zúčastnených omnoho viac ľudí, ako bolo účastníkov Huntovej výpravy nad základným táborom.

Spracoval: Vlado Bibel

Pripojte komentár