Dolu Dunajom za sumcom ľudožrútom

"Pamätáš sa, ako Zdenko vravel, že keď skúšali pádlom hĺbku vody, tak sa im nevrátilo?" opýtal som sa Olivera. Nečakal som na odpoveď a pokračoval som:

"Oni si to nevedeli vysvetliť. Ale vieš, čo sa tým pádlom mohlo stať? Mohol ho pochrúmať sumec..."

Malí chlapci, sa ničomu nečudujú. Ani keď sa stanú dospelými. Vedel som, že Oliver sa nezačuduje, ale vedel som tiež, že usilovne zvažuje, či si z neho strieľam, alebo, či to môže byť pravda, či naozaj vo vodách pred nami môže žiť ryba, ktorá sa pustí do kusu plastu, ktorý má v ruke.

"Neboj sa, to bolo dávno," pokračujem: "Vtedy sa ešte používali drevené pádla. V plaste by sumcovi uviazli zuby... Vtedy to ale bolo tak, že Fero torpédoval to pádlo šikmo pod čln, takže vyplávalo na opačnej strane člna a Zdenko si to nevšimol. A nad tým, ako zmizlo pádlo, bude hútať naveky. Fero mu svoj fígeľ neprezradí. Pre Zdenka je to záhada na celý život. Ktovie, na koľko záhad narazíme dnes pri našej výprave."

Oliver sa tvári nedôvečivo a chýba mu nadšenie. Navyše v ňom prehlbujem utajované znepokojenie nad tým, čo skrývajú neznáme vody. Teraz len jedno vie naisto - okolo nie je počítačová virtuálna realita - a preto je to nudné. Ja dúfam, že ho presvedčím o opaku. Ešte netuším, ako blízko budem k tomuto cieľu.

Oliver sedí v člne s Peťom. Hneď ako vkĺzavame do kánojok pod čuňovským vodáckym areálom, dáva si dole nafukovaciu vestu a Peťo mu to schvaľuje:

"Veď máme lode. Nepotrebujeme aj vesty!"

Nedajú si povedať. Hladina je pokojná, slnko páli. V tomto úseku Dunaja, to naozaj vyzerá tak, že vesta je len na obtiaž. Gumotextil na koži nie je príjemný... V druhej lodi sedím ja s Elenou.

Dolu sa! Po prúde!

Hor sa nadol k rýchlym vodám,
nedajme oddych svojim rukám.
To čo slnko spaľuje,
voda ochladzuje.

Sme už vyše dve hodiny na vode. Člny sme už po brehu preniesli okolo speneného dunakilitského prahu. Trocha som sa ho obával, mal som strach, že rieka sa pred týmto úsekom môže prudko zrýchliť a vcucne nás do nesplavného vražedného prúdu. Ale voda pred prahom bola pokojná, bez problémov sme zakotvili.

Znova sa naloďujeme. Dunaj je až po Dunakiliti veľmi pokojný a široký, potom sa podchvíľou rozvetvuje a zasa zužuje, zrýchľuje a je mnohotvárnejší. Začínajú sa objavovať perejky.

Asi nie je veľa Bratislavčanov, ktorí majú chuť sa okúpať v tej veľkej rieke, ktorá pretína ich mesto. Väčšina obyvateľov mesta sa denne okolo Dunaja, ponad Dunaj prepravuje a pre väčšinu je to asi vodný prúd, ku ktorému necíti žiadne emócie. A predstava, že by sa v ňom dalo kúpať, nie je veľmi lákavá. Po dvoch hodinách na kanojke v ostrom slnku však dunajská voda nadobudne iné vlastnosti.

Začína byť lákavá, osviežujúca a navyše po desiatich kilometroch pod Čuňovom je aj akási prírodnejšia, oprostená od civilizačnej špiny. Moja spolujazdkyňa skáče do vody. Dunaj už nebude nikdy tým cudzím, nezaujímavým tokom, akým bol po dlhé roky, keď sme ho väčšinou pozorovali len z vozidiel hučiacich po bratislavských mostoch.

Plavíme sa už takmer tri hodiny. Hľadám odbočku do dunajských ramien. Odbočujeme do jedného sľubného miesta, ale prúd nás o chvíľu vracia nazad do hlavného koryta. Len čo sme stratili čas.

Spoznávame zákon maslového chleba - zákon schválnosti v jeho vodáckej variante: Riečny prúd sa vždy zdá byť rýchlejší na opačnej strane rieky, než na ktorej práve si.

Stále častejšie vyťahujem mapu a porovnávam ju s kilometrovníkmi na brehu. Už by sme mali byť v Dobrohošti. Tu by bolo ideálne vyliezť z vody, ak mám chytiť jediný víkendový autobus, ktorým sa môžem vrátiť po auto do Čuňova. V Dobrohošti má však Dunaj vyregulovaný breh. Dláždia ho strmé betónové kocky. Naštastie, sú v nich schodíky. Oliver a Peťo k nim smerujú. Našu loď prúd zanáša nižšie. Skúšame sa vrátiť, ale rieka je na tomto prúde zúžená, naberá na rýchlosti a nevládzeme ju prekonať. Po chvíli to vzdávam:

"Pôjdeme ďalej," volám na chlapcov.

Obvykle to v živote býva tak, že človek niečo chce, a len niečo môže. Teraz by som už mal hľadať únikovú cestu z rieky, ale rieka ma opája: Najkrajšie na Dunaji sú miesta, kde sa rieka kľukatí do takej diaľky, až sa stráca v parnej diaľave za oblinou Zeme. Najradšej by som sa tam nechal unášať. Je však čas zakotviť, slnko už nie je až tak vysoko.

Splav Dunaja má jedno spoločné so splavom Moravy. Pravý breh akoby bol zakázaný. Nemáme tam vstúpiť, aj keď v prípade oboch riek sa zdá byť civilizovanejší a obývanejší. My máme to šťastie, že akoby sme boli odtiaľ, kde sú levy - Hic Sunt Leones. Náš breh je omnoho menej obývaný, a to je na ňom krásne. Pri našej výprave by som však privítal čo len náznak nejakého kotvišťa.

Napokon predsa len známka života! Na jednom mieste pod krovinami vidím zakotvený čln. Ideme tam, volám na chlapcov. Dávam pozor, aby nás voda nepremohla a neuniesla, podobne ako v Dobrohošti. Aj tu je prúd pomerne rýchly. Pristávací manéver sa nám podaril. Žiadostivo hľadím na sieťku s plechovkami piva ponorenými do vody. Tentokrát majú s pristávaním väčšie problémy chlapci. Okrikujú sa, kto urobil chybu a len takt-tak sa chytajú zakotvenej pramice. Na týchto miestach by už záchranná vesta mala byť na tele. Vystupujeme z lode a po chodníku kráčame za domácimi. Okolo cestičky v krovitej dunajskej savane sú rozhádzané veci - fľaše, konzervy, tábornícke potreby, akoby ich veselá spoločnosť roztrúsila na znak svojej rozšafnosti. Je to pánska jazda. Muži v stredných rokoch sa začínajú dohadovať, kde by sme mali zakotviť tak, aby sme sa mohli dostať aj s loďami, aj s autom. Nevedia nám poradiť. Sú tu závory... S autom k vode neprejdeme. Nasucho pregĺgam, veď ani to auto tu ešte nie je. Chlapi už majú dobrú náladu a chystajú sa na komáre. Tie sa zatiaľ schovávajú pred slnkom. Aspoň na slovenskom brehu. Keď sme pred chvíľou vyhľadávali tieň pri maďarskom brehu, komáre zaútočili. V strede rieky je lepšie.

Plavíme sa ďalej. Ramien na ostrove medzi ľavým brehom Dunaja a umelým korytom Gabčíkovskej priehrady je mnoho.

"Nie je možné," uvažujem, "aby na nejakom úseku neboli hneď pri koryte rieky."

Dodatočne som sa o jednom takomto mieste dozvedel, ale keby som ho bol našiel, neboli by sme stretli škriepiacu sa dvojicu, ktorá ma tak poplietla, že som prestal veriť aj mape a začalo sa naše dobrodružstvo na dunajskom ostrove.

Plavíme sa pomaly. Dvakrát kotvíme pri brehu a vyliezam sa pozrieť, či nenájdem blízko pri brehu rameno, do ktorého by sme mohli preniesť člny, aby sme sa preplavili k civilizácii. Je to márne.

Vždy len pustatina a kroviská. Nemáme rýchlosť a dobieha nás čln. Zdiaľky počujeme hádavý krik.

"Aspoň ich uzmierime našimi starosťami," vravím si.

"Hádame sa o palestínskom konflikte," vraví jeden z mužov a tvrdí, že sme už na úrovni Bodíkov. Oni sa chcú nižšie niekde utáboriť a radia nám, aby sme pokračovali až do Gabčíkova, kde je elegantné kotvište. Pre nás je Gabčíkovo príliš ďaleko, pretože sa ešte za vidna potrebujem stopom vrátiť do Čuňova. Mohol by som stopovať aj celú noc a nikto by mi asi nezastavil. Od škriepiacej sa dvojice nezískam žiadnu dobrú radu. Zaberajú ďalej a nestarajú sa o nás. Chvíľu bezradne pádlujeme za nimi, vtedy jeden vstáva, a ukazuje nám holý zadok, akoby nám chcel ukázať: Nezaujímate ma. Čln sa vzďaluje v diaľke.

Na Dunaji často stretnete naháčov, ktorí sa spolu s riekou prinavracajú k prírode. Prvého sme videli za ostrovom, krátko za speneným prahom pri Dunakiliti. Nahý muž ležal na plochom štrkovitom ostrovčeku priamo v strede Dunaja.

Rozhádaní muži sú už v diaľke a ja sa vraciam k pôvodnej taktike kotvenia a prehľadávania dunajskej savany, za ktorou predsa niekde musí byť jedno z riečnych ramien, ktoré nám poskytne možnosť návratu do civilizácie. Najmä, ak sme už na úrovni Bodíkov, toho čarokrásneho systému ramien, po ktorých sa môže aj suchozemec poľahky plaviť vďaka málo známej požičovni vodných bicyklov. Som už unavený, a hoci mi mapa vraví, že Bodíky sú až nižšie, vyhliadnem si ďalšie miesto, ktoré zdiaľky vyzerá ako pohodlná plošina pre výstup na breh.

Približujeme sa k zasľúbenému kotvištu, ale zblízka vysvitá, že je to plošina vytvorená z naplaveného tŕstia. Vyliezam na breh. Tŕstie nie je homogénne, nohy sa prepadávajú, navyše musím používať pádlo a presekávať sa ním húštinou ako s mačetou. Je to len pár metrov džungle, občas nejaké vyvrhnuté brvno, či ostrý kameň. Ale už som na pevnej zemi, v pravej dunajskej savane. Nie je to príjemná predstava, že odtiaľ budeme vynášať člny, ale otázne je, či ich bude kam prenášať. Našťastie, asi po sto metroch je voda. Je to naisto vodné rameno? Čo ak je to len zo všetkých strán divočinou uzavreté jazierko? Dodatočne mi napadlo, že som mal sledovať rýchlosť pohybu vody, ale to mi vtedy neprišlo na um. Napokon, od hladiny ma oddeľovala hustá húština.

Vyťahujeme člny. Úvahy o tom, že možno vliezame do slepej uličky, si nechávam pre seba. Spolu s Peťom šťastne vlečieme člny húštinou a na prekvapenie bez úrazu ich vyťahujeme na pevnú zem. Pred sebou počujem fučanie. Vždy som chcel vidieť v prírode divú sviňu. Táto však nevyzerá priateľsky a rúti sa na mňa. Jediné čo mi v tom okamihu napadlo, je zakričať:

"Peťo, pod čln!"

Sviňa sa pred plastom zastavuje. Zvieratá žijúce vo voľnej prírode nemajú radi veci, s ktorými sa v nej nestretávajú. Plast člna páchnuci neznámou vôňou medzi ne asi našťastie patrí. Možno aj farba zohráva svoje. Ale nedám za to krk, možno sú divé svine farboslepé.

"Vylezte na stromy - je tu diviak!" kričím na druhú polovicu našej výpravy. Cítim pach divej svine v tesnej blízkosti člna a spolu s Peťom pridržiavame čln nad našimi telami, akoby to bol pancier korytnačky. Zdá sa, že diviak vyčkáva.

"Kde ste?" volám na Elenu.

"Na strome!"

"Vidíte ho?"

"Áno."

"Čo robí:"

"Hrabe nohou!"

"Radšej počkajme," vravím Peťovi.

"Čo robí?" pýtam sa znova.

"Nevyzerá mierumilovne," odpovedá Elena.

Olivera, vôbec nepočuť. - To bude zlé, vravím si. Slnko páli do člna a ja nasucho pregĺgam. Nahmatol som flašu.

"Drž pevne čln, musím sa napiť," vravím Peťovi. Práve v tej chvíli diviak prekonal bázeň pred neznámym predmetom a prudko strčil rypákom do člna. V tej chvíli som dostal sprchu do tváre. Zo špice člna sa vyliala voda, ktorú sme vyniesli z Dunaja. Náraz mi vyrazil z ruky flašu, ale čo tam po nej, hlavne že čln vydržal. Napäté ticho. Vyčkávame.

"Už odišla," volá Elena.

Jemne nadvihujem náš korytnačí pancier. Je to ako sen: Na mieste, kde predtým stála divá sviňa, panáčkuje akýsi podunajský hlodavec.

Elena zo svojej pozorovateľne videla celú príhodu takto: Keď sviňa vrazila do člna, odkiaľsi vybehla tá myš. Sviňa sa zháčila, zaspätkovala a odišla. Cúvla podobne ako koza v horárni v Horskom parku, keď sme jej do chlieva pustili myšku, ktorej sme darovali slobodu. Lenže tá koza vtedy nemala kam ujsť.

"Možno sa nám myšací rod takto rozhodol vyjadriť vďaku za to, že sme oslobodili jednu z nich a vyslal myšaciu čarodejníčku, aby odohnala zlú sviňu," špekulujem.

"Blbosť," zastavuje ma Peťo, "tú myš sme vyplavili vodou vyliatou z člna."

"Možno si sviňa pri pohľade na hlodavca, spomenula na svoje opustené mladé," uvažuje Oliver. "To by vysvetľovalo, prečo bola taká zlá. Bála sa o ne."

Potrebujeme preniesť oba člny k k dunajskému ramenu. Je to napínavé, čo ak sa diviak vráti? Oliver sleduje okolie a ja pre istou ešte spúšťam indiánsky pokrik. Potom rýchlo prenášame prvý čln a zastavujeme sa až pred húštinou, ktorá nás oddeľuje od vody. Z pádiel sa znova stávajú mačety: "Boj!" - Pádlomačety máme pripravené. O chvíľu je už prvá kánojka na vode. Teraz sa musíme vrátiť pre druhú.

Pádlo je naša zbraň,
pred ňou cúvne každá saň.
Pádlo nám otvára diaľky,
prekoná zbabelé otázky.

O chvíľu sú už obe kánojky so svojou posádkou znova v bezpečí na vode. Nohy, ruky doškriabané po zápase s džunglou, ale čože je to oproti diviačej hrozbe, ktorú sme prekonali.

Čo teraz - ktorým smerom? Proti prúdu, alebo dole prúdom? Zdá sa, že smerom nadol sa vodné koryto končí v húštine popadaných stromov. Prúd je tu veľmi slabý, akoby voda stála. Vyberáme sa proti prúdu Dunaja. Smerom nahor nás ale po chvíli tiež čakajú úseky, ktoré vyzerajú nepriechodne.

Vari to len nie je pasca - naľavo divá sviňa, a všade inde nepriechodná džungla lužného lesa... Našťastie, po pár metroch pádlovania zisťujeme, že rameno sa v húštinách len kľukatí - dá sa ním pokračovať. No rameno sa pod korunami majestátnych lužných velikánov zužuje a prúd znenazdajky silnie. Je taký rýchly, že ním pádlujeme len s vypätím všetkých síl. Ideme nevedno kam, a ešte ani to nevládzeme. Míňame rozborený drevený čln. Vtedy ma prvýkrát napadli titulky v novinách: Rodina Kantorovcov zahynula v dunajských ramenách.

Prúd sa zrýchluje a rameno je čoraz užšie. Pádlujeme zo všetkých síl, ale dosahujeme len to, že kedva stojíme na mieste. Keď si na chvíľu oddýchneme, strácame drahocenné metre, ktoré sme predtým lopotne získali. Ďalej už nevládzeme. Peťo skáče do vody a ťahá čln za sebou. Nasledujem ho a postupujeme rýchlejšie. Brodíme sa v tieni lužných velikánov. Voda nám siaha po pás, chvíľami až po hruď.

Napokon prúd slabne a koryto sa rozširuje. Nasadáme nazad do lodí a zasa zaberáme pádlami. Konečne nejaká známka civilizácie! Sme pred prehrádzkou, po ktorej vedie lesná cesta. Je to jedna z mnohých prehrádzok, ktoré nasledujú jedna po druhej na dunajskom ostrove medzi starým korytom veľrieky a umelým korytom vodného diela. V strede prehrádzky je otvor, cez ktorý umelým vodopádom prúdi voda. Neviem, čo mi to napadá, obvykle sa to robí úspešne opačne, člny sa spúšťajú nadol cez otvor v prehrádzke, ale zdá sa mi pohodlnejšie vyručkovať betónovým otvorom nad vodopádom, ako vliecť čln z vody po šikmej betónovej hrádzi. Elena vystupuje z člna, ja zboku vliezam do otvoru v hrádzi. Prvé kroky sú úspešné, voda mi len trocha podtrháva nohy. Hľadám vhodný chyt, ale prúd je silnejší, ako sa zdalo. Strácam rovnováhu a padám do speneného toku. Púšťam povraz, aby som čln neťahal dolu prúdom. Voda sa krúti a ja s ňou. Ešte nikdy som sa nestretol s riečnym vírom. Je to taký príjemný pocit ľahkého opojenia z krútiacej sa hlavy, ako keď vo vode robíte kotrmelce. Pravda, nie je to až také príjemné, keď zisťujem, že neviem, kde je hore, a kde je dole. Napokon ma voda vypľúva napovrch, cítim sa ako vystrelené torpédo. Chytám pádlo, ktoré sa vynorilo vedľa mňa. Prúd ma unáša do tône mohutného stromu.

"Držte čln," kričím. "Budeme ho musieť preniesť."

Akoby sa okolo mňa vyrojili kŕdle žubrienok. Na žubrienky sú trocha priveľké. Sú to asi malé rybky. Naraz som na stehne cítim, že mi niečo chytá nohu. Aj cez neoprénové šortky preniká tlak niečoho ostrého. Stovky ihiel vo vodnom raji. Znova používam pádlo a odrážam ním ním mohutné slizské telo. Mecem sa smerom k brehu. Nachádzam pod nohami pevnú zem. Ryba je ťažká, potkýňam sa, ale darí sa mi vyliezať z vody. Je to ozrutný sumec. Bez pomoci pádla by som bol bezmocný. Jeden rybár mi raz ukazoval, ako možno zabiť sumčeka plesnutím rukou po hlave. Na túto veľkú potvoru to skúšam pádlom.

Sumec sa vzdáva a necháva ma na pokoji. Sú chvíle, keď aj štípanie komárov môže byť vykúpením. Ale platí to len chvíľu.

"Čo to bolo?" pýtajú sa ma vydesení spoluvodáci.

"Sumec, pán lužného ramena, si bránil svoje potomstvo. Nie je dobré rušiť ho v hlbočine, kde sa plavia jeho dietky. Kým zabudne na to, že sú jeho a začne ich sám požierať, mení sa asi pri ich ochrane na ľudožrúta."

Dobre, že som horúčave vydržal v hrubých neoprénových šortkách. Bez nich by som mal od sumca na koži suvenír.

Vyťahujeme člny na hrádzu a sprejujeme sa repelentom. Ten síce zaberá na komáre, ale nie na muchy, ktoré svojou tvrdohlavou samovražednou útočnosťou pripomínajú ovady. Od ovadov sa odlišujú tým, že sú pokryté žltooranžovými bodkami.

Proti komárom vraj zaberá, ak sa človek natrie žltými kvetmi, ktoré rastú pri Dunaji. Ktovie, či žlté kvety zaberajú aj proti žltým muchám. Dúfam, že tu nebudeme až tak dlho, aby sme to museli riešiť.

Uvažujeme, čo ďalej. Sme na lesnej ceste, to znamená, že sa tu dá dostať autom. Navrhujem Elene a Peťovi: "Vy tu ostaňte a my s Oliverom pôjdeme po auto."

O chvíľu šliapeme lužným lesom. Po polhodine usilovnej chôdze vysvitá, že sme sa ocitli neďaleko Šulianskeho jazera. O chvíľu pred sebou vidíme vykúpenie z podunajskej džungle - bufet, kde nám ponúknu kofolu za zbojnícke ceny.

Je to tak: Na ostrove je ešte ďalší ostrov. Teda, presnejšie - na ostrove medzi umelým korytom dunajského vodného diela a starým korytom je asi viacero ostrovčekov. Jeden z najväčších je poniže Šulianskeho jazera. A na ten ostrov sa môže autom dostať len majiteľ kľúča od závory, ktorá prehradzuje cestu. Závora je postavená tak dôsledne, že sa autom nijako nedá obísť. Z toho vyplýva, že aj keď sa mi podarí dostať auto k Šulianskemu jazeru, budeme sa musieť vrátiť pešo k druhej polovici našej rodinnej výpravy a dostať člny až k jazeru.

Od Šulianskeho jazera do Čuňovského vodného areálu, kde mám zaparkované auto, je okolo pätnástich kilometrov. Stopujeme a berie nás asi dvadsiate vozidlo. Mohlo by to byť aj horšie.

O polhodinu parkujem auto pri Šulianskom jazere a rýchlo kráčame nazad do lužných lesov.

Elena a Peťo sa zatiaľ utáborili na prehrádzke na lužnej ceste a opiekli si párky. Stretli len jednu živú dušu:

"Ako ste sa tu nabrali?" pýtal sa ich lesník, ktorému sa vôbec nepáčil ich spôsob táborenia.

Obaja sú zjavne sklamaní, keď prichádzame bez auta. Peťo má dokonca presviedča, že lepšie by bolo pokračovať ďalej suchozemským spôsobom a prenášať kánojky v rukách. Aj ja mám už pádlovania plné zuby, ale odmietam: Bude pohodlnejšie tých pár kilometrov prepádlovať, ako vláčiť člny v rukách. Však sme vodáci...

"Ako dlho to ešte bude trvať, veď to už nemôžeme vydržať," vzdychne si Elena.

Pomáham si starou rabínskou odpoveďou: "Len aby to netrvalo tak dlho, koľko ešte môžeme vydržať."

A tak sa začína vyvrcholenie našej vodáckej výpravy. Prenášame člny do jazierka nad prehrádzkou.

Čo to bolo? pýta sa Elena, keď, keď začuje mohutné člupnutie v ramennom jazierku, ktorým sme sa priplavili. "Sumec starigáň sa s nami lúči," hladkám si stehno, kde stále cítim jeho zovretie.

Našťastie, teraz je už voda lenivšia a prúd sa nevalí proti nám. Blíži sa súmrak a máme naponáhlo. Napravo, v hustom lese, sa na stĺpoch týčia opustené rybárske chaty.

"Prinajhoršom v niektorej z nich prespíme."

"Áno, niekto sa o to už pokúšal," Oliver ukazuje na rozbité, schátralé člny pod chatami.

Pohľad na rozbité člny nepôsobí povzbudzujúco, o to viac, že o chvíľu sa ukazuje, že ani táto časť našej výpravy nebude jednoduchá. Voda je podchvíľou prehradená popadanými kmeňmi stromov. Plavíme sa ako ľadoborce. Ak chceme postupovať ďalej, musíme odsúvať drevo pádlami. Opakuje sa to znova a znova, ale napokon sa vždy medzi prekážkami prekľučkujeme a pomaly postupujeme divočinou, ktorá už dávno predčila naše očakávania. Hlavne, že vieme, kde sme a môžeme s istotou okračovať ďalej. Konečne je jazero na dohľad. Už nás delí len krátky úsek. No keď sa zdá, že nás príroda konečne prepustila zo svojho objatia, zastavuje nás človek. Posledné metre sú zatarasené spíleným stromom, ktorým nepohneme. Napokon sa prebrodíme zradne klzkým bahnom cez vysoké rákosie. Konečne nás od auta delí len pár sto metrov pádlovania. Sme tu, pri Šulianskom jazere, kde sme mohli skončiť omnoho skôr, keby sme boli našli to správne miesto pre odbočenie z dunajského veľtoku. Ale takto sme aspoň o zopár dobrodružstiev bohatší.

"Oliver, tak ako sa Ti páčilo naše dobrodružstvo? Už si bol bol v takej divočine?" pýtam sa syna.

"V počítačových hrách som bol aj na divokejších miestach," odpovedá Oliver: "A neboli tam komáre."