Aj keď sú Vajnory už vyše šesťdesiat rokov mestskou časťou Bratislavy, nevzdávajú sa ambície zachovať atmosféru dediny a urobiť z Vajnor "dedinu v meste". Súvisí s tým aj snaha o uchovávanie a oživovanie ľudových tradícií. Veľa sa o nich možno dozvedieť v knihe Naše Vajnory, z ktorej sme vybrali informácie o fašiangových obyčajoch.
Fašiangové obyčaje uzatvárali obdobie zimného zvykoslovia, obsahovali však obradné zložky, ktoré sa svojím charakterom viazali skôr k jarným obradom. Obdobím fašiangov začínalo vlastne jarné novoročie. Z hľadiska roľníkových prác to bolo obdobie relatívneho pracovného pokoja, takže roľník, nezaťažovaný hospodárskymi prácami mal v tomto období najvlac času venovať sa rôznym zábavám a hrám, tvoriacim hlavnú súčasť fašiangových zvykov. Do tohto obdobia sa sústredili aj významné obrady rodinné, najmä svadby; neodmysliteľnou súčasťou fašiangových zvyklostí bolo tiež prijímanie mládeže medzi dospelých. Chlapci, ktorí dovŕšili 18 rokov, boli označovaní ako nekrščence, preto mali byť v prvý fašiangový deň – po zaplatení pijatiky mládencom - prijatí medzi nich. Už od rána chodili nekrščence z domu domu spievajúc fašiangové pesničky.
Gazdiné im nabodávali na šable slaninu, obdarúvali ich múkou, vajcami a peniazmi, ktorými mi sa potom chlapci "vkúpili" medzi mládencov. Od tejto chvíle ich volali pachouci a mali právo požívať všetky výhody mládeneckého stavu (účasť na zábavných podujatiach, na priadkach, chodenie na vohľady, nosenie pera atď.). Z radov mládencov sa grupovali tzv. toncmajstri, ich úlohou bolo zabezpečiť miestnosť, hudbu, starať sa o hladký a nerušený priebeh tanečných zábav, poriadaných v tomto období. Roztopašné a veselé tanečně zábavy a hry tvorili hlavnú časť fašiangových zvyklostí, ktorých sa zúčastňovali všetci bez rozdielu veku. Fašank patril medzi najveselšie obdobia v roku, keď boli dovolené všetky žarty, keď sa mnoho hodovalo a zabávalo. Cyklus fašiangových obyčajov sa vysvetľuje ako snaha roľníka zapôsobiť na plodnosť pôdy i statku, aby v nasledujúcom vegetačnom období vydali zo seba čo najviac.
V posledný fašiangový utorok, keď sa priblížilo obdobie pôstu, sa spievalo:
Uš sa fašank krátí, už sa nenavráci,
uš tí dzífki puačú, že sa neviskáčú..
(Spracoval: id)
