Hlasy na Veľkonočnom zajačikovi

Keď sme sa vracali domov z Hohe Wandu v Rakúsku, tak som nahlas zauvažoval, či sme neliezli po stopách nejakého grófa Ősterházyho, ale Paľo ma poučil, že žiaden Ősterházy, a že cesta, ktorú som s Jurom liezol, sa volá Osterhasi, čiže Veľkonočný zajačik. Dodatočne som zistil, že vplyvný rod "Ősterházy" z niekdajšieho Rakúsko-Uhorska sa správne píše Esterházy. A tak som po tejto viacdĺžke bohatší o nejaké poznatky - jazykové a historiografické, ale aj týkajúce sa balenia vecí do lezeckého ruksačika.

Aký teda bol Osterhasi - Veľkonočný zajačik: Hodnotenie v stupnici UIAA za 7-. Podľa sprievodcu má cesta štyri hviezdičky z piatich možných a tiahne sa 160 metrov (podľa topa 185m). Z toho dve dĺžky sú šestkové a jedna sedem mínusová. Zvyšné tri sú ľahšie, najmenej náročné úseky sú štvorkové. Platí, čím vyššie, tým krajšie. Sedemmínusová dĺžka je predposledná, za ňou nasleduje šestková, mierne traverzujúca doprava. Sedemmínusová má sokolíky i traverzíky. Pri traverzíkoch mi boli nápomocné rozkošné pupčeky - okrúhle dierostupy v stienkach, cez ktoré môžete traverzovať. (Netvrdím, že nemožno postupovať aj ináč.) Ale myslím si, že keby niekde na skalkách pri Bratislave existovala cesta, ktorá by sa podobala tejto sedem mínusovej dĺžke, tak by bola široko-ďaleko vyhlásenou lahôdkou a možno by bola omnoho ťažšie leziteľná - taká by bola vyšmýkaná. Podľa topa meria táto dĺžka 30 metrov.

Pred nami v ceste vystupovala trojica rakúskych lezcov. Trocha sme im dýchali na chrbát. O kvalite skaly svedčí, že na nás nespustili ani šutrík.

V posledných dĺžkach sme si stále viac všímali, že sa o výšky delíme s paraglajdistami. Keď sme boli v dolnej časti cesty, tak nad nami krúžili ako kŕdel pestrých motýľov. Ako sme liezli vyššie, tak sme sledovali, ako sa po stene okolo nás kĺžu ich tiene, a dokonca sme občas sme počuli ich hlasy, ako sa bavia počas letu.

Niekedy sa pod "padákmi" znášal jeden paraglajdista, niekedy tam sedeli zastrčení v kuklách až dvaja. Bolo to celkom pekné. Odvážne sa približovali ku skalám.

Hlasy parafajdistov však neboli jediné, ktoré som v ceste počul. V poslednej dĺžke som z môjho ruksačika na chrbte začul hlas: "Haló?.." Bol to hlas mojej mamy. Visel som práve na nejakom skalnom brušku a nemohol som, a ani sa mi veľmi nechcelo vyťahovať mobil.
"Mamka, počuješ ma?" zakričal som a dúfal som, že hlas prenikne do ruksaku.
"Áno, slabo."
"Mamka, nemôžem sa s tebou teraz rozprávať, som na skalách, zlož!"
Mama zložila, ale "nezložil" Juro: "Čo vravíš? zakričal na mňa zhora.
"Rozprávam sa s mamou."
"Čo, volá mamičku?" mohol si Juro myslieť...
Nebolo to práve najľahšie šestkové miesto, ale zasa v úzkych som nebol, aby som volal mamu o pomoc. Potom som sa dozvedel, že som vyzváňal dokopy štyrikrát. Aj som začul, že občas v ruksačiku pípa klávesnica mobilu, ale nevenoval som tomu pozornosť. Telefón som uložil tak šikovne, že niečo tlačilo na klávesnicu... Nabudúce si klávesnicu poriadne zamknem.

Sprievodca pre cestu Osterhasi v nemčine na Bergsteigen.com: >>