Hor sa na Choč!

Citoslovce Hor sa v titulku nie je vôbec nadsadené, ani ironické. Ak sa totiž chcete dostať na Veľký Choč, vysoký 1611 metrov, musíte prekonať celkom slušné prevýšenie. Keď si však vyberiete pekné počasie, či pekné počasie si vyberie vás, tak to stojí zato. Podľa Stanislava Muntága je Veľký Choč jedným z najkrajších slovenských vrchov a asi sa s ním málokto bude prieť. V knihe Najkrajšie slovenské vrchy v kapitolke Vyhliadkový hrb tak pekne popísal Choč i jeho rôzne historické i prírodné súvislosti, že sa to azda lepšie ani urobiť nedá. Takže len stručná rekapitulácia - Veľký Choč sa vyznačuje tým, že je veľmi stredovo situovaný slovenský vrch - na severe z neho vidno Oravskú Maguru, za ňou Babiu horu, na východe zasa Západné Tatry, dolu sa z juhovýchodu na juhozápad vinie striebristá stužka Váhu a nad ním sa vlnia hrebene Nízkych Tatier. A na západe rozložitý malofatranský Rozsutec pripomína svojimi líniami veľký šiator.

Okrem kruhového výhľadu ponúka Choč a jeho strmé úpätia ešte kadejaké zujímavosti - historické pamiatky, ako je Likavský hrad, či pradávne hradiská, jaskyne a priepasť a napokon aj liečivú vodu v kúpeľoch Lúčky. Báječný chočský chválospev Stanislava Muntága nás na Choč dobre navnadil - a - neoľutovali sme. Vybrali sme si prístupovú cestu, ktorá patrí medzi tie kratšie a aj prevýšenie nie je najextrémnejšie, ale aj tak predstavuje takmer tisíc metrov. Modrá turistická značka štartuje vo výške 649 metrov vo Valaskej Dubovej, v obci, ktorá leží na liptovskej strane rozhrania Liptova a Oravy.

Vo Valaskej Dubovej sme našli pekné ubytovanie v chate, ktorá stojí na samote, úplne mimo obce, neďaleko cesty, ktorá vedie do Komjatnej. Táto chata vďačí za svoju existenciu niekdajšej akcii ZET, v rámci ktorej vybudovali nad obcou lyžiarsky vlek. Ten však zakrátko záhadne zmizol, a tak ostala vlekárska búda, ktorú pretvoril jej dnešný majiteľ na celkom slušnú chatu pre 6 až 8 osôb.

Modrá značka štartuje na konečnej autobusu. Hneď vedľa sú dve predajne zmiešaného tovaru, kde môže smädný turista natankovať a potom už neostáva iné, len stúpať nahor - najskôr je stúpanie mierne, potom sa dolina zužuje a tam, kde ju lemujú vysoké bralá, za značkou označujúcou prírodnú rezerváciu Choč a upozorňujúcou na nebezpečenstvo stretnutia s medveďom, začína chodník prudko stúpať. Kamenistá trasa, ktorá je najnáročnejším úsekom výstupu, končí rozkošnými lúkami Strednej Poľany vo výške 1250 metrov. Tu sa chodník spája so "zelenou" trasou, ktorá prichádza z Predného Choča. Tu je aj smerovník k zdroju pitnej vody vzdialenému 600 metrov. Na lúkach Strednej Poľany bol vraj kedysi salaš, teraz sú prázdne a také pohodové, že niektorí turisti si tu povedia dosť a vzdajú finálnu časť výstupu na vrchol. To nebol náš prípad. Cestou nahor sa vchádza do pásma kosodreviny, a čoraz viac sa otvára výhľad na Nízke Tatry. Okolo chodníka žiaria koncom mája kvety. A keď sme konečne na vrchole, výhľad je už naozaj na všetky strany a - vrchola nikde... teda tej klasickej kamennej kóty s vrcholovou knihou. Samozrejme, vrcholová kóta tam je, akurát, že sa nachádza na mieste, ktorá sa možno len opticky nezdá byť najvyšším bodom Veľkého Choča. Zatiaľčo nám sa najvyšším miestom zdal byť východný výbežok vrcholového hrebienka, vrcholový pätník je na trávnatej plošinke v severozápadnej časti hrebienka. Tam sme stretli českú dvojicu, ktorá si práve balila stan. Bol to mladý párik s ambíciou pokoriť Karpatský oblúk. "Nevedeli sme, že na Slovensku je toho toľko pekného," povedali nám. Na čo som si potichu pomyslel, že ani my. Potvrdili nám, že na vrchole nie je žiadna kniha.

Keď sme sa pokochali výhľadmi na všetky strany, usúdili sme, že dolu sa vrátime tou istou trasou. Pôvodne sme chceli absolvovať okružnú túru - zo Strednej Poľany pod Veľkým Chočom sme chceli prejsť na Predný choč a odtiaľ zbehnúť dole na Likavský hrad. Zrejme pre detailnejšie zoznámenie s celým Chočom i pre výhľad na Ružomberok by bol tento variant najlepší, ale usúdili sme, že už sme aj tak podali celkom slušný výkon. Neboli sme sami. V posledný májový piatok sme tu stretli ďalšie dve "turistické družstvá", z toho jedno jednočlenné a jedno, ktorá sa na lúkach pod Veľkým Chočom rozpadlo, pretože jednému členovi už neostávali na finále sily, alebo vôľa. Medveďa sme nestretli. Chodník sa nám pri schádzaní do Valaskej Dubovej zdal byť akýsi strmší, ako pri výstupe. Strmé bralá nad ním podľa sprievodcu z edície S batohom po Slovensku patria vrcholu Soliská (1106m). Niekde v nich je divoká neprístupná jaskyňa - žiadnu odbočku sme však nevideli. Vzhľadom na našu kondíciu sme ju ľahko oželeli.

Dole v Dubovej sme ešte navštívili Jánošíkovu krčmu. Tam vraj baba so svojou dcérou podsypali Jánošíkovi hrach, aby ho mohli zlapať pandúri. Pri zaslúženom pive sme hútali, že krčma by sa vlastne mala volať Babina krčma, veď ona tam triumfovala a Jánošík na túto krčmu asi nemal najlepšie spomienky. Neviem však, či by majitelia reštaurácie, ktorá je aj penziónom, prijali takýto návrh. Stavil by som sa, že na Slovensku je viac Jánošíkových krčiem ako Babiných krčiem.

Celý výlet nám trval asi šesť hodín - aj s odpočinkom na vrchole Choča. Do Valaskej Dubovej sa dá dostať autom, alebo autobusom z Ružomberka odbočkou, ktorá smeruje na Likavku.

Pripojte komentár