Mierne masochistický výlet v dunajských ramenách

Keď sme na prvého mája zaparkovali pri niekdajšej bodíckej čárde, privítalo nás májové sneženie. O chvíľu sme boli posypaní bielymi chumáčmi z topoľa, akých je v ramenách viac. A bývalá čárda je už súkromnou chatou, dozvedeli sme sa z nápisu na jej drevenom portáli. Preč sú časy, keď sa tu dali požičať vodné bicykle. Našťastie, my máme kánojku a voda v ramenách je naďalej verejne prístupná. Jej stav bol utešene vysoký, hoci Dunaj v Bratislave bol pomerne nízky. Neskôr sme sa na dispečingu gabčíkovského vodného diela dozvedeli, že vodohospodári napúšťajú do ramien pri Dobrohošti viac vody ako v iných ročných obdobiach a vytvárajú v lužných lesoch obvyklý jarný režim umelej povodne.

Pádlujeme do húštiny. Tam, kde inokedy býva len úzky tok, v ktorom často treba kľučkovať, je vďaka vysokej vode pomerne široká vodná cesta. Plavia sa po nej aj ornitologičky, ktoré sa zberajú za rybárikmi - tunajšími okrídelnými krásavcami s oceľovomodrým chrbátikom a so žltooranžovým bruškom. O našu asistenciu nemajú zoologičky zájem a o chvíľu sme úplne sami vo svete vodných zrkadiel a spevavcov.

Hoci sú vodné cesty širšie, a aj keď vidieť, že niekto na našej trase už pracoval s pílou, čoskoro narážame na prvé prekážky. Vzhľadom na to, že prúd je v ramene výnimočne rýchly, trvá možno aj dvadsať minút, kým proti vôli valiacej sa vody odsunieme nabok brvná, ktoré nám zahatali cestu. Blížime sa k prvej prehrádzke. Tam kde obvykle jemne zvučí vodný prúd, počujeme hukot valiacej sa vody. Cyklista, ktorý sa tu objavuje, sa radšej vracia nazad. Pri prehrádzke tradične likvidujeme zásoby a potom ju s rešpektom pred vodnou riavou zboku prenášame.

O chvíľu sa plavíme hustým lesom a znova prekonávame padnutý strom. Ak by bol čas komárov, tak by už dávno útočili. Ale komáre nám oslavy prvého mája nekazia. V pohode sa plavíme rozširujúcim sa ramenom a krátko pred miestami, kde sa mení na širokú vodnú cestu, sa rozhodujeme pre odbočku do ďalšej džunglovej varianty. Čoskoro zisťujeme, že v nej nikto nepracoval s pílou.

Pribúda padnutých stromov, medzi ktorými kľučkujeme. Musíme prejaviť celkom slušnú obratnosť, aby sme prepchali kánojku pomedzi konáre ležiaceho stromu a podplávali ich. Príležitosť dostáva aj lano, ktorým vyťahujeme a spúšťame kanoe cez strmú prehrádzku. Sekáme aj pŕhľavu a máme do činenia aj s nejakou inou záhadnou rastlinou, ktorej dotyky cítiť na popŕhlených miestach až do večera.

Napokon, keď od štartu uplynuli štyri hodiny, sa dostávame na šíravy Bodíckeho ramena. K bývalej čárde je už len polhodina plavby, ale posilnení úspechmi z džunglových manévrov sa vplavujeme do ďalšej, už tretej džunglovej varianty.

Musím priznať, že v tejto tretej fáze prvomájovej plavby ma už džunglové varianty prestávali baviť. Pribudlo v nej labyrintov z padnutých stromov, v ktorých sme museli odsúvať plávajúce brvná, vysadať z kánoe a balansovať na klzkých kmeňoch, aby sme odľahčenú loď posunuli ďalej. Rameno uzavieralo tŕstie, ktorým sme sa dostali do slepej uličky. Najprv do jednej, potom do druhej. Potom sme vyplašili hada, ktorý nám takmer skočil do člna. Čakala nás aj jedna prenáška krovitým porastom, kde som si radšej pospevoval, aby nám náhodou neskákal do člna aj diviak.

Napokon sme všetko zvládli a ani sme neboli natoľko doškriabaní. Pri zdolávaní komína v Jaskynke na Havranici som bol viac pooškieraný.

Text a foto: Vlado Bibel