Moje prvé orientačné preteky

Ešte pred pár dňami som nevedel, ako vyzerajú orientačné preteky. Po sobote v Bodíckych ramenách som už dosť zorientovaný, a ak si prečítate nasledujúce riadky, zorientujete sa aj vy - aj keď troška pohodlnejšie ako sme to urobili my, keď sme nasadli do kánojky a vybrali sa hľadať kontrolky, ktoré v bodíckych ramenách poschovávali usporiadatelia pretekov.

Orientačné preteky najprv vyzerali pohodovo. Na miesto štartu v bývalej Dolnej Bodíckej bráne sme sa preplavili od bývalej bodíckej čárdy (3 a pol km). V ramenách lietali a škriekali volavky, bolo ich viac ako po iné roky. A boli to nielen volavky popolavé, ale aj vzácnejšie volavky biele. Asi majú v bodíckom ramene čo loviť.

Zakresľovanie do máp

Keď sme sa spolu s ďalšou kánojkou s kormidelníkom Mišom doplavili do táboriska, začali tam organizátori rozdávať takzvané slepé mapy ramien. Do nich sme si prekresľovali kontrolné body, ktorých bolo na trati 14. Prekresľovať body treba čo najpresnejšie. Mapa má síce mierku 1:25 000, čo býva tá najpodrobnejšia mierka na turistických mapách, ale na účel pretekov v spleti ramien sa samozrejme ukázala ako málo podrobná. Ale o tom - o hľadaní - sú orientačné preteky.

"Všetko je splavné," povedala zástupu pretekárov hlavná organizátorka Zuzka Hricová. Pridala aj pomocné informácie - ťaháky - k jednotlivým kontrolkám.

Na inštruktáž treba byť pripravený s perom a papierom. To som nebol, a kým som hľadal pero a papier, tak som zopár inštrukcií prepočul. Potom som si začal písať nápovedu na ruku, ale zasa zle, písal som si na dlaň a nie na predlaktie. Aj keď som sa potom usiloval držať pádlo iba v prstoch, na dlani som napokon vedel prečítať len čísla kontroliek, samotné podstatné informácie sa zmyli vodou, zošúchali... Hlavne, že som si písal na dlaň ako školák. Školákov bolo na pretekoch veľa, ono to je celkom hravé podujatie. Pre malých aj pre starých. Niektorí rodičia usúdili, že dokonca aj pre predškolákov.

Potom, okolo štvrtej, sa štartovalo v dvojminútových intervaloch podľa kategórií - dorastenci, rodičia s deťmi, mixy a pod. Naplánovali sme si, akou trasou pôjdeme, vcelku to vychádzalo ako kolečko v dôverne známych ramenách. Napokon ale vysvitlo, že sú aj miesta, ktoré ešte nepoznáme.

Zbohom, suché nohy

Prvá kontrolka číslo 8 bola blízko, ale, kto si myslel, že ju "vybaví" z vody, mýlil sa. Bolo treba vysadnúť z kánojky a s papierom so zoznamom kontroliek nájsť klieštiky, ktorými treba precviknúť číslo kontrolného bodu. Klieštiky sme nevideli. Najprv sme to vzdali a chceli sme len prederaviť číslo kontrolky nejakou halúzkou, ale došli sme k záveru, že to by mohol urobiť nejaký chytrák hocikde a porotcovia by nám to asi nezbaštili, tak sme sa vybrali hľadať klieštiky ešte raz - a podarilo sa. Pri odrážaní lode sme uviazli v brvnách plávajúcich vo vode. "To sa to celkom zaujímavo začína," usúdili sme. Ale podarilo sa nám vyslobodiť suchou nohou.

Pri ďalších kontrolkách som sa musel so suchými nohami rozlúčiť. Takmer nám odplával aj kontrolný list. Bol taký rozmočený, že som pochyboval, že sa na ňom zachovajú dierky po kontrolných cvikátkach.

Preteky, či tímbilding?

Jedna loď naložená dvoma malými pirátmi, ktorú sme na trase doháňali, nás začala odstreľovať zo striekacích pištolí a vôbec sa netvárila priateľsky. A čakala nás "najhodnotnejšia" kontrolka číslo jedna. Ak by sme ju nenašli, prišli by sme až o 30 bodov a viaceré posádky usúdili, že stojí za to ju nájsť. Zjavne bola schovaná niekde v húštine. Pri vystupovaní som si takmer vypichol v kríkoch oko. Našťastie, nosím okuliare. V džungli sme takmer vytvorili rojnicu.

"To nie sú preteky, to je tímbilding," zvolala jedna spoluhľadajúca. Potom viacerí bystrozrakí zbadali na druhom brehu jazierka za húštinou vytúženú bielo-červenú značku. Ešte zopár škrabancov v krovinách a pár desiatok metrov blúdenia po zvieracích chodníčkoch a boli sme pri nej. V duchu tímbildingu sme vyslali jednu mokrú nohu napred, aby precvikala viacero kontrolných listov.

Hľadanie v húštine trvalo celkom dlho. Viacerí sme nechali na brehu ostatných členov našich posádok a tí nás zúfalo vyvolávali. Keď sme sa z ramena vracali nazad, na brehu kvočal chlapec a smutne nás informoval: "Otec ma tu nechal." - "Hneď je tu," potešili sme ho.

Pri ďalšej kontrolke sme dohonili pirátov, ktorí nás predtým ostrekovali z pištolí a tvárili sa ako ozajstní rivali. V húštine sme napokon dorazili ku kontrolke skôr ako oni. To majú zato, že nepestujú tímbilding.

Postupne sme dorazili k prehrádzke, za ktorou bola kontrolka s ťahákovou informáciou "hľadaj pletivo" a potom pokračuj 10 metrov. Pletív tam však bolo viac. A ešte viac pŕhľavy, a tak sme pokračovali niekoľko 100 metrov. Trvalo to možno aj 20 minút... Mišo sa za ten čas stihol v ramene okúpať.

Blúdenie v džunglovej variante

Vplavili sme sa do húštin, kde sa začína naša populárna džunglová varianta. Plavili sme sa po prúde, proti prúdu, dopredu, nazad, von z húštiny, späť do krovín, no kontrolka číslo 14 nikde. Už som to chcel vzdať, keď sa oproti nám vynorila Mišova loď. Bola to veľká kánojka a v nej mali pohodlne ustlané dve malé deti zaopatrené v záchranných vestách. Malí chlapci boli vzhľadom na svoj vek veľmi dobrí a jeden z nich sa opýtal: "A vy máte kde deti?" - "No, už vyrástli."

Tak sme k Mišovi pripojili, snáď bude mať on šťastie. Mišo sa pripojil k ďalším lodiam a naozaj - tá štrnástka sa našla na mieste, ktoré sa mi predtým zdalo byť privzdialené od nákresu na mape. No, 25-tisícka nie je najpodrobnejšia mierka... Tak sme sa ďalej plavili s Mišom a jeho posádkou. Bystrozrako našli aj dve ďalšie kontrolky, na ktoré by sme asi ináč boli rezignovali. Pri pádlovaní stačí okamih nepozornosti a kontrolku možno minúť.

Kontrolku číslo sedem sa do lesa obetavo vybral hľadať Mišov háčik. Mišo neváhal a využil chvíľu oddychu: "Však sú dobré tie piškótky," vravel chlapcom pohodlne uvelebeným v člne. To sme už zhltli všetky zásoby a súmrak bol neďaleko. A ešte nás čakali tri kontrolky. Druhá z nich bola na mieste, kde sme už opustili našu džunglovú variantu. Bolo to pekné miesto. Aby sme sa tam dostali, museli sme preniknúť cez tŕstie, ktoré oddeľovalo od známych vôd nové, pre nás neznáme rameno.

Odmena = nula

Ďalšia kontrolka bola zasa pred dlhou rúrou vysokou niečo vyše metra a dlhou možno aj 15 metrov. V takom "tuneli" sme sa ešte neplavili. Zaručene tam ešte niekedy nakukneme. No a poslednú kontrolku sme našli už naozaj v posledných minútach pred úplným zotmením.

Keď sme došli do cieľa, bola už tma a dozvedeli sme sa, že sme tri hodiny po limite! A neboli sme poslední.

Odovzdali sme náš zvlhnutý precvikaný zoznam kontroliek a na moje prekvapenie pri svite baterky na ňom porotkyňa uvidela všetky cviknutia. Čiže, ako odmenu za podstúpené plaholčenie sa sme dostali NULU.

Väčšina pretekárov v Bodíckej bráne stanovala. My sme sa pod hviezdnatou oblohou plavili nazad k bodíckej čárde. Vedľa nás vyskočilo z vody čosi mohutné. Mohutné, lebo nasledovalo veľmi silné plácnutie do vody. Pri brehu koncertovali žaby a z diaľky sa niesli híkavé zvuky neznámeho tvora. Stretli sme ešte jednu omeškanú kánojku, ktorá sa ako z veselia posledná vracala do cieľa... A ešte niečo, čo je vzhľadom na absolvované džunglové varianty pozoruhodné: 16. mája 2015 v Bodíckych ramenách nikde neboli komáre.

Pri hľadaní kontroliek sme sa na kánojkách plavili vyše 13 kilometrov. Vzdialenosť pri motaní sa v húštinách a v pŕhľave po vlastných nohách sme nemerali. Plavba od bývalej bodíckej čárdy do táboriska pri Bodíckej exbráne a nazad bola dlhá sedem kilometrov.

To všetko sa udialo na 53. ročníku vodáckych orientačných pretekov O putovný pohár Petra Janošoviča: >>

Pripojte komentár