Na Comiciho Žltej hrane v Dolomitoch - rozhovor s Katkou Dušinskou a Jurajom Karlubíkom

Juraj: Vidím že si výborne informovaný. Spigolo Giallo sme s Katkou liezli v júli 2014. Keď sme prišli na nástup, bolo prázdno, možno aj preto, že sme celý týždeň liezli v Dolomitoch v nie práve rozprávkovom počasí a boli sme ochotní naliezť do ciest, aj keď predpoveď počasia nebola ideálna. Napriek tomu sa za nás už na nástupe zaradila nemecká dvojka. Tí však našu rozvahu, rozumej pomalosť :), v 6 dĺžke nezvládli a zlanili späť do doliny. Boli sme celkom radi, pretože Katku toto družstvo dosť znervózňovalo a tým pádom mňa tiež. Keď sme v ceste osameli, cítili sme sa lepšie a oveľa lepšie sa nám aj liezlo.

Juraj: Žiadna cesta v horách nedosahuje "kvality" nástupu do Sedemskobovky, to je isté. Mne sa nešmýkalo, ale pravda je, že skôr som sa sústredil na lezenie a zakladanie istení, ako na hodnotenie vyšmýkanosti. V tých dĺžkach sú dosť veľké stupy a chyty, takže ak sú aj vyšmýkané, tak to až tak nevadí.

Katka: Vyšmýkanosť cesty sme si vôbec neuvedomovali. To, čo nám výstup trochu znepríjemňovalo a čím sme ho znepríjemňovali my nemeckému páru pod nami, bola jej veľká rozlámanosť. Na viacerých miestach sme museli riadne kontrolovať, čo chytíme a na čo stúpime, no aj napriek tomu sa nám úplne nepodarilo vyhnúť zhadzovaniu kameňov.

Juraj: Áno, je to previs v kúte. Alebo kút v previse?.. Skôr výlez z kúta cez previs. Dal som voľne, aj keď je pravda, že to miesto bola dosť zapeklitá gymnastika s hlavolamom. Visí tam taká slučka, že ťažko je ju neháknuť. Tento fakt veľmi sťažuje voľný prelez:-).

Katka: Hm, ja som to asi hákla, aj keď to sa mi nechce veriť :D

Juraj: Niektoré štandy mali dva dobré kráľovské borháky, ale bolo ich iba pár. Na väčšine štandov boli staré hrdzavé skoby, takže som radšej pridal svoje istenie, aby to bolo bezpečné lezenie. Postupové borháky žiadne.

Katka: Kľúčová dĺžka bola celá vyskobovaná perfektne.

Juraj: Matrošu sme mali dosť, čoky, friendy a hexy. Je to klasická cesta, takže ak človek nechce sólovať, zakladať sa musí. Problém zo zakladaním bol najmä v tretej a štvrtej dĺžke, ktoré sú veľmi rozbité. Erárne istenia takmer žiadne, vlastné istenie bolo ťažko použiť. Keď stojíš na lokri, držíš sa lokra a všade, kam skúsiš dať istenie, sa to hýbe, nie je to príjemný pocit. Tým pádom vznikali dlhé odlezy a musel som nájsť silný morál, liezť veľmi opatrne a presne, aby som s voľným kameňom nepokračoval v smere gravitácie. Problémom je aj to, že v takom teréne je ťažká orientácia, kedže istenia nie sú a všetko, kam oko dovidí je rovnaká rozlámaná šotolina. Kvôli týmto dĺžkam mnoho ľudí odsúdilo Cimy, keď videli, aké je to rozsypané.

Juraj: Osobne mi prišli oveľa ťažšie tie "ľahké dĺžky" - tretia a štvrtá, hlavne psychicky. Kľúčová dĺžka bola skôr nádherný bonbónik, kľúčové miesto nemala, tá obtiažnosť mi subjektívne prišla rovnaká po celú dĺžku - proste bolo treba liezť a kľúčová bola celá. Naozaj prenádherné lezenie v úžasnej skale s vysokou expozíciou, bol to jeden z najlepších zážitkov. Navyše, bol to kút, čo ja leziem rád. Nič som tam nemusel zakladať, skoby boli každé dva-tri metre. Na polici pod touto dĺžku som našiel stratené nemecké topo Gelbe Kante. Poriadne som si ho pozrel až po dolezení. Zaujímavé bolo na ňom to, že cesta po kľúčovej dĺžke bola zakreslená rovno hore, ale náš sprievodca mal zakreslený traverz doľava. Ak by som ho podrobne preštudoval hneď na mieste, zrejme by som pokračoval kútom priamo hore, bola to logická línia. V postupe sme sa však držali nášho talianskeho sprievodcu.

Katka: Keď som videla, ako Juraj celú dĺžku elegantne vybaletil, tešila som sa, ako si užijem krásne pohodové tancujúce lezenie. V momente, keď som začala liezť, sa však moja lezecká optika zmenila, všetky stupy a chyty akoby zázrakom zmizli... celá dĺžka bola pravdepodobne veľmi technická, nad úrovňou mojich lezeckých schopností. Bola nádherne odistená, priam volajúca po kompletnej hákovačke, keďže mne nič iné, ako ju skoro celú prehákovať neostávalo. Ponáhľali sme sa, aby sme na vrchol doliezli za svetla a na vymýšľanie a špekuláciu druholezca času nebolo.

Katka: Výstup nám trval asi desať hodín. Najviac času sme kvôli nie najlepšej orientácii venovali najľahším dĺžkam, čo sme spočiatku nepredpokladali. Očakávali sme, že práve v nich naženieme trochu času. Bolo to nádherné celodenné lezenie, zavŕšené ideálnym načasovaním výstupu na vrchol presne na čarovný západ slnka. Pre mňa bol tento moment jedným z najsilnejších prírodných zážitkov - slnko zapadalo presne do priestoru medzi Cima Grande a Cima Piccola, vytváralo neskutočné svetelné efekty...

Juraj: Pred touto cestou sme si dali Normálku na Cima Piccola, takže sme časť zostupu už poznali. Cesta Spigolo Giallo vedie na predvrchol - Anticima della Cima Piccola. To znamená po dolezení traverznúť na hlavnú Cimu. Bol to veľmi exponovaný traverz, aby sme boli rýchlejší, išli sme ho bez istenia. Pri traverze nám "pomáhal" aj letný dáždik, ktorý sa na nás spustil už pri lezení poslednej dĺžky. Bolo celkom inšpirujúce hľadať zlaňáky na veži potme, v hmle a daždi. Ak by sme tadiaľ pár dní predtým už raz nezlaňovali, od strachu by som asi pustil do gatí. Zlaňáky sú však urobené logicky a je potrebné urobiť okolo trinásť zlanení do žľabu medzi Cima Grande a Cima Piccola.

Katka: Ten letný dáždik bol celkom hustý lejak, ktorý každým momentom rástol a chladol. V hustom daždi sme zlaňovali asi 4 hodiny, keďže spočiatku vždy jeden z nás skončil niekde v strede steny na polici bez zlaňáku a takto sme sa asi trikrát prestriedali, kým sme našli správnu líniu. Potom to už šlo hladko, aj keď stále celkom dobrodružne. Akoby v skafandri, s čelovkou, šľahajúcimi kvapkami a občasnou hmlou sme boli radi, že sme touto líniou pár dní predtým zlaňovali, čím sme mali vnútornú pohodu a istotu, že zlaňáky tam sú a sú veľmi dobré.

Juraj: Pretože nad nami nikto nebol, bolo to super. Ale ešte sa vrátim k výstupu - tí Nemci, čo pod nami liezli tie prvé dĺžky, mali podozrenie, že im posielame viac darčekov, ako by chceli. Ešte spomeniem, že pri nástupe je pre povzbudenie pamätná tabuľka niekomu, kto zahynul na tejto ceste, práve úderom padajúceho kameňa.

Katka: Nemci z nás neboli nadšení a aj nám to dávali pocítiť. Skala pod nohami však miestami vôbec nedržala, takže akokoľvek sme sa snažili, kamenné balíčky sme im aj napriek tomu posielali. Po tom, ako zlanili, sa nám aj z tohto dôvodu liezlo s väčšou vnútornou ľahkosťou.

Katka: Cez toto snehové pole sme schádzali niekedy po polnoci. Po celom dni sme mali celkom dosť v nohách a občas sme sa aj pobavili sánkovačkou po zadku.

Juraj: Ten sneh bol v júli veľmi mäkký, takže to vôbec nebolo zlé. Ale na niektorých strmých miestach sme zo snehu radšej prechádzali na skalu a zliezali sme. Bola to celkom zábava, keďže skala bola trošku mokrá.

Juraj: Je to jedna z veľkých klasík Dolomitov. Pre mňa je to nádherná cesta a jeden z najlepších zážitkov v živote. Cesty v Dolomitoch zväčša neporovnávam, vždy je to krásne lezenie v prostredí, ktoré považujem za najkrajšie na svete. Bol to komplexný zážitok so všetkým, čo k horám patrí. Pravdou je, že na tak rozbité dĺžky, ako boli tá tretia a štvrtá, už nie som zvyknutý. Väčšina ciest v Dolomitoch bola kompaktná. Rešpektujem to však ako súčasť hry v horách. Ďakujem hlavne Katke za to, že sa rozhodla ma touto cestou nasledovať, podporovať ma v nej a samozrejme aj výborne istiť. Bez nej by sa mi to určite nepodarilo.

Katka: Jurovi trvalo asi dva dni, kým ma na túto cestu prehovoril. Mali sme za sebou vylezené dve dolomitské cesty (Normálku na Cima Piccola a Primo Spigolo na Tofana di Rozes). Najprv som bola prekvapená, že si túto cestu trúfol so mnou liezť, keďže v horách to bola moja prvá skúsenosť. Akosi prirodzene som mu dôverovala, že vie čo robí a robí to dobre. Od začiatku po koniec to bol úžasný zážitok, so všetkým, čo k tomu patrí. Ak si odmyslím pre mňa pár nepríjemných úsekov v traverze, celú cestu som si užívala nádherné lezenie s krásnymi dolomitskými výhľadmi. Určite bude na čo dlho spomínať, či už na skvelý západ slnka, alebo morálový zostup do sedla medzi Anticimou a Cimou Piccola cez uzučkú poličku bez istenia. Pri tejto spomienke mi ešte stále nabiehajú zimomriavky...