Sám s kajakom z Bratislavy do Bratislavy cez Neusiedler See - 2. časť

Druhá časť reportáže Jána Krajčíka o jeho kajakárskom kolečku z Bratislavy do Bratislavy cez Neusiedlerské jazero. V tejto časti sa Jano po "zajatí" v riečke Rábca a úmornej plavbe rovným kanálom dostane až k Neusiedler See.

Budím sa už pred piatou, krásne ráno, opar nad riekou. Všetko ešte spí, len ja vychutnávam ráno, opar nad hladinou, čaj, ovsenú kašu ako pri nejakom horskom bivaku a píšem tieto riadky.

Dnes by som sa už mal po 21 km na Mošonskom Dunaji dostať na riečku Rábca, kde začnú neznáme miesta. Už sa teším!

Po Mošonskom Dunaji to ide jedna radosť, aj keď je dosť poznačený novými povodňovými hrádzami a nie je taký pekný ako horný úsek. Zastal som len raz pri húpačke, bohužiaľ nie použiteľnej.

Prítok Rábce vpravo pred Gyorom som neprepásol, to miesto na sútoku som si ešte pamätal spred desiatich rokov. Prvé metre proti prúdu Rábce sú plné očakávania. Podľa mapy by čoskoro mala byť prenáška cez stavidlo: a už ho aj vidím za zákrutou - do čerta: riadne vysoká hrádza! Keď sa dostanem kus ďalej, vidím, že stavidlo je otvorené a priechodné! To je milé prekvapenie na začiatok.

Očakávam X prenášok po Neziderské jazero, nakoniec sa ukáže, že X=1! Protiprúd je pomalý, ako som aj čakal, asi 1 km/hod. Plavba medzi leknami a žaburinami, džungľa po oboch stranách. Na obednú pauzu zastavujem asi po 2 km vľavo v prítoku zavodňovacieho kanála. Trochu sa natiahnuť a rozcvičiť chrbát a už ma to ťahá ďalej.

Postupne sa plavím popod cestný, železničný a diaľničný most – všetko bez problémov. Džungľa pokračuje a ukazuje sa, že miesta na pristátie s kajakom sú stále zriedkavejšie. Neviem už obsedieť, chrbát bolí a tak zastavujem aj na dosť nemožných miestach, aby som sa trochu natiahol. Väčšinou sú to len rybárske posedy, kde je diera v džungli, ale breh strmý a blativý. Vyliezanie z kajaku je problematické a okamžite sa mňa vrhajú komáre. Žiaden veľký pôžitok z oddychu: trochu sa rozhýbať, vyčúrať a zas do kajaku. Komáre obťažujú aj na vode, pretože riečka je široká len asi 10 metrov a nedá sa im účinne uniknúť. Natieram sa repelentom, tvár sa potí a vrstvu treba stále obnovovať. Oblečené mám stále dlhé nohavice-maskáče a hrubé podkolienky, s čím majú komáre dosť problémy. Most pri Borcsi podľa plánu a potom sa neviem dočkať ďalšieho mostu pri Gyorsovenyháze. Čakám ho už za každou zákrutou v diaľke – stále nič. Mosty sú takmer jediné orientačné body v tejto džungli. Konečne ho v diaľke vidím, dúfam, že sa bude dať pristáť, ale kdeže! Takže ďalej k mostu pri Tárnokréti. Tam už asi aj dnes skončím. Únava, ospalosť, horúčava, komáre a hlavne nemožnosť pristáť – začínam sa toho desiť. Čo bude ďalej? Na Neziderskom jazere budú tiež dlhé úseky bez pristátia – trstinové brehy neumožňujú pristáť a vystúpiť už vôbec.

Začínam mať pochybnosti o svojom pláne. Pokúšam sa experimentovať s nafúknutým paddlefloatom (nafukovací balón, ktorý sa pripevňuje k listu pádla), aby som mohol zmeniť polohu tela v kajaku, ale veľmi to nejde – ešte sa tu prevrátim! Konečne sa v diaľke ukáže most. Čakám na pristátie ako na spásu, ale keď k nemu dopádlujem, nenachádzam vhodné miesto. Nakoniec problematicky balansujem pri vystupovaní v bočnom kanáli. Konečne kráčam po zemi a obzerám sa po mieste na stan: do kelu, nič vhodné, navyše som hneď vedľa cesty. No teda – riadna "divočina" - "máš čo si chcel", hovorím si nahlas. Chodím po moste i po jeho okolí a nič vhodné nevidím. Mám toho už dosť. Začína ma pokúšať nutkanie vzdať to a zavolať Adriane, aby po mňa prišla autom. Je už ale asi 8 hodín a do rána musím nejako prežiť. Nakoniec nachádzam asi 50 m za mostom ďalší bočný kanál so stavidlom, kde by sa dalo hádam pristáť a kúsok vyššie aj rovinku na stan, ktorá nie je vidieť z cesty. Síce zarastená vysokou burinou, ale nič lepšie nenájdem. A tak zase balansujem späť do kajaku, pádlujem za most a do kanálu. Lepšie miesto na liaheň komárov si ani neviem predstaviť! Pristávam a ťahám naložený kajak strmým svahom hore: nejde to – musím ho najprv vyložiť, keď je aspoň čiastočne povytiahnutý. Veľmi by sa pri týchto manévroch zišiel partner. Na druhej strane: ako by mi asi nadával, čo som to vymyslel za konský nápad?

Stan staviam vo vysokej burine, do rána nejako prežijem a potom sa uvidí. Varím si ešte polievku naobliekaný vo flisovej mikine, ktorá chráni proti komárom. Dám si glg marhuľovice a hneď to vidím pozitívnejšie. Ráno skúsim aspoň dopádlovať po sútok s kanálom Hansági focsatorna a uvidím, či sa bude dať ľahšie pristávať. Stan je super – staviam len vnútorný, zatiahnem len sieť proti komárom a inak nechávam vchod otvorený. Vyzabíjam tie, čo sa vlúdili dnu a konečne vychutnávam oddych. Nuž 3. deň bol, zdá sa, ozaj kritický – ako na lyžiarskom zájazde.

Dnešné skóre: 44 km po vode, žiadna prenáška, napriek tomu asi psychicky najťažší deň.

Deň 4. Tárnokréti – Mexikopuszta (Fertoujlak)

Spal som dobre. Len raz som sa v noci zobudil na dupot a hrozivé krochkanie celkom blízko – zrejme diviak. Posadil som sa v stane a zreval som najstrašnejšie ako som dokázal. Reakcia bola okamžitá: dupot sa vzdialil a krochkanie z diaľky vyzeralo, akoby sa diviak jedoval, že som mu vliezol do teritória.

Ráno si varím čaj a idem peši na nákup do Tárnokréti – je to len asi 1 km. Obec je o siedmej ráno ešte pustá a so šťastím nachádzam otvorené potraviny. Predavačka na mňa pozerá ako na prízrak – asi som nevenoval dosť pozornosti úprave môjho zovňajšku pred vstupom do civilizácie. Chcem chlieb, ale ukazuje mi, že ten na polici je "nem jó". Pre mňa bude dobrý a beriem polovicu a dobroty ako jogurt, kefír a pod. Ochotne mi ešte aj naplní moje fľaše pitnou vodou. Vraciam sa ku stanu, balím a štartujem. Ráno sa mi pádluje lepšie.

Čoskoro sa vpravo oddeľuje kanál Hansági Focsatorna. Brehy má akosi vzdušnejšie a nepôsobí tak tiesnivo. Protiprúd mierny, asi ako na Rábci. Miest na pristátie síce nepribúda, ale nakoniec prichádzam na oddychový posed na palube s pomocou paddle-floatu, obe chodidlá si pritom môžem dokonca máčať po stranách vo vode. To je to správne riešenie problému! Hneď vidím situáciu ružovejšie.

Zastavujem pod mostom na Hanságliget, kde sú dokonca schodíky a aj sa tu trochu okúpem. Pôjde to – kritický deň mám za sebou! Na to, že by som sa vzdal už ani nepomyslím a valím to ďalej.

Odporne rovný kanál Focsatorna

Kanál Focsatorna je odporne rovný – ako pravítko, ťažko sa niečoho zachytiť pohľadom a urobiť si z toho krátkodobý cieľ. Skúšam sa zamerať na výrazné stromy, ale lepšie mi sedí počítanie záberov od 1 do 100. Skúšam aj v nemčine, ruštine, francúzštine, maďarsky viem len do 10. Pripomína mi to počítanie krokov pri šliapaní v snehu na horách. Trocha to pomáha. Spomínam si na predchádzajúci víkend, ako sme s mojím priateľom Turčinom liezli vo Vysokých Tatrách na Hranatú vežu vo vyslovene zimných podmienkach v mačkách s čakanom v búrlivom víchre, ktorý sfúkaval lavínky zo snehových krúpov. Aký kontrast s touto Amazóniou! Teraz sa mi zdá, že v tej zime to bolo príjemnejšie...

Po čase prichádzam na miesto s napadaným drevom, hustými žaburinami a inou "zeleninou". Kajak si len ťažko preráža svoju stopu a zdá sa, že to nepôjde. Len veľmi razantné zábery ma posúvajú po centimetroch vpred. Našťastie, tento štupeľ je dlhý len asi tridsať metrov a podarí sa mi ho preraziť. Keď spätne rozmýšľam, neviem, čo by som urobil, ak by som niekde uprostred toho štupľa uviazol. Vycúvať by asi už nešlo a skočiť do vody a plávať v tej hustej žaburine už vôbec nie. Voda pritom bola pomerne hlboká...

Stále som pripravený na zradu vo forme nejakého stavidla alebo zapchatého úseku, kde bude treba prenášať. Na satelitných snímkoch tu bolo viacero podozrivých miest. Našťastie sa ale žiadna podobná prekážka nekoná. V diaľke sa objaví mostík – že by to už bol slávny Andaui híd - Bruecke von Andau na rakúskej hranici? Keď konečne dopádlujem k nemu, vidím, že jedna strana je podmytá a betónová platňa mostu prelomená, ale peši je priechodný. Vystúpiť na breh je tu ale tiež problematické: s trochou akrobacie vyliezam na silne naklonenú platňu s trčiacou armatúrou, ktorú využívam ako jediný záchytný pevný bod pre ruky a zároveň naviazanie kajaku. Zistil som, že je výhodné sa za pomoci takéhoto pevného bodu najprv v kajaku otočiť čelom vzad, kľaknúť na sedačku a až potom zdvihnúť ťažisko a vykročiť na šikmú platňu. Túto techniku o 2 dni použijem pri zápche na Lajte (Leithe - pozn. red.). Vyliezam na most a obzerám si oba brehy: tabuľky na oboch stranách sú po maďarsky, takže rakúska hranica sa ešte nepripojila a Andauský most to ešte nie je.

V týchto dňoch je hlavné predísť úpalu: pijem veľa vody, na hlavu si dávam namočený klobúčik a naň ešte jeden so širokou strechou, čo mi daroval Turčin špeciálne na túto akciu. Na zadnú časť ešte vešiam zicherkami aj mokrý kus bieleho plátna, čo mi kryje a chladí krk.

Pokračujem v jednotvárnom pádlovaní. Stále mierny protiprúd, stráca sa až neskôr pri riečke Ikva, ktorá sa až oveľa neskôr odpája doľava. Okolo obeda v diaľke vidím mostík so strieškou – to už musí byť Andauský most.

Vystupovanie je ako zvyčajne problematické: strmý blativý breh s neobyčajne pálivou žihľavou. Pri vystupovaní sa pridŕžam len korienkov trávy, tá sa trhá a skĺznem sa do vody až po krk. Ani mi to nevadí - aspoň trochu osvieženia. Neskôr tu nastupujem tak, že najprv skočím do vody a až z vody vliezam pomocou paddle-floatu do kajaku. Mostík má pohnutú históriu, slúžil maďarským emigrantom na prechod cez železnú oponu. V lete 1956 sa cezeň prevalilo 70 000 ľudí. Je pekne zrekonštruovaný, aj so zvyškami hraničného plotu, ktorý tu ponechali po filmovaní.

Na maďarskej strane je výborná strieška pre cyklistov so stolom a lavičkami a tak sa rozhodujem pre obedňajší dlhší oddych. Fantastický relax v tieni, ani komáre veľmi nehryzú, nikde nikoho. Zvláštne, zaujímavé miesto – raz sa sem vrátim na bicykli. Už si verím, že sa mi podarí celý okruh dokončiť. Mám dnes v pláne ešte 18 km po kanáli a tak si po obede aj zdriemnem.

Pokračujem jednotvárnym kanálom, stále menej stromov, napriek tomu má istý pôvab. Pádlujem úplne mechanicky a zabúdam na čas. V diaľke sa objavuje most – že by to už bol cestný most pri Pamhagene? Tešil som sa predčasne, pohľad na hodinky mi hovorí, že taký rýchly nemôžem byť. Je to len pešia lávka s pekným oblúkovým nosníkom. Asi km za ňou je na ľavom brehu prvé pohodlné miesto na pristátie od Mošonského Dunaja: štrkový plochý breh, lúčka vhodná aj na camp, akurát bez pitnej vody.

Neodolám, zastavujem a zaplávam si. Pokračujem osviežený ďalej. Po dlhšom čase konečne cestný most pri Pamhagene a 2 km za ním aj železničný. Za ním sa kanál prekvapivo zužuje, miestami na 2 metre a začína byť stále viac zarastený vysokým tŕstím. Občas musím preraziť cez tŕstie, potom je kúsok voľný priechod a zase tŕstie.

S napätím čakám, či to vôbec pôjde ďalej. Síce pomaly, ale stále to ide. Po čase však narážam na úplne husté tŕstie s nejasným pokračovaním. Skúsiť preraziť? Je tu ale riziko, že sa tak zašprajcujem do tŕstia, že sám ani nedokážem vycúvať. Radšej teda zase problematicky pristávam pri divokom brehu a škriabem sa von z kajaku.

Vychádzam sa poobzerať na hrádzu, ktorá vedie popri kanáli. S uľahčením zbadám, že stavidlo pri Mexikopuszte je už len asi 300 m ďaleko, takže už ani nemá zmysel snažiť sa preraziť po vode. Takže vyťahujem kajak strmým svahom zarasteným vysokou burinou na hrádzu. Vykladám ale najprv a vynášam batožinu. Po hrádzi vedie príma prašná cesta až ku stavidlu s mostom. Vôbec nechápem prečo sa kanál nakoniec tak zúžil a zarástol.

Naokolo plochá pusta a v diaľke vidno jazero, ktoré už súvisí s južnou časťou Neusiedler See, ktorá sa volá Silbersee. Slnko je tesne pred západom a vytvára krásnu večernú atmosféru šírej pusty a prežitého dlhého dňa.

Ťahám v eufórii na kolieskach kajak tých 300 metrov k stavidlu. Od jazera už počuť masové škriekanie vtákov, na moste je akýsi človek. Už zdiaľky na mňa kýva a volá, že "nemlehet" (nemožno - pozn. red.) s kajakom ďalej. Nechcem sa sporiť a dávam sa s ním do reči – on vie nemecky asi tak ako ja maďarsky, ale celkom si rozumieme. Ukazuje mi odznak strážcu prírodného parku, ja mu zas rozprávam, odkiaľ som prišiel a kam idem. Vyťahujem marhuľovicu na zvítanie. Drgneme si z fľaše a nič nemôže narušiť moju skvelú náladu. Ujo žije sám na akomsi majeri, môžem si tu postaviť stan a dá mi aj peknú mapu a vodu. Silber See (Strieborné jazero) je superprísna vtáčia rezervácia so zákazom vstupu. Sú dve možnosti ako ďalej: buď s vybavenou výnimkou po kanáli a jazere alebo po ceste cez Pamhagen do Ilmitzu pri Neusiedler See, odkiaľ už možno voľne pádlovať po jazere. Rýchlo staviam stan a bez varenia doň zaliezam pred besnými komármi. Zaspávam spánkom spravodlivých.

Dnešné skóre: 36 km po vode, 1 prenáška.

• Sám s kajakom z Bratislavy do Bratislavy cez Neusiedler See
• Triatlonová expedícia Bratislava-Kriváň
• Proti prúdu - Dunaj - Litava - Dunaj