Na Kráľovej holi v stopách cára Ferdinanda

Na Kráľovej holi stojí strom zelený..., spieva sa v známej piesni - ale márne by ste ho tam hľadali. Vypína sa tam televízny vysielač. Holi to však neuberá ani na povesti romantického národného symbolu, ani na monumentálnosti. Vrchol, oddávna opradený povesťami a ospevovaný básnikmi, je stále cieľom turistov a v posledných rokoch aj cyklistov. Až nahor do výšky 1946 m nad morom vedie štrková a čiastočne aj asfaltová cesta. Trošku so zahanbením, ale s poznámkou, "aj to bol zážitok" , priznávame, že sme Kráľovu hoľu nedobyli poctivým šliapaním po turistickom chodníku, ale vďaka tomu, že sme sa pripojili k protekčnej poloseniorskej partii, na staručkej avii. Ešteže môžeme tento nešportový počin, ktorý by sme inak možno zavrhli, zaodieť do zámeru naznačenom v titulku tohto článku. Ale o tom až v ďalších riadkoch.

Do auta, ktoré rozváža lesných robotníkov, a pamätá naozaj veľa, sme nastúpili pri lesníckom hoteli Pusté Pole.

Lokalita Pusté Pole stojí za zmienku. Leží na rozhraní troch národných parkov - Nízke Tatry a Slovenský raj, neďaleko na juhozápade je ďalší - Muránska planina. Lesnatý kraj odjakživa lákal poľovníkov a podľa legendy tu v 15. storočí naháňal jelene aj uhorský kráľ Matej Korvín. A že bol udatný bojovník s poriadnou kondíciou - odskočil si aj na vrchol rozložitého kopca, ktorý po ňom dostal meno Kráľova hoľa. Bolo to vraj v roku 1474 a na počesť kráľa bol vyrytý nápis na plochej skale. Časť nápisu bola údajne viditeľná ešte v 18. storočí, no dnes už po ňom nielenže neostal ani škrabanec, ale skazu vzala aj tá skala.

Historicky doložené sú však správy o návštevách iného monarchu z pomerne nedávnej histórie, bulharského cára Ferdinanda. Pochádzal z rodu Coburgovcov, bol bratom kniežaťa Filipa Coburga, jedného z najbohatších ľudí rakúsko-uhorského mocnárstva. Šľachtic dal v roku 1800 postaviť na mieste terajšieho horského hotela v Pustom Poli poľovnícky kaštieľ s dovtedy nevídaným technickým vybavením, s telefónom a telegrafom. Jeho brat Ferdinand, neskorší bulharský panovník, mal už v roku 1908 od spišského biskupstva prenajatý poľovný revír na úpätí Kráľovej hole a stál tam aj jeho drevený kaštieľ. Ferdinand I. Coburg sa dal v roku 1942 vyviezť na vrchol hole na špeciálne upravenom mercedese. Počas vtedajšej poľovnej sezóny prišli do tunajších lesov na postriežku aj dvaja nemeckí prominenti, nacistický minister zahraničných vecí Ribbentrop a šéf gestapa Himmler. Ani spomienka na ich pobyt však ku koncu vojny neuchránila drevenú stavbu, nacisti ju v honbe za partizánmi podpálili. Podobný osud stihol aj coburgovský kaštieľ v Pustom Poli, v januári 1945 ho vyhodili do povetria ustupujúci maďarskí vojaci.

Okolie hotela nesie stopy po niekdajších veľkoryso a noblesne riešených parkových úpravách. Pôsobia v tomto drsnom kraji tak trochu zvláštne.

Dýchavičná avia vyštartovala z Pustého Poľa krátko po desiatej. Tak trocha s obavami sme si obzerali preliačený strop auta s odlúpnutou lepenkou, ale naše znepokojenie sa pomaly rozplývalo, keď avia rozvážne ukrajovala z prvých kilometrov na ceste do dedinky Šumiac, východiskového bodu pre výstup na Kráľovu hoľu. Ak sme aj neskôr nazvali náš "výstup" výpravou v stopách bulharského cára, naša "dobová" avia by pri porovnaní s "cárskym" mercedesom samozrejme neobstála, ale predsa len - viezli sme sa!

Míňali sme niekoľko miestnych pozoruhodností. Tunel pri meste Telgárt bol prvou. Je to pýcha železničnej trate Červená skala - Margecany, technická rarita, pretože trať za pomoci tunela vytvára špirálovitú slučku, ktorá umožňuje, aby sa trať dostala do potrebnej výšky. Je to aj technická pamiatka, pretože práce na stavbe sa datujú v medzivojnových rokoch. Pozoruhodný je aj telgártsky viadukt. Popri týchto dvoch stavebných dielach možno veľmi ľahko prehliadnuť tretie dielo - podeň sa však nepodpísali ani architekti, ani stavbári - ale sama príroda. Kúsok pod sedlom Besík vidno z cesty malý drevený altánok, ktorý sa podobá na obyčajné odpočívadlo. Pri ňom vyteká malá stružka a tabuľka povedľa informuje, že je to prameň druhej najväčšej na Slovensku prameniacej rieky. Hron sa prvýkrát objavuje vo výške 934 metrov nad morom pod Kráľovou hoľou, je dlhý 279 km a k ústiu stále klesá až k Podunajskej nížine, kde sa vlieva do Dunaja pri Štúrove. Pod rozložitým masívom Kráľovej hole pramení ešte viac riek. Rodí sa tam aj Čierny Váh, aj Hornád i Hnilec.

Pozorovali sme Hron, ako žblnká popri ceste a rozlúčili sme sa s ním až po odbočke na Šumiac.

Dedinu popisujú sprievodcovia ako rázovitú obec. Veď kde už dnes uvidíte vzpínajúce sa koníky na dvore obyčajného dedinského domca. K tomu sa ešte žiada dodať, že je to aj obec kopcovitá. Minuli sme parkovisko za posledným domom a avia dostávala zabrať. Aj keď je Śumiac horská obec, na vrchol Kráľovej hole z nej treba prekonať vyše 1000 výškových metrov. Avia sa statočne vydriapala až do dvoch tretín vrcholu, ale tam sa motor zahrial tak povážlivo, že časť našej výpravy musela vystúpiť.

Na vrchole Kráľovej hole to vyzeralo živšie ako na ceste. Okrem nás, čo sme šli v stopách cára Ferdinanda, sa tu zišli cykloturisti i peší turisti. Ľudia sa tu prechádzali ako na námestí, či skôr na plochej streche - a kochali sa príslovečným kruhovým výhľadom. Na severe sa týčili Vysoké a Západné Tatry, na východe kopce Slovenského raja a na juhu sa v opare črtala Muránska planina. Na západ po širokom hrebeni Nízkych Tatier vedie magistrála peších turistov - na tomto úseku nepremenovaná Cesta hrdinov SNP.

Bol to zvláštny pocit - pod nohami sa stlala už trocha ožltnutá, ale stále mäkká tráva, ktorá pripomínala srsť veľkého vysokého zvieraťa, z chrbta ktorého sme zhliadali ostatný svet. Skaly vytŕčajúce z hole boli ako pozostatky po kostiach tohto starodávneho monštra.

Na konci augusta sme vo výške 1946 metrov nad morom už všetci zniesli vetrovky, a ani sme sa nepozastavili nad tabuľkou nad vchodom do budovy televízneho vysielača - Pozor, nebezpečenstvo padania námrazy. V zime láka rozložitá Kráľova hoľa skialpinistov, musia sa však riadiť pokynmi uvedenými na informačnej tabuli, ktoré presne vymedzujú miesta i termíny, v ktorých je lyžovanie povolené.

Nás od lyžovačky delil ešte nejaký ten čas, a vychutnávali sme si koniec leta. Peší turisti, a nie motorizovaní nasledovníci cára, to dokonca robili labužnícky. Prezrádzali ich tmavomodré jazyky. Áno, boli sme v kraji čučoriedok - chutných lesných plodov, vďaka názvu ktorých považujú v Čechách slovenčinu za exotický jazyk.

Tí, ktorí sa na Kráľovu hoľu chcú vybrať, ako sa patrí - po svojich - si môžu vyskúšať výstupy zo všetkých svetových strán. Z juhu zo Šumiaca, alebo z Telgártu, z východu z Pustého Poľa, alebo z Vernára, zo severu z Liptovskej Tepličky. Najkrajšia je nepochybne "prechádzka" po červenej magistrále hrdinov. "Naskočiť" na ňu možno z Horehronia napr. v Pohorelej, či v Helpe. Najkratší, len niečo vyše trojhodinový, je výstup zo spomínaného Šumiaca. Ale to prevýšenie je vskutku tatranské. Seniorskej avii zdar!

Pripojte komentár

Komentáre

18.9.2016 od Boskokarol:

Kralova hola - Ako partia sme sa 15. 09. 2016 vybrali na Kralovu holu zo Sumiaca a to pekne peso. Mam uz nieco viac ako "6" krizikov a nieco ma tam po prvy krat v zivote tahalo. Nadherna priroda. Narocny vystup sme zvladli tempom dochodcov za 3,5 hodiny. Na pol cesty sme mali dobry pocit z rychleho obcerstvenia, zrejme este len zacinajucej prevadzky. Vytuzeny ciel bol odmenou za nasu namahu, stalo to zato!!! Presli sme okolo vysielaca a hned sme videli to tradicne Slovensko. Nikde ani lavicka, kde by si clovek mohol nieco zahryznut, alebo dopriat hlt vody, nehovoriac uz o nejakom pristresku, kde by si mohol schovat hlavu pred dazdom. No a okolie vysielaca, hlavne zo zadnej strany, to bol skutocne "Slovensky" pohlad odhadujem tak sestdesiatych az sedemdesiatych rokov, jednoducho "bordel" ako v tanku ... Neviem, kto je vlastnikom tohto objektu, alebo jeho prevadzkovatelom, no urcite by mohli pre dobry pocit turistov urobit nieco viac ... Zial, aj takto sa otvarame svetu a "robime vsetko" pre rozvoj cestovneho ruchu v tak nadhernej oblasti akou Nizke Tatry su ... Sme na Slovensku, zial...