O miznúcich dunajských bránach a chodníkoch

Viete koľko je na Dunaji brán? Ani ja to neviem. Poznám len niektoré. A sú rôzne. Tá najznámejšia v strednej Európe je asi Porta Hungarica. My, Slováci sme si ju premenovali na Devínsku bránu. Z prírodného hľadiska je to vlastne prielom Dunaja cez začínajúci sa Karpatský oblúk. Dunaj najprv pekne kľučkuje, akoby narážal na odpor pri príprave na útok na horskú prekážku a potom jeho vody prerážajú cez horský hrebeň, aby sa vzápätí preliali tam, kde dnes na jeho brehoch stojí Bratislava a začína sa Podunajská nížina.

Kedysi to bolo tak, že Dunaj sa tam rozlieval podľa svojej ľubovôle. Pred niekoľkými storočiami bolo jeho hlavné koryto tam, kde dnes tečie jeho prísne zregulované rameno - Malý Dunaj. Ale potom ho ľudia sputnali do jeho súčasného koryta. Ale aj tam mu ostali ešte nejaké ďalšie brány. Pri poslednom výlete na Dunaji sme prechádzali cez pozostatky najmenej jednej z nich. Šli sme cez Šuliansku bránu.

Brány medzi Dunajom a ramenami

Tieto brány už neboli vodnými prielomami ako spomínaná Devínska brána. Boli to skôr miesta, kde sa Dunaj prelieval do svojich tradičných ramien. Nájdete ich na starých mapách. Pre vodákov, ktorí sa vyberajú na Dunaj, majú dodnes tieto brány taký význam, že sú miestami, cez ktoré sa dajú preniesť lode z ramien do Dunaja a naopak. Voda cez brány po regulácii Dunaja pretekala v priebehu dvadsiateho storočia stále menej. Uvádza sa, že do hlavných ramien sa pred postavením Gabčíkovského vodného diela voda dostávala len tri mesiace v roku.

Z brán chodníčky

Po dobudovaní Gabčíkovského vodného diela vytvorili stavitelia oddelený systém ramien, v ktorých bola pomocou systému hatí, prehrádzok, vzdutá voda nad úroveň hladiny v starom koryte Dunaja. To znamenalo, že niekdajšie brány - Šulianska, či Bodícka - kde sa kedysi prelievala voda medzi ramenami a Dunajom, boli uzavreté a zanikli. (Voda z ramien sa vracia späť do Dunaja až nad Gabčíkovskou čárdou.) Z niekdajších brán ostali už len chodníčky.

Ešte pred dvoma rokmi sa zdalo, že tieto brány - chodníčky ostávajú zachované, a že cez ne je možné prenášať lode z ramien do Dunaja. Prvé rozčarovanie sme však zažili vlani, keď sme splavovali klasické "Šípové kolečko" so štartom i cieľom pri Šípovej hati pri Šulianskom jazere.

Mapka "Šípového kolečka". Ak kliknite na mapu, pozriete si online verziu. Mapový podklad: maps.google.com.

Okruh sme mali vymyslený ako pomerne nenáročný splav tak, že sme pádlovali zo Šípovej hate pozdĺž dvoch jazier, až sme sa dostali pri Hornej vojčianskej prehrádzke blízko k Dunaju. Tam sme prenášali lode.

(Nepodarilo sa mi zistiť, či aj na tomto mieste bola v minulosti nejaká brána - prirodzené prepojenie medzi Dunajom a ramenami.)

Potom sme rýchlo splavili Dunaj až po niekdajšiu Šuliansku bránu. Preniesli sme lode do jedného z výbežkov Šulianskeho ramena a vrátili sme sa k Šípovej hati. Považoval som to za rýchly, kratučný, sedem a pol kilometrový splavík, so zaujímavým prechodom peknej Dolnej vojčianskej prehrádzky a potom s dvoma prenáškami. Čo sa však stalo...

Zmeny na súši i na rieke

Vlani, keď sme došli na koniec Smaragdového ramena a chystali sme sa prenášať lode, zistili sme, že les, ktorým sme lode predtým prenášali, už neexistuje. Všetky stromy boli vyrúbané. Ale dobre. Keďže sme mali nadhľad, (stáli sme nad Dunajom), tak sme lode do Dunaja ľahko preniesli - ide o približne 50-metrovú prenášku, ktorá sa začína pri triangulačnej tyči a pätníku.

Keď som sa tam po roku, 20. septembra 2014 vrátil, aj napriek nadhľadu bolo ťažké nájsť niekdajší prenáškový chodník. Ľudí, vodákov, ktorí ho používajú, je zrejme málo. Akoby vymierali. Ale možno to spôsobilo daždivejšie leto. Napokon som si skôr vytipoval chodník (hodilo by sa ho dať do úvozoviek), ktorým pred nami už možno išiel aj niekto iný ako divá zver. V starom koryte Dunaja bola vysoká voda a tak bol napokon chodník kratší ako v minulosti - na posledných metroch sme nasadli do kánojky a nevysokým porastom sme sa prepádlovali do Dunaja. (To sa mi celkom páčilo.)

Ukrytá Šulianska brána

Hľadanie chodníka pri Smaragdovom ramene bolo len úvodom k tomu, čo nás čakalo v Šulianskej bráne. Tam, našťastie, je na druhom, maďarskom brehu, kilometrovník s nápisom 1833, čo znamená vzdialenosť do ústia Dunaja, do Čierneho mora. Ale ani tento kilometrovník nie je celkom nápomocný...

Začiatok októbra 2013

Na Dunaji je úžasné a niekedy zradné to, ako sa jeho tvár mení v závislosti od výšky hladiny. Keď sme sa začiatkom októbra 2013 doplavili k Šulianskej bráne, dná lodí škrípali na štrkových plytčinách. Očakával som otvor v trstine a za ním les, cez ktorý vedie pohodlne vyšliapaný a pomerne široký chodník. Les však vyrúbali a namiesto lesa ostala len holina. A trstina tiež zmenila pod vplyvom nízkej vody svoju tvár. Ale napokon som uspel a vďaka tomu, že som si pamätal stromy na horizonte, i štrkový nános s otvorom v trstine. Vďaka tomu som na prvý pokus našiel vstup na chodník. Nemuseli sme potme hľadať na Dunaji jeho ďalšiu bránu.

O rok neskôr

Koncom septembra 2014 trstinu i štrkové nánosy v Šulianskej bráne prelievala voda. Po vodných stružkách v trstine sa dalo plaviť, čo by sa nám tiež mohlo páčiť, ale: Namiesto otvoru v trstine, ktorý vedie na chodník - pozostatok Šulianskej brány, tam bolo v rozpätí nejakých sto metrov otvorov viac. Vyskúšali sme jeden. Bol to klam. Za ním sme našli len ležoviská divej zveri. Vyskúšali sme druhý - znova to isté. Skúšali sme to viackrát, ale vždy to bola slepá ulička do nepriechodnej húštiny. Vždy, keď som vyliezal do húštiny, "pospevoval" som si. Tak som mal istotu, že sa všetky diviaky vydesia a zdrhnú.

Vzdávali sme to. Mali sme dve možnosti. Buď sa poplavíme dolu k Bodíckej bráne, ktorú naisto neminieme, pretože tam je veľká zátoka, alebo sa vrátime dva kilometre nahor k Vojčianskej prenáške. Nebol som si celkom istý, či ju v šere spoznáme, ale zdalo sa to rýchlejšie, aj keď pracnejšie, pretože dva kilometre proti prúdu na Dunaji nie sú zadarmo. Napokon sme sa rozhodli pre druhú variantu. Pádlovali sme teda nazad, proti prúdu, keď sme si všimli otvor trstine, ktorý sme predtým prehliadli. A pred odbočením doň som pádlom zavadil o štrkový nános, ktorý mi pripomínal niekdajšiu bránu. Naozaj to bola tá naša "brána". Tak sme sa napokon vrátili z výletu ešte za vidna.

Len mi je ľúto tých brán - chodníkov. Zdá, sa, že vodákov pod Bratislavou na Dunaji ubúda a niekdajšie chodníky zarastajú. My, čo tam stále chodíme, asi budeme mať divočinu, ktorá sa tak prekvapujúco objavuje pár desiatok kilometrov od Bratislavy, len pre seba. Ale pre istotu sa vyzbrojíme s GPS.

Ďalšie info:

Výlety na kanoe na Dunaji, v dunajských ramenách

Vydané: 2015-01-15
Aktualizované: 2015-01-15

Kategórie: Voda - splavy, výlety, príbehy