O nedokončenom výstupe a úraze na Batizovskom štíte

Je zvláštne, že o Batizovskom štíte som prvýkrát počul v takej súvislosti, ktorá sa mi s Batizovským štítom spája dodnes. Dvaja bratislavskí lezci z horolezeckého oddielu JAMES nám ešte ako začínajúcim lezcom rozprávali, ako oddychovali pod "Batizákom". Keď sa zdvihli, tak na to isté miesto, kde predtým sedeli, spadol zhora balvan. Na túto historku, ktorú sme vtedy brali s mrazivým pobavením, som si spomenul až potom, ako sme sa so spolulezcom Marekom neúspešne pokúšali vyliezť na Batizáku Kuttove platne. Túto cestu sme si vybrali, pretože s platňami sa spája predstava homogénnej, pevnej skaly. Doteraz môžem veriť, že Kuttove platne také sú, ale neplatí to najmenej o jednej ceste na tomto štíte, konkrétne o druhej ceste napravo od Kuttových platní. Podľa sprievodcu by to mala byť cesta nazvaná Čihulov pilier, hodnotená ako 5+.

Na tejto ceste v čase, keď sme nastupovali do Kuttových platní, liezla iná dvojica. Lezci výstup hlasito komentovali - "nemám to kde založiť," informoval aj nás ten, čo to ťahal.
"Však máš všetko, co potrebuješ, čoky, friendy," odpovedal mu druhý.
Táto dvojka bola asi o dve - tri dĺžky nad nami. (Šípka na obrázku zobrazuje jedného z lezcov.)
Keď sme my nastupovali do steny, spoza štíta vykúkalo čoraz viac oblakov, ale nezdali sa nám veľmi hrozivé. Ako sa čoskoro ukázalo, podcenili sme ich. Marek rýchlo dal prvú, ľahkú, asi trojkovú dĺžku. Keď som ja nastúpil, začali padať prvé kvapky. Doliezol som k Marekovi, a kedže kvapiek pribúdalo, Marek začal zlaňovať. Keď skončil na výstupku nízko nad snehovým poľom pod platňami, spustil som sa za ním. Bol som asi v polovici krátkeho, sotva 30-metrového zlaňáku, keď od dvojky vedľa nad nami zaznel varovný výkrik. Zdvihol som hlavu a videl som, že horný lezec na Čihulovom pilieri sa už "niečoho chytil". A šlo to dolu. On nie. Najprv som si pomyslel, že to poletí vedľa nás. Lezci boli totiž vo vertikálnej línii dosť vzdialení od našej línie - možno aj 30 metrov. Potom som však zdesene pozoroval, ako padajúci balvan dopadol na nejaký výčnelok a tam sa roztrieštil. Skaly sa vejárovito rozprskli. To sa stalo ešte raz a už sa niečo rútilo aj na mňa. Stihol som sa na lane odhúpnuť doľava, ale asi by to aj tak padalo tesne vedľa. Horšie na tom bol Marek. Bol o niečo viac napravo. Zhora som sledoval ako mrštne odskočil, aby sa vyhol padajúcim kameňom. V prvej chvíli sa mi zdalo, že sa mu to podarilo a všetko je v poriadku. Potom však zaznel Marekov zúfalý výkrik: "Mám zlomenú ruku." Zlanil som k nemu. Sedel bledý pri snehovom poli a ukazoval mi čudne skrčené prsty.

Na snímke prevzatej z Tatranského horolezeckého sprievodcu www.tatry.nfo.sk je vyznačená modrou farbou dráha padajúcich kameňov. Zelenou je vyznačená línia, po ktorej sme zlaňovali a fialová označuje aktuálne snehové pole.

V tých chvíľach sa sa dážď zmenil na lejak a po prilbách nám začali cupotať krúpy. Zo steny Batizovského štíta sa začali valiť vodopády. "Poďme odtiaľto preč, lebo nás tu ešte niečo privalí," zastenal zúfalý Marek. Začali sme zostupovať do kotliny medzi Batizákom a Kostolíkom. Hrmelo stále viac a napokon začali blesky práskať aj do okolitých štítov - do Kačacieho štíta aj do Kostolíka. A tak som radšej na skalách nechával "železo", ktoré som mal na úväzku. Našťastie, meteorologický "Aladin" sa nemýlil v tom, že lejaky a búrky budú v horúcich júlových dňoch krátke a teplé. Kým sme zišli pod úpätie Kostolíka, búrka skončila a ukázala sa modrá obloha. Kedže Marek v tom zmätku zostupoval na jednej nohe v topánke a na druhej s lezečkou, zavolal som na lezcov, ktorí na nás spustili osudné skaly a práve vyliezli z úkrytu pod stenou, že potrebujeme pomoc. Jeden z dvojice sa so mnou vrátil po veci, ktoré sme nechali pod stenou a potom aj s druhým sprevádzal Mareka dolu na Sliezsky dom. Tam zraneného prevzala Horská služba. Našťastie, zlomené prsty Mareka ani extrémne neboleli, ani nekrvácali. Ľahký obväz na ruke mal len symbolickú ochrannú funkciu. Lekári v Popradskej nemocnici zranenie dvoch prstov ľavej ruky klasifikovali ako otvorenú zlomeninu.

Náš výstup Kuttovými platňami dopadol neslávne a myslíme si, že sme v tom úplne nevinne. Stále si však preberám, čo by bolo, keby sme boli urobili to, alebo ono a napokon neboli práve v tej kritickej chvíli na tom mieste, kde zhora padali skaly. Trvalo to predsa len sekundy a v hre je toľko variánt - mohli sme k stene prísť skôr, a keby sme boli vyššie, neboli by sme v ohrození. Alebo naopak, keby sme nastúpili o chvíľu neskôr, tiež by sme boli viac naľavo od pásma ohrozenia. Prosto, ostáva veľa rôznych a teraz už márnych "keby", ktoré mohli ovplyvniť, aby sme neboli na mieste, kam iný lezec spustil spŕšku skál.

Šťastie nám neprialo natoľko ako dvom jamesákom vtedy pred rokmi. Ale neobišli sme ani najhoršie. Hneď pod Batizovským štítom láka horolezcov menší a príťažlivo strmý Kostolík. Pod ním tragicky v roku 1933 zahynul pri neočakávanom zosuve skál legendárny poľský horolezec Wieslaw Stanislawskij a jeho spolulezec Witold Wojnar.

Text a foto: Vlado Bibel, www.tatry.nfo.sk.

Pripojte komentár

Komentáre

Od: Neznámy - 27.1.2015

Kostolik - V. Wojnar prezil a siel pre pomoc...

Email: famosa50 at gmail.com