Po chodníkoch Rudnej magistrály
Rudná magistrála je po Ceste hrdinov SNP druhou najdlhšou turistickou magistrálou na Slovensku. My sme po jej chodníkoch šli v smere od Zlatých Moraviec po Stolicu. Prechod nám trval vrátane dopravy z nášho základného tábora v Devínskej Novej Vsi a späť 8 dní, prešli sme 240 km do diaľky a nastúpali sme 10 000 metrov do výšky.
Rudná magistrála nás previedla cez pohoria Slovenského stredohoria (Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy, Javorie, Ostrôžky a Poľana) a Slovenského rudohoria (Veporské vrchy, Muránska planina a Stolické vrchy). Po celej trase vedie červená turistická značka, ktorá v pohoriach Štiavnické vrchy, Javorie a Ostrôžky miestami dôkladne preverí pozornosť a zmysel pre orientáciu v teréne. Pri orientácii sme použili papierové turistické mapy z edície Vojenského kartografického ústavu (zelený obal) číslo 137, 138, 145, 133, 134 a 135. Trasa je tiež detailne popísaná na stránke mapy.hiking.sk/?katalog=93.
Rudná magistrála prechádza cez miesta, ktoré vo svojom názve zrkadlia prírodné bohatstvo Slovenska a ťažbu rúd v tejto oblasti najmä v minulosti – Nová Baňa, Banská Štiavnica, Slovenské Rudohorie a pod. Banské mestá na území Slovenska mali v stredoveku významné postavenie v rámci Uhorska, krása prírody sa tu snúbi s bohatou históriou a vzácnou architektúrou.
Pomník - hrob Janka Kráľa na cintoríne v Zlatých Moravciach.
Na začiatku cesty sme sa zastavili na cintoríne v Zlatých Moravciach, centre Horného Požitavia, kde pôsobil od roku 1862 Janko Kráľ. Zomrel v zabudnutí, dnes stojí na pravdepodobnom mieste jeho hrobu pamätná tabuľa.
Od obce Žitavany sa nám naskytol prvý pohľad na Veľký Inovec, najvyšší kopec Pohronského Inovca.
Pohronský Inovec je prevažne zalesnený, výnimkou sú rozsiahle Obycké lúky.
Z Veľkého Inovca sa nám naskytol pekný výhľad na sever, na pohorie Vtáčnik.
Zostupujeme do údolia Hrona, pod nami Nová Baňa. Za ňou už siluety Štiavnických vrchov.
Od Sedla na Plese v Štiavnických vrchoch (žiadne pleso sme nenašli) pozeráme späť na Pohronský Inovec.
Od vysoko položenej obce Vysoká je najvyšší kopec Štiavnických vrchov Sitno neďaleko, magistrála ho však obchádza.
Cesta vedie popri viacerých tajchoch – umelo vytvorených jazerách, z ktorých vodnú energiu využívali v baniach pri ťažbe rudy. Evičkino jazero.
Jazero Klinger, tesne pred Banskou Štiavnicou.
Banská Štiavnica, Kalvária.
Spoznávanie krás Banskej Štiavnice si vyžaduje dlhší čas, tak sa aspoň pohľadom potešíme z toho, čo stihneme vidieť pri prechode cez mesto. Starý zámok.
Končíme prechod Štiavnických vrchov, neďaleko Studenského jazera vidíme v Banskom Studenci netradične zaparkovaný voz.
Vstup do pohoria Javorie medzi dedinami Babiná a Sása má drásajúci charakter.
Už po lepšom teréne ideme do Sásy. Sme zvedaví na hrebene Javoria, v ktorom sme doteraz neboli.
Uprostred Javoria je náhorná plošina a rozľahlá dedina Zaježová.
Javorie nás milo prekvapilo, príjemné scenérie okolo najvyššieho kopca Javorie (1044 m).
Za kopcom Makytová sa svahy Javoria skláňajú, pohľad na Ostrožky (vpravo), detviansku kotlinu a Poľanu.
Ostrôžky, v sedle Stará huta prvý raz prechádzame okolo typických detvianskych krížov.
Pred nami posledný kopec Ostrôžkov – Siroň, vpozadí Poľana.
Zo Siroňa zostupujeme do Detvy, tešíme sa na Poľanu.
Kalamárka pod Poľanou – oblasť andezitových veží a stien, je aj vyhľadávaná lezecká lokalita.
Na hrebeni kráčame v pralesových porastoch po kaldere vyhasnutej treťohornej sopky. Miestni páni lesa sa nám neukázali.
Za sedlom Jasenová sme sa prehupli do Slovenského rudohoria, začíname vo Veporských vrchoch, pred nami Ľubietovský Vepor.
Hrb, geografický stred Slovenska. Pohľad späť na Ľubietovský Vepor a Poľanu.
Tri vody - umelecké artefakty v prírode pripomínajúce rudnú históriu tejto oblasti.
Vysoká pec Tri vody bola postavená už v roku 1795, produkovala surové železo takmer 80 rokov.
Ťažba železnej rudy v blízkej lokalite Červená jama, dostatok dreva na výrobu dreveného uhlia a vodná energia na poháňanie dúchadla boli výbornými podmienkami pre vybudovanie vysokej pece na spracovanie železnej rudy.
Vodná nádrž Hronček určená na splavovanie dreva bola vybudovaná v roku 1871.
Pri kopci Obrubovanec prechádzame cez peknú horskú lúku. Je na nej starý zrub, dal by sa využiť na núdzový nocľah.
Od Obrubovanca pozorujeme ako sa vzďaľujeme od Poľany.
Od sedla Machniarka je pekný výhľad na najvýraznejší kopec Veporských vrchov – vulkanický Klenovský vepor.
Pred nami náhorná plošina Muránskej planiny, pohľad z kopca Dielik.
Schádzame do sedla Zbojská. Vrchol Fabovej hole, najvyššieho kopca Veporských vrchov, je zahalený v oblakoch.
Z Fabovej hole zostupujene do sedla Burda.
Severne od nás sa tiahne hrebeň Nízkych Tatier, vidíme masív Kráľovej hole.
Za sedlom Burda sa tešíme z krásnych scenérií Muránskej planiny, v pozadí Stožky.
Ďalšia paráda – poľana Nižná Kľaková, stojí na nej jediná turistická útulňa na Muránskej planine.
Muránska planina sa nachádza v oblasti Spišsko-gemerského krasu a v krasových pohoriach sú pramene na hrebeni vzácne. V úmornom teple nám Studňa na Muránskej planine padne vhod.
Neďaleko Studne prechádzame popri stáde voľne sa pasúcich koní.
Plemeno Norik muránskeho typu bolo vyšľachtené na Muránskej planine a v Dobšinej krížením hucula s ďalšími plemenami (norik, fjord, hafling). V drsných podmienkach tu boli vychované húževnaté koníky určené pre lesné hospodárstvo.
Od Maretkinej je pekný výhľad na kopec Cigánka s bralami (vpravo), na ktorých sa rozprestiera muránsky hrad. V pozadí Stolica.
V sedle v pod hradom je chata Zámok, ktorú dali vybudovať Coburgovci v 2. polovici 19. storočia ako horáreň. Je to odbočka si 1,5 km z magistrály, ale oplatí sa sem zájsť. Silno sme vnímali genius locci tohto miesta.
Kúsok za Meretkinou je Veľká lúka – rozsiahla poľana bohatá na krasové javy, počas SNP tu bolo poľné letisko. Na vzdialenejšej strane je žrebčín, v ktorom sa ustajňujú Noriky muránske.
Z okraja Muránskej Planiny – Pod Skalou sa pozeráme na dedinu Muránska Huta. Nad ňou sa vypína Stolica, najvyšší vrchol Stolických vrchov (1476 m) aj celého Slovenského rudohoria.
Vrcholom Stolica sa Rudná magistrála končí a bol to aj cieľ nášho putovania. Na tomto úseku nás sprevádzala hmla a dážď.
Náš celkový dojem je taký, že hoci človek na magistrále niečo stratí (nejaké to percento z hmotnosti svojej telesnej schránky), celkovo je prechod Rudnej magistrály obohatením a určite sa oplatí ju absolvovať.
Text a foto pripravili: Monika a Juraj Geleneky
Vydané: 2016-12-05
Aktualizované: 2016-12-05
Kategórie: Výlety, prechádzky
