Polmaratón na rieke Morava

Už keď sme nastupovali na Moravu pri moste, ktorý spája Moravský sv. Ján a Hohenau, mali sme byť v strehu. Ale neboli sme. A napokon z toho bol riečny polmaratón a ešte pár metrov navyše.

Krátko pod mostom je široký štrkový výbežok. Lode sme naň síce museli spúšťať trojmetrovým briežkom, ale tento nástup sme považovali za prijateľný. Plný optimizmu som za pomoci mapy Borskej nížiny a Google mapy naplánoval tri miesta, kde by sa mal dať ukončiť vodácky výlet a mala uskutočniť vynáška lodí na breh.

Splavovali sme so skupinou školákov, ktorí predtým už absolvovali krátky cyklistický výlet a celkom im dal zabrať. Učitelia však prvú, sedemkilometrovú variantu splavu zamietli, zdala sa im krátka, tak sme sa dohodli na druhej. Končiť sme mali po trinástich kilometroch na úrovni Malých Levárov. To som odhadol tak na dve a pol hodiny pádlovania.

Spočiatku išlo všetko hladko. Mali sme tri katamarany, v dvoch bolo po jednom dospelom a v treťom sme boli dospelí dvaja - pani učiteľka pôvodne chcela ísť so školákmi sama, ale potom chytila pádlo do ruky a zamávala ním takým spôsobom, že by do vody zaberala vypuklou stranou listu pádla a nám bolo jasné, že toho veľa neupádluje. A tak som naskočil do katamaranu, čo bolo asi šťastie moletnej učiteľky. Napriek tomu sa so mnou po dvoch hodinách plavby prestala rozprávať. Ale to sa už stalo nasledovné: na druhom vytipovanom mieste vynášky kolega s mikrobusom a vlekom na lode naloženým bicyklami zapadol do blata a k brehu sa nedostal. Podľa toho, čo rozprával, pachtil sa ako delostrelci, ktorí ťahajú kanóny cez bažiny. Vlek musel odpojiť a vytiahnuť ho na súš, pretože na úzkej ceste sa nemal kde otočiť. Hrozilo, že cyklonáklad vykýbli do bažiny. Potom ho dvakrát zastavili záhorácki policajti, ktorým bolo čudné, odkiaľ nabral toľko bicyklov. A medzitým som ho bombardoval telefonátmi, pretože som prepadol panickému podozreniu, že minieme aj dohodnuté tretie miesto vynášky a budeme splavovať do zotmenia. Kolega občas telefónne spojenie strácal a občas ho nebolo rozumieť. Moletná učiteľka v mojom člne už veľmi nevládala zaberať pádlom a traja školáci sa preberali v desaťminútových intervaloch, aby urobili zbesilých desať záberov a potom znova desať minút odpočívali. Napriek tomu nám to išlo celkom dobre. Až na to, že vynáška bola v nedohľadne.

Napokon sa kolega dostal s autom aj s vlekom k Morave a mali sme aj telefónne spojenie. Kedže som nemal istotu, či to miesto nie je nad našou aktuálnou pozíciou na rieke, pristáli sme s našimi troma katamaranmi pri prvých schodíkoch, ktoré sme našli pod rybárskymi chatami, pri ktorých stálo aj nejaké auto. Kedže tam stálo auto, tak som predpokladal, že k chatám môže dôjsť aj mikrobus s vlekom.

"Mikrobusom to nepôjde," povedal mi rybár, ktorý točil kľukou a zdvíhal z Moravy prázdny čereň. "Potrebujete terénne auto." Napokon mi požičal bicykel, aby som pohľadal kolegu. Našiel som ho o necelé dva kilometre ďalej pod miestom nášho pristátia.

Časť detí sme potom odviezli autami do ich tábora. Na pomoc prišlo aj ďalšie auto. Nie všetkým sa chcelo do auta, väčšina ešte chcela ďalej pádlovať k vleku. Cestou viackrát videli bobrov. Aj to sa im páčilo. Na záver nás ešte čakal bombónik - vytiahnuť kánojky po strmom blatistom briežku na rovinu. Medzičasom začalo popŕchať.

Keď si to rekapitulujem, počas celej vyše 20-kilometrovej plavby spod mosta pri Hohenau až po Gajary som nevidel na slovenskom brehu Moravy pohodlné miesto na vynášanie lodí. Zo skúseností z Dunaja viem, že takéto miesta nie sú na prvý pohľad viditeľné. Ak v tomto úseku poznáte dobré miesto na vynášku, dajte nám vedieť. Poslúžite aj ďalším záujemcom o splav medzi Moravským sv. Jánom a Gajarami. Dodatočne som zistil, že vhodné miesto na štart a pristátie môže byť na úrovni rakúskej dedinky Dürnkrut, asi dva a pol kilometra nižšie, než sme vystupovali. Celkovo sme na lodiach splavili 21 a pol kilometra.