Pozvánka na Predpitevný pohovor

Dodatok k nižšie uvedenému textu: 26. mája 2017 došlo v ceste Hĺbenie k úrazu. Lezec údajne spadol s uvoľneným kameňom a zlomil si nohu. Sova už niekoho klofla...

Je to myšiak, alebo krtko, či skalné strašidlo? Možno sova - rozmýšľam pri pohľade na skalky Štokerauskej vápenky. Niekomu sa môžu zdať zlovestné tie dve očné diery a nos, či zobák medzi nimi. Keď ich zvýrazním zelenou "fixkou", sú úsmevnejšie.

Tesne pod nosom štokerauskej sovy vedie cesta nazvaná Vhĺbenie. Už som si povedal, že ju viac nepoleziem, pretože skalky v nej trocha dunia. Ale má dobré stupy, a tak mierne dunivé skalky netreba natoľko zaťažovať...

Pre začiatočníkov je to dobrá cesta, pretože je exponovaná, trocha vytláča, treba sa v nej správne natočiť, urobiť ľahkého sokolíka... Škoda, že nie je dlhšia.

Skaly Štokerauskej vápenky ležia na úpätí Devínskej Kobyly, medzi bratislavskou Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou. Chodieva sa na ne poza priestory niekdajšieho Technického skla, preto sa zvyknú označovať aj ako Skalky pri Technickom.

Pamätám si, že keď som počas môjho nelezeckého obdobia prvýkrat prišiel pod lezeckú stenu Štokerauskej vápenky, zdala sa mi taká závratne strmá a vysoká, až som sa obával, či po nej budem môcť niekedy vyliezť. Vôbec som vtedy neuvažoval, že začnem po dlhej prestávke znova liezť, ale pritom som nejako podvedome s tou stenou stále zápasil. Teraz viem, že na lezecké pomery je to stena ľahká a nenáročná. Pre lepších lezcov nie je zaujímavá. Sprievodca na nej nachádza dve osmičky, ktoré ale nie sú považované za niečo výnimočné. Žiadna z nich sa nestala legendou ako napr. pajštúnska Žltá stienka. Sú omnoho kratšie, a pokiaľ ide napríklad o Krematórium, tam je ťažký úsek asi veľmi krátky.

Všimli ste si ten názov: Krematórium? Na skalách v Devínskej je ďalší podobný názov - Predpitevný pohovor. To je cesta za 7-. Asi by ste neverili, že niekto sníva o Krematóriu, či o Predpitevnom pohovore. Lezcov však lákajú. Najmä po zime. Vtedy sa sen ľahko môže naplniť. Keď sa do južne obrátenej steny v Devínskej oprie slnko, už vo februári sa tam dá niekedy v pohode liezť bez toho, aby oziabali ruky. A netreba ani vystrčiť nohy z Bratislavy.

Stena v Devínskej má ešte jednu zvláštnosť - Kvapľové pole. Tak sa volá jedna z najpopulárnejších ľahučkých štvorkových ciest. Lezie sa v nej naozaj po kvapľovom poli. Zrejme to kedysi bolo vnútro jaskyne, ktorú rozbili, keď sa v kameňolome ešte ťažilo. Kvapľové pole je typickou ukážkou jaskynného, sintrového vápenca. Tento vápenec je krehký a niekedy má pomerne lámavú škrupinu, ktorá môže byť zradná...

Ciest ako Kvapľové pole je na stene viac - aj samotné Kvapľové polia sú dve - oddelené na začiatku kríkom, na ktorom sa s obľubou zachytáva pri sťahovaní lano.

Kedže stena je blízko, často na nej lezieme až do večera. Vtedy, keď slnko zapadá, skaly dostanú žlto-oranžový až ružovo-červený odtieň. Potom sa rýchlo stmieva a skaly na pár chvíľ zmodrejú. Zakrátko zošednú a začnú sa ponárať do tmy. Vtedy je najlepšie vytiahnuť čelovky. Tie sa zídu aj na cestu domov cez chodník v húštinách. Začiatkom leta na ňom svetielkujú svätojánske mušky.

Viac o lezení na Technickom skle (Štokerauská vápenka)