Bratislava: Príbeh Štúrovho námestia

Všetko plynie, hovorí stará antická múdrosť. Dnešným Námestím Ľudovíta Štúra kedysi plynula voda dunajského ramena okolo ostrova, ktorého meno je Bratislavčanom dodnes známe - Grössling. Dozvedáme sa o tom z prekrásnej knihy Bratislava - svedectvo historických pohľadníc, ktorá textom a historickými snímkami popisuje vývoj mnohých známych miest Bratislavy a medzi nimi aj historické peripetie dnešného Štúrovho námestia.

Rameno a záliv potom zasypali a v roku 1776 na ňom na pokyn cisárovnej Márie Terézie vybudovali podľa projektu F. Hillebrandta nový Korunovačný kopec, ktorý sa používal pri slávnostných korunovačných ceromoniáloch uhorských kráľov. Tento kopček po preložení korunovácií do Budína v roku 1870 rozobrali.

Po roku 2000 ho znova obnovili, ale reakcie naň boli zmiešané, a uvažovalo sa, že bude v súvislosti so stavbou protipovodňových zábran odstránený.

Významná pamätihodnosť vyrástla na vtedajšom Königsbergerplatz, alebo Krönungshugelplatz, čiže Koronázási Domb tér, v roku 1897. Bolo to súsošie bratislavského sochára Jána Fadrusza zobrazujúce cisárovnu. Mária Terézia a ďalšie postavy súsošia boli vytvorené v dvojnásobnej životnej veľkosti.

Dielo stálo na námestí do roku 1921, keď padlo za obeť politickým vášňam. Ako uvádza publikácia Svedectvo historických pohľadníc, podnetom bolo "zvýšené politické napätie pri pokuse o návrat bývalého uhorského kráľa Karola". Pomník bol strhnutý. Nebol posledným sochárským dielom s takýmto osudom na tomto námestí.

Na mieste pomníka Márie Terézie postavili v roku 1938 sochu Milana Rastislava Štefánika s pylónom so známou plastikou leva držiaceho štít so štátnym znakom. Pochádzali z dielne popredného českého sochára Bohumila Kafku. Podľa pôvodného zámeru mali byť piliere a plastiky leva štyri a lev mal hľadieť smerom na petržalskú stranu Dunaja, kde bola vtedy štátna hranica. Vzhľadom na medzinárodné napätie napokon lev bol natočený smerom k soche generála.

Stavitelia levej kompozície to stihli na poslednú chvíľu, pretože lev - symbol československej štátnosti - mal v tom čase už svoje dni zrátané. Údajne aj na Hitlerov podnet (Die Katze musst gehen!) bola "mačka" v roku 1940 odstránená. Štefánikova socha na námestí zotrvala až do prvej polovice 50-tych rokov.

Generál nepatril medzi favoritov komunistickej ideológie, a tak ho v ére socializmu nahradilo súsošie zobrazujúce Ľudovíta Štúra, ktorému patrí námestie dodnes. Osobnosť Ľudovíta Štúra má nadrežimný charakter, takže pomníka sa zmena politického režimu v roku 1989 nedotkla.

Pylón s levom, ktorý je považovaný za symbol československej vzájomnosti, do roku 2009 stál pre budovou Slovenského národného múzea, kde sa znovuobjavil na sklonku komunistického režimu. Začiatkom roku 2009 bol presunutý na nové miesto - pred novú budovu Slovenského národného divadla, kde ho umiestnili znova spolu so sochou Generála M.R. Štefánika.

Aj Štefánik sa do Bratislavy vrátil na viackrát - jeho malá plastika, omnoho menšia ako tá pred novým divadlom, je umiestnená na letisku, ktoré nesie jeho meno.

Pre sochu Márie Terézie už na Štúrovom námestí nie je miesto. Na nábreží Dunaja, ktoré ešte môže byť považované za súčasť námestia, vyrástol na krátky čas ako pripomienka korunovačnej slávy Bratislavy, symbolický Korunovačný pahorok. Potom ho ale zrušili.