V raji je rušno

O výlete do Prielomu Hornádu a na Kláštorisko

O tom, že Slovenský raj je turistickou prírodnou lahôdkou, ktorá poteší milovníkov strmých tiesňav, horskej rieky a adrenalínových výstupov, sme vedeli. Tešili sme sa na túru, aby sme zažili na vlastnej koži stúpanie po rebríkoch nad Hornádom, uvideli žblnkot vodopádov, a mysleli sme si, že to bude pekné, ale že nás to až tak neprekvapí. Veď Slovenský raj - horské pásmo na východnom Slovensku v oblasti Spiša, je považovaný za jednu z najkrajších prírodných oblastí Slovenska a patrí k najfotografovanejším a najznámejším slovenským atrakciám. Po našej túre však musíme dodať, že zákutia Slovenského raja vedia aj prekvapiť.

Ešte predtým, ako sa dostaneme k prekvapeniam, zopakujeme fakty, ktoré sú síce známe, ale nie každý ich má v malíčku. Slovenský raj má rozlohu asi 210 km² na území okresov Spišská Nová Ves, Poprad a Rožňava. Pretekajú ním rieky Hornád a Hnilec. Lesy pokrývajú až 90 percent územia parku, sú to najmä o jedľovo-bukové porasty. Najvyššie vrchy sú Veľká Knola (1266 m n.m.) a Havrania skala (1157 m n.m.). Najnižšie miesto je v bode, kde Hornád opúšťa park - 466 m n.m. Slovenský raj je jedným z deviatich národných parkov Slovenska a prístup na značkované turistické chodníky je spoplatnený.

Z trás po Slovenskom raji sme si vybrali časovo nenáročnú poldennú túru Prielomom Hornádu a Kláštorskou roklinou na Kláštorisko.

Východiskom pre túru bol autokemping Podlesok. Preplnené parkovisko avizovalo, že "v raji je rušno". Bola posledná prázdninová sobota, slniečko svietilo, takže sa to dalo čakať. Nápor turistov potvrdila aj pani pri pokladni, predala vraj toľko lístkov (pre deti za 20,-SK a pre dospelých za 40,-SK), že už žiadne nemá a čaká na nové. Tak sa stalo, že sme do raja (samozrejme s jej dovolením a celkom mimoriadne) vkĺzli zadarmo.

Túru sme začali po modrej - na chodníku popri potoku Veľká Biela voda, ktorý nás doviedol až po jeho sútok s Hornádom. Tam pri Hrdle Hornádu (528 m n.m) sa začína prechod Prielomom Hornádu. Informuje o tom tabuľa náučného chodníka s nákresom trás. Prielom, čo je vlastne slovenský výraz pre kaňon, je dlhý približne pätnásť kilometrov, a je sprístupnený v celej dĺžke. Prechod je možný oboma smermi - nie vždy je však plynulý, stáva sa, že na niektorých náročných miestach musia turisti z jedného smeru čakať, až kým neprejdú ľudia z protismeru. Nám sa to stalo dvakrát.

Pri prvých kovových stúpadlách v strmšom teréne pod Zelenou horou a pri Mníchovej jaskyni sa nám zdalo, že umelé schodíky sú azda aj zbytočné, tento pocit nás opustil vtedy, keď sa chodník z kovu vrezal do strmých skalných stien nad prudko tečúcou riekou.

Asi po hodinke stúpania sme stále v tesnom susedstve s riekou začali klesať až k malebnému riečnemu zákutiu s mostom. Pri brehu bolo dosť miesta na posedenie, vyzeralo to tam, ako na malej pláži, ale príroda nám veru ďalšie "plážové dojmy" neposkytla. Slnko zašlo za skaly a tmavé diery, ktoré do nich zospodu vymlel Hornád, vyzerali v tých chvíľach dosť strašidelne. Nebo nad nami tiež práve nesvietilo akvamarínovou modrou, trochu sa zatiahlo a vtedy to prišlo. Nad hlavami nám zaznalo krátke svišťanie a hučanie a z niekoľkých stromov popadali vetvičky. Prekvapujúci zvuk sa krátko nato zopakoval, lenže hrozivejšie, o dosť hlasnejšie.

Nazvali sme to miesto Hučiace diery a dodnes sa hádame, či neďaleko leteli stíhačky, alebo sa kaňonom v ten vetristý deň prehnal vietor. Hororovú zvukovú kulisu zažili aj turisti, ktorí sa pri nás zakrátko vyrojili, ale ani ich dohady o pôvode svišťania a hučania nám nedali uspokojivú odpoveď, či sme boli svedkami prírodného alebo civilizačného úkazu.

Prešli sme mostíkom a rieka sa ocitla po našej ľavej strane. Pri brehu sem-tam posedávali ľudia a premávka "zhustla". Pri stúpadlách Nad večným dažďom sme museli počkať, kým prejdú ľudia z protismeru. Dosť živo bolo aj pri Lanovej lávke.

Lávka nás - a nielen nás - nadchla. Scenéria s visutým mostom nad horskou riekou môže spokojne konkurovať záberom z Indiana Jonesa. Môžu po ňom ísť maximálne traja ľudia, a keď nemajú pevné žalúdky, mali by zrušiť krok - tak ako kedysi vojsko pri pochode cez mosty. Pre väčšinu adrenalínuchtivých turistov je však pohojdávanie zábavné.

Lávka bola pôvodne vybudovaná v roku 1960 a vďaka nej sa postupne sprístupnil celý Prielom Hornádu. Začiatkom nového tisícročia bola už v dosť povážlivom stave a jej oprava sa stala nevyhnutnosťou. Výmena lávky v roku 2004 trvala dva mesiace a okrem štyroch nosných lán je dnes 44-metrová lávka úplne nová.

Keď sme sa dostatočne pohojdali a pokochali, odbočili sme z prielomu Hornádu a vydali sme sa napravo, nahor po zelenej značke Kláštorskou roklinou. Tešili sme sa na tamojšie vodopády a rebríkové výstupy. Potešili nás však iba dva - vodopád Objaviteľov a Machový, inde bolo vody málo, a tak sme stúpali medzi strmo sa zvažujúcimi skalnými stenami so suchými nohami.

Posledný rebrík nás napokon priviedol ku Kláštorisku - lúčnej planine, na ktorej sa pri stohoch slamy rozvaľovali pestré skupinky (770 m n.m.). My sme si stoh nevybrali, ale zamierili sme do reštaurácie, ktorú bedekre charakterizujú ako jediné turistické stredisko, nachádzajúce sa na území Národného parku Slovenský raj. Prvá turistická útulňa tu bola postavená v roku 1923. Dejiny Kláštoriska sú však omnoho staršie. Hovoria o nich ruiny stredovekého kartuziánskeho kláštora. Ruiny pôsobia napodiv celkom sviežo, čiastočne sú zrekonštruované. Turisti môžu podporiť financovanie ďalšieho výskumu a obnovy kláštora dobrovoľným príspevkom pri vstupe do komplexu.

Historické pramene hovoria, že kartuziánski mnísi vybudovali svoje sídlo na mieste, ktoré bolo známe ako Skala útočišťa, kde sa schovávali obyvatelia okolitých usadlostí pred tatárskymi nájazdmi. Mnísi však nadlho v lone prírody útočisko nenašli, pretože kláštor prepadávali husiti, neskôr bratríci a podľa dobovej kroniky im zasadili 16. storočí posledný úder lúpežní rytieri. Posledných mníchov rehole vraj prichýlili v Červenom Kláštore pri Dunajci. Tamojší kartuziánsky kláštor stojí dodnes a spolu s Kláštoriskom to boli jediné dve sídla tejto katolíckej rehole na území dnešného Slovenska.

Cesta do východiskového a tiež záverečného bodu našej túry - do Podlesku už bola v porovnaní s predošlými rebríkovými a stupačkovými výstupmi iba nenáročnou, aj keď trocha zdĺhavou prechádzkou, pretože sme zvolili variant po lesnej ceste. Spustiť sa rýchlejším tempom po zostupovom chodníku k Hrdlu Hornádu, by podľa niektorých členov našej výpravy bolo bývalo menej únavné.

Kemping v Podlesku bol navečer živší ako okolo poludnia, keď všetkých turistov pohltili brány raja. Teraz si užívali v miestnych občerstvovacích zariadeniach a tí, ktorým ešte stačili sily, šantili na ihriskách s loptou, alebo si obzerali 20-metrovú drevenú vyhliadkovú vežu, ktorá ponúka aj možnosť isteného skoku do hĺbky.

Webkamera Kláštorisko