Rozhovor s Branislavom Pastorom o výstupe na ôsmu najvyššiu horu sveta Manaslu

Predchádzajúce pokusy by som nenazval neúspešné. Na Broade, som vďaka nepozornosti skončil tesne pod Rocky Summit a na druhý pokus nám to s Jurom fakt šliapalo... akurát nevyšlo počko. A na Čo Oju, zase zdravie. To všetko patrí k získavaniu skúseností. A pokory. Myslím, že obe expedície boli úspešné, akurát ja som nebol na vrchole. Keby sa nám podarilo na Manaslu vystúpiť spolu, to by bolo super. Takto som bol sám a nebolo to úplne ono. Veľa vecí nebolo tak, ako som si predstavoval.

Asi spolulezec, na ktorého je spoľah. Spoločne ukutý plán, ktorý nenarušilo počasie, choroba alebo iná nepriazeň. A čo sa týka vlasov, myslím, že s vlasmi po zadok by som už len ten daždivý trek neprežil. Čiže vlastne všetko, čo si povedal.

Veľa výletov skončilo nosením 2-ročného syna Leona na rukách, alebo v nosiči. A k tomu behanie a neustály pocit nedostatočnej pripravenosti.

Po postupnom zrušení všetkých prísľubov od sponzorov, zostal mi len milujúci sponzor (otec), ktorý ma trochu založil a tiež podpora cez náš klub.

Cena za expedíciu a kompletný servis, je okolo 5000 – 5500 Eur (nekomerčná expedícia, závisí ešte podľa počtu ľudí na permite), komerčne je to okolo 15 000 Eur, bez Šerpov a tuším aj bez kyslíka. Plus samozrejme letenka a osobná výbava.

Myslím, že pohoda. Musím povedať, že Baša to obdivuhodne zvládla. A to sme sa s Jurom definitívne rozhodli, že by sme teda naozaj išli iba dva týždne pred odletom.

Mnoho... Túto sezónu Číňania uzavreli oblasť Čo Oju. Takže množstvo komerčných sa presunulo práve pod Manaslu. Počul som, že po našom odchode ich ešte mnoho pribudlo. My sme mali šťastie, že v C1 a C2 sme stany stavali ako prví, takže zo začiatku sme boli na kopci iba my a Šerpovia.

V poslednej dedine pred BC sme stretli 40-člennú expedíciu z Japonska. Postupne prilietávali vrtuľníkom, do ktorého sa zmestili maximálne traja. Každý deň priamy prenos do TV, niekoľko hexacopterov, quadcopterov na natáčanie záberov z výšky a množstvo inej elektroniky... Materiál im nieslo 250 nosičov. Čisté megalomanstvo. A potom sa v BC učili žumarovať a zlanovať. Ďalej množstvo štandardných klientov (USA, GB, Fr…), na každého jeden, prípadne dvaja Šerpovia. Ale aj takým bolo občas treba ukázať, ako založiť žumar, či osmu. Veľkou novinkou pre mňa bolo, že niektoré expedície mali aj v C1 kuchynský stan a kuchára. Iné nekomerčné expedície, okrem našej, sme nevideli. Ale to neznamená, že tam neprišli po našom odchode...

Natáčali letecké zábery nad BC a C1. Či aj vyššie, neviem. Dosah odhadujem asi na 50 metrov, ale či to nedá aj viac..., neviem.

V KTM sme odmietli "heating" do spoločenského stanu, čo sa ukázalo ako chyba. Nechcelo sa nám tam klepať kosu a ani vysedávať v páperí. Aj tak sme sa väčšinou rozprávali cez deň. Takže, po večeri jeden, prípadne dva-tri štamprlíky a každý do stanu. Juraj čítal knihy na Kindli a ja sudoku, krížovky, počúval hudbu a učil som sa trochu aj angličtinu. Ale naozaj iba trochu...

Juraj Rebro - môj obľúbený spolulezec, s ktorým máme rovnaké názory na hory, hodnoty, zážitky, bivaky... a vlastne všetko to dobré, čo sa o spolulezcoch hovorí. Ešte sa nám tuším nepodarilo pohádať... alebo som na to zabudol. Kumar - náš kuchár a BC manager, úžasný človek, ktorý každého poznal a všetko vedel ihneď vybaviť. A varil ako malý boh. Inak zhodou okolností, jeho prvá expedícia, kde bol ešte ako "kitchen boy", bola tvoja expedícia na Kanč v roku 1997. Parkas - pomocník kuchára, kuchtík, mladý človek neurčitého veku, s tajomným hlasom, ktorý sme počuli asi 5x za celú expedíciu. Celý čas chodil v šľapkách a bosý, počas treku, v BC, v daždi, snežení, pri +20 ako aj pri -20... zrejme preto, že topánky mal väčšie aspoň o 3 čísla.

Nedohadovali sme sa s nikým. Asi najväčšia komerčná expedícia mala platenú predpoveď, ktorej sa snažili všetci prispôsobiť. Naša taktika bola jednoduchá. Koľko dní mimo BC, toľko dní v BC. Čo sme ešte skrátili tým, že do BC sme z výškových táborov schádzali skoro ráno. Tak, aby sme si dali raňajky a ostatok dňa už restovali.

Počasie na kopci, ako z príručky pre horolezcov v kapitole "Kedy vyraziť na túru". Celý trek pršalo, v BC už super. Hoci monzún ešte neskončil. Dosť chladno, občasné sneženie, nič dramatické, rovnako na celom kopci. Najdôležitejšie bolo, že skoro celý čas nefúkalo. Čiže všetko, čo sa vraví o džungľových kopcoch, neplatilo.

Vákuovo balenú výškovú stravu sme nejedli. Náš kuchár Kumar nám spravil do sáčkov rizoto, zemiaky, uvaril vajíčka na tvrdo a my sme si to v táboroch len ohriali v hrnci, zamiešali zo šunkou z konzervy a nedeľný obed (večera) bola hotová. S klobáskami sme mali trochu problém, v sudoch pri 30-stupňových teplotách počas treku, nevydržali všetky.

Nedám dopustiť na výškové topánky Olympus, oblečenie vačšinou Marmot, doplnené "kto, čo mal", stany Pinguin, ktoré si všetci chodili pri summit day fotiť. Totiž vždy, keď sme prišli do tábora, mali klienti vďaka Šerpom odhádzané stany. Iba naše čakali pod záľahou snehu. A tak po odhrabaní, som vliezol dnu, zatlačil (do stropu) a stan stál ako nový. Ešte aj sucho v ňom bolo. Boli sme naozaj milo prekvapení. A čo nefungovalo? Všetko sme mali odskúšané z minulosti, takže nejaké veľké prekvapenia sa nekonali. Vlastne som hneď v C1 zlomil lopatu a v C3 mi ostali nožičky z variča v ruke. Inak tuším všetko fungovalo.

Na útok sme išli deň po ostatných. Takže BC - C2, C2 - C3, C3 - C4, summit.

Celkovo to mohlo byť aj 50 ľudí.

Realita bola, ako som povedal. Vrcholový deň, začal podľa plánu. Vstali sme tuším o 1:00 - varenie, obúvanie... však to poznáš. Chceli sme ísť s ostatnými, ale stalo sa to, čomu som nikdy nerozumel, ako sa to môže stať (a stáva sa to aj iným). Jurovi nešli nasadiť mačky. Proste akty X. Takže sme vyrážali možno až okolo pol tretej.

Juraj je zásadový matfyzák. Išiel za mnou asi 100 m, keď som počul vo vysielačke, že to do 14:00 nedá a tak sa točí. Proste pravidlá a zásady. Ja som mu odpovedal, že ak do 15:00 nevyjdem, točím tiež. Lenze o 15:00 som videl vrchol... a tak som sa neotočil.

Áno. Na vršku som bol posledný, o 15:40. Bol som tam do 10 minút. Vyhodil som motlitebné lístky, priviazal šerpskú šatku, spravil pár fotiek. Rituál som nerituálil. Necítil som sa sám, keďže som šliapal stopu ešte piatim ľuďom a čakal som, že prídu ku mne. Len oni si dali vrchol asi 50 –100 m odo mňa. A asi 30 – 40 m podo mnou.

Myslím, že 29, ale nie som si istý. Nefúkalo, teda aspoň nie tak, že by to stálo za zmienku. Svah bol dosť strmý a stopa po zostupujúcich bola rozrytá a nepoužiteľná. Takže bolo jednoduchšie šliapať novú stopu v prašane o meter vedľa.

Pre mňa určite. Keď všetko "hraje", výstup je ok. Zostup bol horší - začal som schádzať a povedal som si, že aspoň dole nepôjdem sám. No kým som zišiel k ostatným, vytiahli traja lyže a zmizli. Zvyšní dvaja boli Šerpovia s kyslíkom a išli dolu rovnako rýcho, ako lyžiari. Až vtedy som sa naozaj cítil osamelý.

V horných partiách bol špagát a tak na karabíne som celkom fičal. Výhoda bola, že som celý čas z vrchu videl C4, ktorý je inak za kopcom. Nad C4 je niekoľko veľkých rozľahlých plát. Zotmelo sa a svetlá v C4 nebolo vidieť. Špagát skončil. Predposledné plató bolo mierne do kopca. Stopy nikde, alebo skôr všade. Stratil som smer, alebo skôr som bol presvedčený, že som C4 podbehol zľava, hoci v skutočnosti som bol nad ním. Otočil som sa po vysielačkovom dohovore z Jurom, že pôjdem vyššie a uvidím svetlo a zostúpim správne, alebo narazím na pokračovanie fixu, proste že nájdem cestu.

GPS som mal, ale spomenul som si na neho, až asi okolo ôsmej. Nemal som dobre zaznačený výstup, nezmenil som farbu pre zostup. Takže som mal naznačené neskutočné klbko čiar, kade som chodil. Na ďalší deň už GPS nebolo. Ale v Káthmandu sme ho reštartli a bolo to celkom zaujímavé pozeranie.

Postupne som vystúpal až do 7900 m po zmesi stôp, odkiaľ som už mal dávno vidieť tábor. Ale nevidel. Dostal som sa na sever. O 1:00 v noci som vykopal záhrab v sedielku, medzi dvoma vežami a perfektne sa vyspal. Ráno o šiestej som pochopil, že sa nezorientujem - videl som do severnej steny - pre mňa úplne neznámy pohľad. Začal som zostupovať a hľadal som nejaký známy orientačný bod. Viditeľnosť sa poobede pokazila. Bál som sa, aby som niekde nespadol. Moja situácia sa ani v tento deň príliš nezlepšila. Druhý bivak som mal vo výške okolo 7600 m. Bol som na tom horšie, keďže som nepil a nejedol. Ale neupadal som na duchu. Nepripúšťal som si myšlienku, že by som tam zostal. Noc už bola horšia, ale ešte sa to dalo. Juro čakal prvú noc vo štvorke, hľadal ma – blikal, volal. Celú noc. Vraj mu aj vynadali, že čo buntoší. Ďalší deň mu Kumar povedal, aby išiel dole, že len míňa jedlo a bomby. Navaril, pripravil stan aj veci pre mňa a išiel dolu.

Spojenie som mal len v "summit day", do prvého bivaku. Myslím, že výšku som začal cítiť asi až pri kopaní druhého bivaku. Nemyslím fyzicky, ale skôr triezve uvažovanie. Nad sedemtisíc som bol vlastne tri a pol dňa. Ráno som už vedel, že sa musím nejako rozhodnúť a tak som si vybral tri cesty na zostup. Prvú som vyskúšal a keď sa ľadovec zalomil dolu, necítil som sa na to a radšej som sa vrátil. Pri šliapaní k druhej možnej ceste sa mi zdalo, že vidím žltú bundu na obzore mojej tretej varianty zostupu. Keďže som si uvedomoval, že nie som úplne ok, neprikladal som tomu význam. No za chvíľu pribudla iná bunda a zistil som, že sú to Šerpovia.

Celé to zorganizoval kuchár Kumar, samozrejme po konzultácii s p. Pasangom - majiteľom agentúry, ktorá nám organizovala expedíciu. Čo je ešte zaujímavé, v BC boli všetci po vrchole a nikto nechcel ísť hore. Prvý sa postavil Šerpa, ktorý ma poznal a nakoniec sa k nemu pridal aj jeho parťák. Boli z údolia Makalu. Keď sa to dozvedeli Šerpovia z údolia Solo Khumbu, išli tiež. Rivalita. Čiže ma hľadali 2 x dvaja ľudia. Jasné, že mali za to zaplatené, ale aj tak sa im veľmi nechcelo ísť. Ešte taká raritka – Phurba Šerpa, ktorý ma našiel, bol na vrchole spolu s klientom v ten istý deň, ako ja. Do BC zostúpil doobeda 26. septembra a na druhý deň doobeda ma našiel v cca 7500 m. Teda po vrchole, dal z BC do C4 za 6 – 7 hodín - výškový rozdiel asi 2700 m.

Hneď, ako ma našli, dali mi trochu napiť, nadýchnuť kyslíka - proti mojej vôli. Vraj som Phurbu aj trochu inzultoval, keď mi nútil kyslík. Dole som šliapal / zlanoval sám. Dokonca, vraj lepšie, ako jeho klient s kyslíkom, s ktorým dal vrchol.

Pivo s pivom som chcel, ale bolo to nakoniec myslím rizoto.

Pred dvoma rokmi sme sa stretávali v horolezeckom pube Tom and Jerry. A tak sme pokračovali väčšinou práve tu.

Jasné, plány sú. Hoci zatiaľ sú to skôr sny. Ide zima, tak snáď nejaké prechody, ľady, firny... Expedícia možno za pár rokov. Teraz je na rade rodina.

Mojou srdcovkou je asi stále Karakorum. Ale aj tie džungľové kopce sa mi celkom pozdávajú. Len keby tam nebola tá džungľa.