Rozhovor o Rimanoch v Podunajsku

Rozhovor s Margarétou Musilovou a Vladimírom Turčanom, hlavnými autormi sprievodcu Rímske pamiatky na strednom Dunaji od Vindobony po Aquincum. Dozvedáme sa v ňom o najnovších objavoch týkajúcich sa rímskeho osídlenia v Panónii, v dnešnom Podunajsku.

Otázka Panorámy.sk: Kniha má názov od Vindobony po Aquincum (od Viedne po Budapešť) a mapuje rímske pamiatky na strednom Dunaji v troch podunajských krajinách - Rakúsku, Slovensku a Maďarsku, s malým odskokom do ČR na Moravu. Zbežné listovanie v publikácii naznačí, že najviac lokalít s pamiatkami je v Maďarsku, kde majú aj dlhú tradíciu archeologického výskumu. Výskum však na celom území niekdajšieho Limes Romanus stále pokračuje, archeológovia nachádzajú ďalšie artefakty s výpovednou hodnotou. Čo bolo v uplynulých rokoch najprekvapujúcejším zistením, prípadne, kde su vytypované ďalšie lokality, ktoré by mohli doplniť poznatky o pobyte Rimanov na strednom Dunaji?

Odpoveď: V posledných rokoch sa získalo veľa poznatkov modernými prospekčnými metódami, či už leteckým prieskumom, alebo geofyzikálnymi, resp.v kombinácii oboch. Velmi plodná je spolupráca Rakúskeho archeologického ústavu s Archeologickým ústavom SAV na Záhorí. Výskum tu zo slovenskej strany robí Dr. Kristián Elschek a podarilo sa mu zistiť veľmi intenzívne osídlenie z doby rímskej, v minulom roku 2010 dokonca bohatý hrob germánskeho náčelníka. Hrob je datovaný do 1. storočia nášho letopočtu. Nebožtík mal pri sebe milodary, ktoré boli veľmi dobre zachované, najmä sklenené misky. Našli sa tu aj ďalšie importy z Rímskej ríše, ale aj bežné súčasti mužského pohrebu, ako šatové spony, britva, nôž, ostrohy a pod.
Ďalej medzi zaujímavé nálezy patrí rímsky poľný tábor a germánske sídlisko západne od obce Závod na ľavom brehu Moravy, v polohe Na dieloch pri Lakšárskom potoku. Rímsky poľný tábor bol objavený pri leteckom prieskume. Mal rozlohu 230 x 170 m a jeho 3,1-4 m široká hrotitá priekopa dosahovala hĺbku 1,55-1,7 m. Východne od obce sa v 19. storočí našli germánske žiarové hroby zo staršej doby rímskej. Južne od tohto tábora sa zistil vo vzdialenosti 18,5 km ďalší poľný tábor pri Suchohrade.
Intenzivita toho rímskeho osídlenia klesá po tzv. Markomanských vojnách. Archeologický ústav SAV – v zastúpení dr. Jána Rajtára a dr. Ivana Kuzmu - zistil niekoľko rímskych pochodových táborov na Žitnom ostrove a neďaleko významnej lokality Iža Leányvár. V blízkosti Iže bolo zistených 5 dočasných poľných táborov, taktiež z obdobia markomanských vojen. Tieto tábory ležali blízko seba a chránila ich len jedna priekopa, dva tábory boli identifikované v Radvani nad Dunajom, dalšie pri Mužli, Jatove, Veľko Kýre (Milanovce), Nemčiňanoch.
Veľký stavebný boom v okolí Bratislavy priniesol, dá sa povedať, že vo všetkých smeroch, aj nové poznatky z nášho blízkeho susedstva, napr. v súčasnosti sa robí predstihový archeologický výskum vo Hviezdoslavove, kde sa v budúcnosti začne výstavba rodinných domov. Pozemok, kde majú domy stáť, sa nachádza v priestore rímskeho pochodového tábora.
V Rusovciach, konkrétne za obcou v smere na Jarovce v polohe Tehelný hon boli pri predstihovom záchrannom výskume v roku 2010 zistené 4 rímske hroby. Unikátny hrobový celok predstavuje detský hrob v kamennom sarkofágu. Významný nález prezentujú najmä rímske architektúry, ktoré boli tiež už pred výskumom zistené leteckým prieskumom. Našli sa aj ďalšie doklady osídlenia s množstvom rímskej stavebnej keramiky.
Rusovce sú vôbec jedinou slovenskou lokalitou, ktorá sa nachádza na území bývalej rímskej provincie Panónia a preto toto územie aj s okolím treba chrániť. Každá nová stavba znamená zásah a každý zásah do zeme naruší archeologické súvislosti, ktoré je potrebné dôkladne zdokumentovať a preskúmať, predtým ako sa vykopú a nenávratne zničia.
Územie Rusoviec aj s ochrannou zónou okolo rímskeho tábora je navrhované na zápis do zoznamu svetového dedičstva UNESCO a preto by mali všetci k stavebnej činnosti v tejto lokalite zodpovedne pristupovať. Navyše akonáhle bude táto významná lokalita do UNESCO zapísaná, môžu si jej obyvatelia nárokovať príspevok na prípadný archeologický výskum z medzinárodných zdrojov.

Video z Limes dní 2014

Otázka: Výprava za rímskymi pamiatkami na strednom Dunaji sa vo Vasej knihe začína symbolicky pri stĺpe Marca Aurelia v Ríme. Dozvedáme sa, že Marcus Aurelius bol jedným z dvoch rímskych cisárov, ktorí na území Limes Romanus zomreli. Podľahol morovej epidémii vo Vindobone, (dnešnej Viedni). Z akých písomných zmienok sa môžeme dozvedieť o pôsobení Marca Aurelia v Panónii, prípadne, našli sa v skúmaných archeologických lokalitách niekdajšej Panónie nejaké zaujímavé odkazy na tohto panovníka, ktorý bol známy ako stoický filozof?

Dozvedáme sa o ňom v prvom rade z jeho vlastného diela a síce Myšlienky k sebe, Tà eis heautón. Celé dielo tvorí 12 kníh, prvú mal napísať počas jeho ťaženia proti Germánom a Sarmatom na Hrone, druhú v Carnunte, ostatné buď v Carnunte, alebo Vindobone. Napísal ich v posledných dvoch rokoch svojho života. V preklade Miloslava Okáľa vyšla kniha naposledy v roku 2006.
Cisárove légie dokonca prezimovali v rokoch 179/180 n.l. pri dnešnom Trenčíne a zanechali nám na hradnej skale nápis, ktorý dal vytesať veliteľ jednotky Marcus Valerius Maximianus – jeden z najschopnejších generálov rímskej armády. Narodil v Poetoviu, dnes Ptuj v Slovinsku v roku 140 n.l.
Ďalšou pamiatkou na jeho činy v Podunajsku je samotný stĺp Marca Aurélia v Ríme na Piazza Colonna. Sú na ňom zvečnené jeho činy v markomanských vojnách, aj udalosť zo zázračným dažďom, ktorá sa mala uskutočniť buď na rieke Hron, alebo na južnej Morave. V knihe spomíname ako možné miesto tejto udalosti aj okolie Carnunta a Devína, pretože je to jeden z názorov rakúskych kolegov. Na reliéfe je znázornený aj Dunaj – Danuvius v personifikovanej forme.
V Múzeu mesta Bratislavy sa v archeologickej expozícii nachádza oltár Victoria a Danuvius pochádzajúci z Carnunta.
Keďže markomanské vojny boli významnou udalosťou v druhej polovici 2. stor. n.l, antickí autori im venovali náležitú pozornosť. Prirovnávali ich k púnskym vojnám a obávali sa z preniknutia Germánov na územie Itálie a hlavne Ríma.
Najrozsiahlejšie správy nám podáva Cassius Dion (žil v rokoch 155-235 n.l.). Bol miestodržiteľom Panónie a napísal Rímske dejiny. Aj v nasledujúcich storočiach v 4. a 5. sa nám zachovali správy, čo svedčí o význame markomanských vojen. Paulus Orosius, na podnet sv. Augustína napísal prehľad celých dovtedajších dejín nazvaný Proti pohanom, ale z kresťanského hľadiska. V siedmej knihe popisuje aj prenasledovanie kresťanov za vlády Marca Aurélia a morovú epidémiu. Dôležitým prameňom informácií je Scriptores historiae Augustae – SHA - súbor životopisov rímskych cisárov od Hadriana po Carina – 117-284 n.l. a Rímske dejiny od Ammiana Marcellina.
Veľké množstvo týchto originálnych prameňov bolo preložených do slovenčiny, informácie k nim možno nájsť v publikácii Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, 1.časť, ktorú vydalo Národné literárne centrum v 1998 roku.
Odkazy na cisára Marca Aurélia medzi archeologickými nálezmi máme vo forme mincí, ktoré nesú jeho portrét - denáre, asy, sestercie, mince, gemy - Našli sa na celom území Panónie. Z Aquinca pochádza hlinená forma na medovníky – tzv. crustulum, na ktorej je znázornený Marcus Aurélius ako jazdec na koni. Z Carnunta pochádza bronzová busta – uložená je v Múzeu v Bad Deutsch Altenburgu, ďalšie mramorové a vápencové busty sú uložené v múzeách v Budapešti a Viedni.
Najznámejšia socha Marca Aurélia je jeho bronzová jazdecká socha v Kapitolských múzeách v Ríme. Zachránila sa akoby zázrakom vďaka tomu, že ju v období ničenia pohanských sôch a kultu považovali za sochu prvého kresťanského cisára Konštantína.
V úplne najbežnejšom živote sa môžeme s touto sochou Marca Aurélia stretnúť na 50-centovej talianskej minci. Minca bola vyrobená podľa návrhu umelca Roberta Mauriho. Svedčí o tom ako veľmi si Taliani toto umelecké dielo cenia. Marcus Aurélius je významnou postavou európskych kultúrnych dejín. Tak ako aj v staroveku, kedy sa propaganda najlepšie a najrýchlejšie šírila mincami prostredníctvom vojenského žoldu, tak aj dnes môžeme na minciach obdivovať symboly kultúry jednotlivých krajín a národov.

Putovanie za pamiatkami sa začína v Rakúsku. Pre nás najznámejšou a určite najnavštevovanejšou rímskou pamiatkou v Rakúsku je Petronell-Carnuntum, niekdajšie hlavné mesto provincie Horná Panónia. Carnuntum bolo táborové mesto - canabae, ale výskumy ukázali, že sa tu nachádzalo aj civilné mesto. Pozoruhodné sú zvyšky kúpeľov a návštevníka iste zaujme, že niektoré objekty Archeologického parku sú novopostavené na pôvodných rímskych základoch verne podľa antických predlôh, tradičnými technikami, z tradičných materiálov, bez použitia strojovej techniky. Neprehliadnuteľným symbolom Carnunta sú dva mohutné, 14 metrov vysoké piliere Heidentor (Pohanskej brány). Váš sprievodca uvádza, že dôvodom na jej vybudovanie bola pravdepodobne konferencia cisárov začiatkom 4. storočia. O akú udalosť išlo?

Cisárska konferencia sa konala 11. novembra 308 n.l. Stretli sa na nej traja spoluvládcovia, tetrarchovia: Dioklecián, Maximian a Galerius a prejednávali na nej zotrvanie ohrozenej tetrarchie, čiže štvorvládia. Vládu tetrarchie zaviedol Dioklecián v roku 293, rozdelenú ríšu spravovali regenti – augustovia. Každý z regentov mal prideleného ešte na výpomoc cézara. Po relatívne pokojnom panovaní cisára Diokleciána (284 – 305), prichádza obdobie nepokojov, preto Galerius žiada v roku 307 Diokleciána, aby zvolal stretnutie troch vládcov do Carnunta, ktoré ležalo na rozhraní východnej a západnej hranice ríše. Cisári sa potrebovali dohodnúť na štvrtom spoluvládcovi, ktorým sa následne stal Licinius.
Najnovšie výskumy pod vedením prof. Wernera Jobsta však vyvracajú predchádzajúcu teóriu o výstavbe pomníka z dôvodov stretnutia cisárov. V prvom rade si treba povedať, že tieto dva piliere, ktoré sú dnes viditeľné už zďaleka, sú vlastne zvyšky tetrapylónu, čiže stavby, ktorá mala pôvodne štyri nosné časti, piliere, alebo stĺpy. Nebola to brána, ako sa mylne uvádza a ako sa to ľudovo zaužívalo.
Podľa významného rakúskeho archeológa a odborníka na Carnuntum profesora Wernera Jobsta ide o triumfálny pomník, postavený na na štvorcovom pôdoryse o ploche 16 x 16 m so štyrmi piliermi a so stredovým soklom, na ktorom sa pravdepodobne nachádzala socha cisára Constantia II. v nadživotnej veľkosti. Archeologickými meraniami sa zistili stopy cesty okolo stavby, nie pod ňou.
Pomník bol postavený pravdepodobne v rokoch 354 – 361 n.l. Flavius Julius Constantius II. bol v poradí druhým synom cisára Konštantína Veľkého a jeho manželky Fausty. Narodil sa v roku 317 v Sirmiu. V roku 337 sa stal augustom, bojoval proti Peržanom na východe ríše. Pohanská brána, ako pomník voláme, bola pravdepodobne jedno z posledných monumentálnych diel, ktoré vzniklo v Carnunte v 4. storočí.

Pokračovanie rozhovoru

Rekonštrukcia bratislavského hradu priniesla nové nálezy svedčiace o keltskej a rímskej minulosti. V knihe upozorňujete na to, že bratislavský hradný kopec bol akropolou mocného keltského oppida, ktorého význam dodnes nie je úplne vyhodnotený. Čo sa vie dnes napríklad o vzťahu medzi hlavným mestom rímskej provincie Panónia - Carnuntom (lokalita v dnešnom Rakúsku) a bratislavským oppidom?

V období existencie bratislavského oppida, teda sídla keltských Bójov v 1. storočí pred našim letopočtom ešte neexistovalo žiadne rímske mesto Carnuntum, pretože neexistovala ešte ani provincia Panónia. Tá vznikla až v prvých rokoch 1. storočia nášho letopočtu a rímske Carnuntum vzniklo až v polovici 1. stor.n.l. Existovalo ale keltské mesto, oppidum Carnuntum, ktoré v preklade znamená kamenné, alebo skalné mesto. Vieme o ňom len zo správy rímskeho historika Caia Velleia Patercula, ktorý ako vojenský historik sprevádzal Tibéria, adoptívneho syna cisára Oktaviána Augusta na jeho ťažení proti Markomanom. V roku 6 n.l. sa mali jeho légie zastaviť pri Carnunte, mieste v norickom kráľovstve najbližšie pi hraniciach s Markomanmi. Cezar (Tiberius) už pripravoval zimný tábor, bol vzdialený iba na 5 dní cesty od nepriateľských sídiel, keď sa dozvedel o vzbure panónskych kmeňov a rozhodol sa ísť radšej potlačiť toto povstanie, ktoré bezprostredne ohrozovalo Rímsku ríšu. Nadväzne nato, po potlačení panónskych Illýrov a Keltov v rokoch 6 – 9 n.l. vznikla provincia Panónia. O tom, či bratislavské keltské oppidum mohlo byť tým norickým Carnuntom kolujú len hypotézy. Významné nálezy keltských stavieb postavených rímskou stavebnou technikou na bratislavskom hrade len tieto teórie podporujú. Kelti boli v tej dobe v 1. storočí pred n.l. pravdepodobne v priateľskom až klientelnom vzťahu s Rimanmi. Napodobňovali v razbe ich mince, napríklad všetkým dobre známy BIATEC, napodobňuje na reverze rímsky denár, dve tváre zosobňujú dve personifikované rímske božstvá Cnosť a Česť. Dovážali si v hlinených amforách víno a olej, komunikovali s Rimanmi na úrovni diplomatických kontaktov. Keltská aristokracia bola bohatá, razila zlaté a strieborné mince, ktoré sa našli v siedmych pokladoch len na samotnom území Bratislavy. Najnovšie počas archeologického výskumu v roku 2009 na bratislavskom hrade bol priamo v rímskej stavbe objavený poklad 15 zlatých statérov s nápismi BIATEC a NONNOS, nápis Nonnos na zlatej minci bol objavený vôbec po prvýkrát v histórii.

Zvyšky rímskeho vojenského tábora v Rusovciach - Gerulate patria z viacerých hľadísk (rozľahlosť, množstvo nálezov) k najvýznamnejším rímskym pamiatkam na Slovensku. Vo Vašej knihe spomínate tunajší antropologický výskum rímskych hrobov. Výskum čiastočne dáva odpoveď na otázku, akí boli Rimania v Gerulate a okrem iného sumarizuje, že výška Rimanov bola "nadprostredná" (muži mali asi 168 cm, ženy asi 159 cm). Ako by sa tento údaj dal komentovať?

Údaj "nadprostredná" výška znamená zaradenie výšky do antropologickej kategórie "nadprostredná". V antropológii sú vytvorené kategórie, ktore sa používajú na určitú bližšiu charakterizáciu rôznych rozmerov ľudského tela vo veľkej skupine ľudí. V našom prípade islo o výšku. Antropológovia Martin a Saller publikovali v roku 1957 pre mužov tieto kategorie výšok v cm:

Trpasličia (x - 129), veľmi malá (130 - 149), malá (150 - 159), podprostredná (160 - 163), prostredná (164 - 166), nadprostredná (167 - 169), vysoká (170 - 179), veľmi vysoká (180 - 199), obria (200 - x).

V kapitole Na území barbarika - Z Bratislavy do Kelemenatie sa okrem iného pristavujete v obciach Boldog a Semerovo, kde sú na fasádach rímskokatolíckych kostolov zamurované kamenné tabule s vytesaným rímskym nápisom. Kým v Boldogu je tabuľa čitateľná a predpokladá sa, že sa do muriva dostala ako stavebný materiál dovezený z okolia Carnunta, v Semerove je koniec nápisu už nečitateľný. Nápisy majú výpovednú hodnotu, prezrádzajú, na počesť koho boli vyhotovené, kto ich dal urobiť, a privádzajú k rôznym otázkam. Napríklad o cisárovi, ktorého meno bolo z nápisu vymazané a vieme o ňom, že bol v roku 235 n.l. zavraždený a na vymazanie jeho mena z nápisov dal príkaz senát. Je známe z historických prameňov prečo k tomu došlo?

Damnatio memoriae, znamenalo v starovekom Ríme odsúdenie pamiatky na nejakú osobu. Toto odsúdenie bolo vyhlásené napríklad po smrti cisárov, ktorí sa nejako previnili, samotnými ich nástupcami. Obvykle odstránili ich mená zo všetkých nápisov a portrétov hlavne z verejných pamätníkov. Cisára Alexandra Severa zavraždili aj spolu s jeho nepopulárnou matkou Iuliou Mamaeou pri dnešnom nemeckom meste Mainzi 18. alebo 19. marca 236.(Mogontiacum), potom čo vojsko vyhlásilo za cisára generála Maximina. Znepáčil sa vojsku po tom, čo sa snažil germánske kmene podplatiť, resp. kúpiť si ich a tým získať čas na svoje plány. Germánski Alani totiž prekročili hranice Limes Romanus na Rýne a vtrhli do provincie Galie. Na potlačenie Germánov stiahol svoje východné légie. Na rady svojej matky sa snažil si Germánov kúpiť, aby získal čas, to sa vojakom zdalo ako nemužské a nehodné vojaka. Miesto toho aby ich potrestal a potlačil, tak si ich kupoval. Preto si zvolili nového vodcu, tráckeho vojaka generála Gaia Iulia Vera Maximinina. Podobne boli po svojej smrti potrestaní aj cisári Domitianus a Geta.

Sarkofág vyslúžilca II. pomocnej légie Aelia Domitia, ktorý sa nachádza namiesto oltárnej menzy (dosky) pod hlavným oltárom v rímskokatolíckom Kostole sv. Jakuba v Želiezovciach je takisto zaujímavý - či už faktom, že podľa nápisu zomrel tento Riman ako 90-ročný, alebo aj reliéfnou výzdobou, na ktorej je Attis s frýgickou čiapkou. Možno si tiež položiť otázky, skadiaľ a ako doputoval sarkofág do Želiezoviec a aké okolnosti spôsobili, že tento predmet sa stal natrvalo súčasťou oltáru kresťanského svätostánku.

Sarkofág mohol doputovať do týchto končín buď z Budapešti - Aquinca, kde bola stacionovaná II.pomocná légia, alebo z Komáromu-Brigetia. Antické spólie boli veľmi vďačným zberateľským objektom už aj v renesancii a v novoveku. Aelius Domitius bol vojakom východného pôvodu, preto azda aj postavy Attidov, veľmi obľúbené výzdobné prvky hrobov v celej Rímskej ríši.

Záujemcov o rímske kameňosochárske pamiatky zo stredného Podunajska Váš sprievodca nasmeruje do komárňanského lapidária. Ktoré artefakty z expozície odborníci najviac oceňujú?

V komárňanskom lapidáriu sa nachádza reliéf z hrobovej stavby z mytologického okruhu o Hyppolitovi a Faidre. Pravá tretina reliéfnej platne je doplnená kópiou fragmentu, ktorej originál sa nachádza v lapidáriu Múzea Györgya Klapku v Komárome (Maďarsko). Obe časti sa našli na rôznych miestach, jedna na maďarskej, druhá na slovenskej strane Dunaja. Scéna zobrazuje urazenú bohyňu Afroditu, Erota, Hyppolita a dojku, ktorá mu odovzdáva list od nevlastnej matky Faidry. Okrem tohto reliéfu sa v lapidáriu nachádza ešte iná reliéfna platňa s námetom tejto báje a síce z Komáromu-Koppányimonostoru (Maďarsko), na ktorej je scéna tragického skonu Hyppolita, ktorého uvláčili splašené kone.

V lokalite Iža - Dievčí hrad - Leányvár, v ktorej sú zvyšky rímskeho tábora Kelemantia, sa našli predmety, ktoré pútajú umeleckou zručnosťou - napríklad bronzové zvieracie spony alebo bizarná slonovinová figúrka komického herca. Tieto predmety sú akoby v protiklade so skutočnosťou, že na tomto mieste stáli strohé kasárenské baraky. Nálezy poukazujú na to, že aj život a vojenské dejiny tábora boli podľa všetkého dosť drsné.

Išlo skutočne o vojenskú pevnosť, ale vojaci, keďže dostávali žold, si kupovali u obchodníkov rôzne predmety luxusnejšieho charakteru. Iné artefakty si mohli doniesť ako pamiatku na svoj domov. Podmienky boli síce dosť drsné, ale treba si uvedomiť aj to, že vtedajší ľudia boli otužilejší a zvyknutí na menej pohodlia aj v civilnom živote.

V Maďarsku je niekoľko rímskych lapidárií, ktoré zhromažďujú kamenné, kameňosochárske, keramické artefakty. V Kuny Domokos múzeu v meste Tata sú pôsobivé exponáty tzv. tvárových nádob, ktoré pravdepodobne slúžili kultovým účelom. Návštevník múzea sa môže spýtať, pri kultových obradoch ktorých božstiev boli používané, prípadne čo sa odohrávalo pri takýchto kultových obradoch?

Išlo napr. o urny, alebo funerálnu nádobe, čiže mali znázorňovať konkrétnu osobu. Tvárové nádoby však boli používané aj ku kultovým účelom. Presný priebeh ich použitia nepoznáme, evidentne však súviseli s kultom predkov.

Na maďarskom území limitu - v meste Komárom - rímske Brigetio - je pamätník cisára Valentiána I., ktorý tam zomrel. Čo sa vie o tejto udalosti a o osobnosti a skutkoch tejto historickej postavy?

Táto tragická udalosť sa odohrala 17. marca 375. Cisár počas rokovania s Germánmi v Brigetiu sa rozčúlil, pretože sa podľa neho chovali príliš odvážne (protestovali proti budovaniu rímskych pevností na ich – to je severnom brehu Dunaja) až ho ranila mŕtvica. Prestrašení sluhovia ho umierajúceho odniesli do spálne. Bol to posledný rímsky cisár, ktorý sa pokúsil o ofenzívnu politiku na strednom Podunajsku. Rimania však už na takéto aktivity nemali dosť vojenskej sily.

V meste Visegrád je hneď niekoľko lokalít s rímskymi pamiatkami. V lokalite Gizellamajor sú zvyšky pevnosti so štyrmi rohovými vežami, kde boli kúpele s podpodlahovým vykurovaním, sušiareň, pohrebisko. V ďalších lokalitách sú ruiny rímskych strážnych veží a vojenského tábora Ponte Navata. Na ktorých miestach ešte archeológovia robia prieskum a aké otázky pred nich postavili nálezy?

V súčasnosti prebiehajú archeologické výskumy v podstate po celej trase Limes romanus, podľa toho kde sa stavia alebo budujú cesty či inžinierske siete. V poslednom čase archeológov zaujali atraktívne nálezy v oblasti Györu (tieto výsledky sú zapracované aj do publikácie). Na Slovensku sa k novým, prekvapivým nálezom dospelo napr. v Zohore. Otázky, ktoré tieto nálezy nastoľujú, sa týkajú predovšetkým štruktúry osídlenia,ale aj spôsobu života, stupňa romanizácie a pod.
Cenným prínosom je aj letecké snímkovanie a fotografovanie z družíc.

Medzi obcami Süttő a Pilicsév sa možno zastaviť pri rekonštruovanom 15-metrovom úseku rímskej cesty vedúcej z Brigetia do Aquinca. Ako boli stavané rímske cesty? Čo všetko museli vydržať?

Rímske cesty boli stavané veľmi dokonale. Mali niekoľko spodných násypov pre spevnenie terénu a hornú vrstvu z plochých kamenných platní. Rimania neváhali v prípade nutnosti trasu cesty premostiť alebo preraziť tunel. Boli vynikajúci zememerači a tak ich cesty väčšinou viedli priamo do ciela. Vydržať museli nielen bežnú záťaž, ale aj vozy naložené ťažkými kameňmi a pod. Nielen v Ríme, ale aj na viacerých miestach Európy tieto cesty z časti slúžia dodnes.

Klenotom spomedzi lokalít s rímskymi pamiatkami je nepochybne Budapešť - rímske Aquincum - niekdajšie hlavné mesto provincie Pannonia Inferior. Ako sa uvádza v sprievodcovi, štruktúru, osídlenie a vývoj mesta popísal vyše sto rokov trvajúci archeologický výskum. Znamená to, že výskum je ukončený? Alebo nás Budapešť môže ešte niečím novým, neodhaleným prekvapiť?

Určite je pod zemou skryté ešte veľké množstvo pamiatok nielen z doby rímskej. V podstate každý rok sa objavujú nové nálezy či už pri stavebnej činnosti alebo vďaka cielených archeologickým výskumom.

Ktoré múzeá, prípadne lokality by si záujemca o rímske pamiatky nemal nechať v Budapešti ujsť?

V prvom rade voľne v teréne viditeľné spodné časti stavieb z doby rímskej, čiastočne rekonštruované, lokalizovať ich možno práve podľa knihy. Oplatí sa navštíviť aj národné múzeum, kde je moderná a veľmi atraktívna expozícia týkajúca sa celého praveku až včasného stredoveku.

Pripojte komentár