Tatranská Štrba a Štrbské Pleso - dobré východisko i cieľ

Veľká štrbina by sa dala jednoslovne pomenovať štrba. Práve tak nazvali naši predkovia "veľkú štrbinu" medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami, a založili si tam osadu. Jej najstarší známy názov je Corba, čiže dnešným jazykom Štrba. Do katastra obce patrí miestna časť Tatranská Štrba a od januára 2008 aj najvyššie položená tatranská osada Štrbské Pleso. Je to teda naozaj veľká štrbina, a my sme v nej na pár dní "uviazli".

Výraz uviazli je v prípade Štrby však iba taký básnicky nadnesený a pravdu povediac aj skresľujúci, pretože o tejto lokalite platí presný opak. Zo Štrby a z jej severnejšej časti Tatranská štrba sa dá vyraziť na všetky strany a blízke okolie - dostupné nielen autom, ale aj zubačkou, či autobusom, je zaujímavé pre lyžiarov, turistov, milovníkov adrenalínových športov, hôr aj akvaparkov, a tiež pre rodiny s deťmi.

Najbližšie k Štrbe, štyri kilometre na sever, je dnes už jej miestna časť Tatranská Štrba, známa ako najvyššia rýchliková stanica na Slovensku a ako stanica ozubnicovej železnice vedúcej na Štrbské Pleso. Tatranská Štrba je strediskom, kde turisti hľadajú najmä ubytovanie a oddych po túrach, či lyžovačke vo Vysokých Tatrách a pôsobí v porovnaní s neďalekým Štrbským Plesom veľmi pokojne a ticho. To totiž cez zimný víkend, keď počasie ukáže peknú slnečnú a príjemne mrazivú tvár, praská vo švíkoch. Domácich to neprekvapuje. Na cestách stoja regulovčíci, ktorí usmerňujú šoférov na voľné parkoviská. Návštevníkom potom neostáva iné, len šliapať okolo niekdajšej budovy spojov, zrejme budúceho apartmánového domu, okolo stánkov so suvenírmi a hotela Patria až do niekdajšieho Areálu snov. Areál pozostávajúci z dvoch lyžiarskych mostíkov, lyžiarskych bežeckých trás, zjazdoviek so sedačkovu lanovkou a dnes aj z ďalších vlekov, vybudovali koncom 60-tych rokov, keď sa v ňom v roku 1970 usporiadali Majstrovstvá sveta v lyžiarskych severských disciplínach. Dnes je areál prezentovaný pod novou značkou Park Snow, ktorá foneticky znie celkom slovensky, podobne ako pôvodná a zároveň sa podriaďuje globalizačnému anglickému trendu. Túto značku nesú aj ďalšie lyžiarske strediská na Slovensku.

Pre nadšencov benzínových motorov sú cestou do areálu pripravené lyžiarske skútre. V samotnom areáli návštevník nájde útočisko vo viacerých stánkoch a najmä v hoteli FIS, v ktorom je ruch ako na letisku. Nechýbajú požičovne lyží a ďalšieho vybavenia, ako aj veľmi užitočné úschovne pre osobné veci, ktoré by na svahu, alebo na bežeckej trase prekážali.

Pre lyžiarov je na Štrbskom plese k dispozícii 7 kilometrov udržiavaných zjazdoviek a prinajmenšom 5-kilometrový bežecký okruh. Aj v teplej zime na prelome rokov 2007 / 2008 stačila nadmorská výška horského jazera 1346 metrov nad morom na to, aby tu bol dostatok snehu.

Nad Areálom snov sa týčia dva mostíky. Menší mostík K-90 nedávno zrekonštruovali, väčší K-120 stále chátra, a používa sa síce stále na skoky, ale na iné než bol pôvodne určený. Skáču z neho adrenalínoví nadšenci bungee-jumpingu. Podľa informácie agentúry, ktorá zabezpečuje bungee-jumping, skoky usporadúva pre skupinu najmenej piatich záujemcov a cena zoskoku je 900 SK.

Dojazdové koryto pod veľkým mostíkom dnes slúži na ďalšie snehové zábavky - na tzv. snow tubing, čo by sme mohli preložiť ako "snehové dušovanie" - čiže spúšťanie sa na veľkých nafukovacích dušiach. Alternatívou ku guľatým nafukovačkám sú klasické raftovacie člny.

Areál sme navštívili počas pretekov Slovenského pohára vo freestyle snowboardingu, čo znamenalo, že na snowboardovej zjazdovke napravo od malého mostíka robili vo vzduchu čudesné obraty poprední slovenskí snowboardisti a do toho sa rinuli ohlušujúce zvuky pop-music. Atmosféra pod mostíkmi pripomínala ukričané a preplnené letné kúpalisko. Aj keď máme o pobyte v prírode iné predstavy, nemôžeme to poprieť - bolo tam veselo.

Keď sme sa chceli vymaniť z hluku reproduktorov, museli sme najprv vystáť rad k sedačke smerujúcej na Solisko. Zástup lyžiarov sa postupne zužoval, až sme sa dostali pred štyri turnikety - toľko je miest na sedačke. Na sedačke sme sa ani nestihli báť, hoci často vedie vo výške presahujúcej vrcholky stromov. Najprv sme si museli rozkliesniť palice, ktoré sa nám neskúseným pasažierom pri nastupovaní kdesi zacvakli. A potom sme sa zahľadeli na snehové žľaby Patrie, v ktorej bolo vidieť kľukaté stopy skialpinistov. A napokon sme sa pripravovali na vystupovanie zo sedačky, ktorá nás vyniesla o 500 metrov vyššie, k najmladšej tatranskej vysokohorskej chate - Chate pod Soliskom.

Vo výške 1840 metrov nad morom sme si dali výborný bylinkový čaj a kochali sme sa výhľadom do dolín a na hrebene Nízkych Tatier. Nos dráždili vône z jedálne. Chatu v roku 2003 kompletne zrekonštruovali a okrem stravy poskytuje od januára 2008 aj nocľah v cene 300 Sk na osobu, je tu deväť lôžok. K chate sa hluk zdola nedostane a za skorého rána tu vraj možno spozorovať stádo kamzíkov. Cez deň je v okolí chaty pre kamzíkov prirušno. Po hrebeni nad chatou stúpajú smerom na Predné Solisko (2093 m.n.m.) paraglajdisti. Z dvetisícmetrovej výšky plachtia nad Štrbským Plesom.

Kamzíky sme na Solisku nevideli, zato sme si dolu, po návrate z lyžiarskeho výletu, všimli orly. Orol tatranský - vyrezávaný je nový druh, ktorý sa v posledných rokoch zrejme natrvalo usídlil na Štrbskom Plese. Sediace orly s odnímateľnými krídlami lemujú cestu k Areálu snov a jeden z predavačov nás informuje, že také jemné a detailné perute krídel dokážu vystružlikať z dreva len jemu štyria známi majstri. Aj napriek tomu sa zdá, že ponuka prevyšuje dopyt, a ďalší z obchodníkov, ktorý okrem tradičných tatranských suvenírov predáva aj mapy a knihy, sa sťažuje, že to tu už nie je také, ako bývalo, keď do Tatier chodilo viac kúpeľných hostí, najmä starších ľudí, ktorí vždy radi kupovali darčeky pre deti a vnúčence. Lyžiari vraj o suveníry nemajú záujem. Kúsok povyše "orlej aleje" sme natrafili na stánok s nápisom Galéria. Predstavuje tvorbu výtvarníka Martina Zámečníka. Jeho fotografie a olejomaľby, ktoré ďalej povrchovo spracúva, majú tatranské motívy. Na rozdiel od ľudových rezbárov dáva výtvarník a fotograf pred zobrazeniami zvierat prednosť krajinkám.

Na zvieratká sme narazili aj dole v Tatranskej Štrbe. Jeden z miestnych hotelov - hotel Nezábudka - má vlastnú maličkú zoologickú záhradu. Okrem tuzemských reprezentantov - zajaca, páva, psa a poníka tu má zastúpenie aj exotický cudzinec - kajman, ktorý sídli v teráriu a je osobitou súčasťou interiéru tamojšieho vitálneho sveta so saunami a bazénom.

V Tatranskej štrbe sme našli lúku pre lyžiarov, začiatočníkov - svah strednej obtiažnosti s 290-metrovým vlekom, umelým zasnežovaním a nočným osvetlením. V jednom z hotelov je požičovňa lyží, ktorá je lacnejšia ako tie vyššie položené na Štrbskom Plese. Od miestnych sme sa dozvedeli, že Tatranská Štrba do budúcna ráta s novými možnosťami pre športovanie a rekreáciu, veľa sa hovorí o obnovení starej, neudržiavanej a viacmenej zabudnutej zjazdovky, ktorá vedie zo Štrbského Plesa do Tatranskej Štrby a len v jednom mieste križuje cestu. Po vybudovaní mostíka ponad vozovku by vznikla trať dlhá asi osem kilometrov. Ďalším ťahákom pre turistov by mohlo byť aj navŕtanie teplého termálneho prameňa, ktorý sa nachádza pri obci, a vďaka ktorému by mohol vzniknúť ďalší podtatranský akvapark.

www.panorama.sk

Pripojte komentár

<%sneh lang%>