Gotické okno a preliezačka v Súľovských skalách

Na Slovensku nie je veľa tak ľahko prístupných a tak veľmi malebných miest, ako sú Súľovské skaly. Stačí odbočiť východným smerom z hlavnej cesty, ktorá spája Považskú Bystricu a Bytču a po pár kilometroch sa nad dolinou ukáže prekrásna scenéria. V Súľovskej tiesňave, na parkovisku vzdialenom od spomínanej hlavnej cesty pár kilometrov, sa začína náučný chodník Súľovské skaly, ktorý v sebe spája kombináciu atraktívneho a časovo nenáročného výletu.

Hneď pri platenom parkovisku stojí informačná tabuľa so základnými informáciami o trase a s nákresmi Súľovského hradu, ktorý je naším cieľom. Nuž a potom sa po zeleno označenom chodníku začína stúpanie. Po strmšom štarte vedú prvé úseky chodníka lesom. V tejto fáze neprináša chodník výrazné prekvapenia. Tie začnú, keď vyšliapeme do jeho hornej časti a otvára sa pred nami scenéria najznámejšieho skalného mesta Súľovských vrchov. Tunajšie skaly majú iné geologické zloženie, než aké prevláda na Slovensku. Sú z treťohorných zlepencov vyzdvihnutých do výšok z niekdajšieho mora, ktoré obmývalo oblasť dnešných západných Karpát. Homolovité súľovské útvary pri pohľade zblízka tak trocha vyzerajú, ako by ich niekto vymodeloval z nejakého betónu. Ale musel by to byť poriadny obor a navyše aj s dobre vyvinutou fantáziou.

Skalné útvary, vežičky a hrebienky prvého skalného mesta na náučnom chodníku niekto výstižne pomenoval Organy. Ich súčasťou je aj jeden z najznámejších súľovských útvarov - trinásťmetrový otvor zavŕšený lomeným oblúkom - Gotická brána. Keď hrebene zlepencov na juhu v popoludňajších hodinách pretínajú slnečné lúče, tak trocha pripomínajú vysokohorské tatranské scenérie. Ale všetko je tu omnoho dostupnejšie a menej drsné ako vo veľhorách. Neodporúčame však chodník podceňovať. Hneď vedľa neho sa otvára priepasť. Cintorínsky svietnik a pamätná tabuľka svedčia o tom, že priepasť si už vzala najmenej jeden mladý život. Z hrebienka pri Organoch, pokračujeme ďalej nahor. Správcovia chodníka tu na niektorých miestach umiestnili pomocné železné kruhy a krátky rebrík.

Krátko za rebríkom začína finále výstupu - Súľovský hrad. Ten kedysi označovali tiež Roháč, ale teraz tento názov patrí severnejšej časti Súľovských vrchov. Hrad je v porovnaní s inými slovenskými hradnými zrúcaninami skôr hrádok. O čo je menší, o to je hravejší. Ak sa vám na hradných zrúcaninách páči to, že sú to tak trocha preliezačkové ihriská, tak na Súľovskom hrade si takého preliezanie môžete vyskúšať. Z jeho dolnej časti ostalo len zopár múrov. Horná časť je však oddelená zlepencovým bralom, cez ktoré vedie len uzučký priechod. Nasleduje rebrík a malý otvor, do ktorého sa veru s ruksakom na chrbte ťažko vpracete. Žiada si to trocha úsilia, aby ste sa cezeň prepasírovali. Odmenou je výhľad na ďalšie časti Súľovských vrchov i do kotliny, ktorú hrad kedysi strážil.

Dnes z hradu môžeme sledovať idylku - dotvárajú ju pod reťazou Súľovských vrchov biele bodky - stáda oviec na zelených pastviskách. Vo výške, na vežiach ďalšieho skalného mesta zvaného Brada, zasa možno pozorovať bodky skalolezcov, ktorí znova a znova dobýjajú skalné bralá.

Podľa nákresov, ktoré sa pokúšali zrekonštruovať architektúru hradu, bol hrad rozložený na špičke hrebeňa medzi troma bralami. Prvé zmienky o pevnosti pochádzaju z prvej polovice minulého tisícročia a hradu vraj urobilo koniec zemetrasenie v prvej polovici devätnásteho storočia. Ak sa na nádvoriach iných hradných zrúcanín rodiny hrajú volejbal, tu to nie je možné. Priestoru je málo a lopta by sa mohla odkotúľať pekne hlboko. Aby sa to neprihodilo aj turistom zostupujúcim z hradu, postavili správcovia chodníka kovové schodište, ktoré uľahčuje zostup žľabom z hradného hrebeňa.

Výhodou náučného chodníka je, že vytvára okruh okolo hradného súvršia. Po zostupe z hradu prichádzame na lúčku s rázcestím. Zdatní turisti môžu opustiť náučný chodník a ďalej objavovať Súľovské vrchy - skalné mesto Brada, alebo dnešného Roháča so Šarkaňou dierou. Iní zasa môžu pokračovať po teraz už červeno označenom okruhu chodníka a okolo ďalších, nižšie položených skál - Smrčok, Sova - tesne nad dedinkou Súľov. V záverečnej fáze sa chodník pohodlne vracia na parkovisko, kde sa začal. Prechádzka je dlhá 4 kilometre, no prekonáva nemalé výškové prevýšenie - štartuje sa vo výške 360 metrov a hrad je o 300 metrov vyššie. Dá sa dobre zvládnuť za niečo vyše dve hodiny a ostane pritom čas na leňošenie na hrade a zamyslenie sa nad uchvacujúcimi scenériami.

Je zaujímavé, že tieto scenérie zaujali v prvej polovici devätnásteho storočia aj rakúskeho maliara akvarelistu Thomasa Endera. A jeho akvarely dokumentujú, že príroda - konkrétne zeleň okolo Súľovských skál je v ofenzíve. Zlepencové bralá ešte pred necelými dvesto rokmi vôbec neboli obkolesené stromami. Zelene v posledných stáročiach pribúda. O tom svedčia staré maľby aj z iných miest Slovenska.

Náučný chodník Súľovské skaly nie je kvôli výškovému prevýšeniu najľahším výšľapom, ale je to krátka a veľmi atraktívna túra. Nemáme k dispozícii štatistiku, koľkí návštevníci ju prešli, ale asi ich nebolo málo. Dosvedčuje to jediný negatívny postreh, ktorí sme si z výletu odniesli - pomerne veľké množstvo papierových odpadkov, ktoré chodník lemovali.

Ako sa dostať z Bratislavy na Súľovské skaly

Z Bratislavy po autostráde D1 do Považskej Bystrice - 167 km. V horizonte niekoľkých rokov bude Považskú Bystricu a Žilinu spájať autostráda D1. Kým to tak nie je, návštevník Súľovských skál musí použiť spojnicu E50 medzi Považskou Bystricou a Bytčou (16 km). Krátko pred Bytčou je dedinka Predmier, z ktorej treba odbočiť východným smerom. K Súľovskej chate pod skalami treba prejsť 4 km. Krátko za priesmykom je platené parkovisko, pri ktorom sa začína náučný chodník.