Srdce Topoľčianskeho hradu je vo veži

Topoľčiansky hrad si nemôžete pomýliť so žiadnym iným. Má typickú siluetu s vežou, podľa ktorej ju poznajú aj tí nešťastníci, ktorým príroda nenadelila dobrú vizuálnu pamäť (a vždy ich zmätie, keď majú hrad určiť len podľa obrysov ruín). Topoľčiansky hrad je vďaka jedinečnej, stupňovito ukončenej veži nezameniteľný.

Kým podoba hradu vytŕčajúceho z juhovýchodnej strany Považského Inovca, je nespochybniteľná, spory a nejednoznačnosti vládnu okolo jeho histórie, a čiastočne aj názvu. Hrad stojí nad obcou Podhradie a miestnych troška mrzí, že si vyslúžil prívlastok Topoľčiansky, veď Topoľčany sa nachádzajú až o 14 kilometrov ďalej. V odbornej literatúre sa vyskytuje tiež meno Podhradie. Lenže čo by to bol za hrad, ktorý by sa volal Podhradie alebo prinajlepšom Podhradský? Znie to trocha nezmyselne, a tak sa niet čomu čudovať, že sa ujal názov Topoľčiansky.

My sme nezrozpačiteli len pri názvosloví, ale aj pri výklade histórie. Pravdu-povediac, pri plánovaní výletu na hrad v Považskom Inovci sme sa dali zlákať aj informáciou o päťbokej hranolovej veži, ktorú podľa viacerých zdrojov postavili pod staršou vežou husiti. Sprievodca na hrade Marián Vargic túto verziu odmietol. Keď sme si dodatočne prečítali viac článkov o hrade, dozvedeli sme sa, že historici tvrdenia o husitskom panstve prehodnotili. Po dôkladnom štúdiu zachovaných písomností sa zistilo, že husiti na hrade skutočne nikdy neboli. Zahniezdili sa priamo v Topoľčanoch a stadiaľ kontrolovali široké okolie.

Husiti hrad neodbyli, ale pokúšali sa o to v 17. storočí cisárske vojská, pretože hrad bol sídlom odbojných šľachticov, ktorí sa zapojili do protihabsburských stavovských povstaní. Patrili k nim aj Forgáčovci, ktorí hrad vlastnili až do začiatku 18. storočia a ich zásluhou na hrade pribudlo ďalšie nádvorie a viac obytných priestorov. Ani tie však už v neskoršom období nelákali ďalších majiteľov, ktorí dali prednosť bývaniu v kaštieli v Tovarníkoch. Vďaka posledným hradným pánom, bratom Stummerovcom, potomkoch bohatej bankárskej rodiny s aristokratickými koreňmi, však srdce hradu - veža tlčie dodnes. V 19 .storočí ju dali opraviť a pokryť strechou.

Z obce Podhradie je to na hrad asi päť minút mierneho stúpania. Trasa vedie spod miestneho penziónu a kostola. Cestička sa krúti popri skalnom návrší, z ktorého je pekný výhľad na kraj. Pred vstupom na hrad sú zvyšky malej polkruhovej bašty. Hradnú bránu strážia z vnútornej strany dvaja mohutní zbrojnoši - vysoké pagaštany, ktoré tvoria prirodzenú bránovú klenbu. Na rozdiel od iných hradov, kde kraľujú dnes stromy a ich korene doslova rozožierajú múry, tu príroda dostala šancu iba pri vstupe - hradný areál je ďalej zarastený iba kríčím a trávou. Za bránou je dokonca taký veľký a pohodlný priestor, že ho rodinka počas našej návštevy využila na vybláznenie sa s loptou. My sme stúpali vyššie, až do priestorov ohraničených obrovským koloseom - múrom, ktorý je pozostatkom niekdajšieho hradného paláca.

Za koloseom sa odkrýva vchod do veže. Z najvyššie položeného okienka sa trepotala veselá, pruhovaná obecná vlajka, čo bolo znamenie, že možno vstúpiť. Funguje to tak odvtedy, ako sa skupina miestnych aktivistov spolu s obcou rozhodla, že vežu po rekonštrukčných prácach sprístupnia verejnosti.

Turisti môžu po drevených schodkoch vystúpiť až na vrchol pod striešku. Dostanú výklad o histórii hradu, pokochajú sa výhľadom a môžu si kúpiť pohľadnice s pečiatkou hradu. Je zaujímavé, aký rozlohou malý je vstupný priestor do veže. Vysvetlenie je prosté - na úrovni dolného podlažia sú múry veže hrubé až 3 metre. Vstupné 20 SK platia iba dospelí. Prehliadky nie sú pravidelné, ak vec nechcete ponechať na náhodu, radšej sa vopred kontaktujte s miestnym úradom (038-539 02 69, alebo 0918 089 723).

Z okien na juhovýchodnej strane si možno dobre prezrieť zvláštne tvarované torzo hradnej steny. Stena bola až do roku 1999 celistvá, ale po ničivej víchrici z nej ostala iba bizarne tvarovaná ruina, ktorá zdola pripomína siluetu obra, alebo azda obrovského medveďa. Prítomnosť niekdajšieho hradného múru už žiaľ pripomína iba hŕba skál. Časť múrov bola zakonzervovaná, ale nebezpečenstvo zosuvov tu hrozí stále. Upozorňuje na to tabuľa pred hradnou bránou - na územie za ňou vstupujete na vlastné riziko. Akoby sa paradoxne vrátili pomery, keď hrad bol novostavbou a plnil úlohu obrannej pevnosti. Aj vtedy bolo najbezpečnejším miestom vnútro veže.

Veža nedáva podnety len na návraty k histórii, ale pohľadom z jej okien môžete prísť k niekoľkým tipom na ďalšie výlety. Či už na iné hrady v okolí, pretože za pekného jasného počasia vidno susedné hrady: zo severovýchodu Uhrovec v Strážovských vrchoch, Sivý kameň na Vtáčniku a z juhu Gýmeš (Jelenec), alebo do prírody. Na juhozápadnej strane je dolomitový vrch Úhrad (685 m. n. v.) s pozostatkami hradiska z doby halštatskej a jaskyňa Opálená skala. Na jeseň 2006 ešte nebola sprístupnená verejnosti, s jej otvorením sa však ráta.

Iní sa možno dajú zlákať návštevou neďalekého salaša, alebo konskej, danielej a muflónej zvernice. V lete sa dá kúpať vo vodnej nádrži v blízkom rekreačnom stredisku Duchonka. V zime, keď sa sneh drží aj vo výškach od 400 m n.v., si možno prísť zalyžovať pod hrad, sú tam dva vleky.

Autom z Bratislavy

Vyštartujte radšej ráno alebo skôr predpoludním. Rýchla jazda sa končí pri odbočke z diaľnice na Hlohovec. Potom pokračujete miestnymi komunikáciami v smere na Topoľčany, cez Veľké Ripňany, Nemčice, Kuzmice, Jacovce, Závadu až do Podhradia. Ide sa po zvlnenej, pomerne úzkej a kľukatej ceste. Z Bratislavy cesta trvá vyše poldruha hodiny.

Ak si chcete máličko skrátiť cestu cez nie veľmi príťažlivý poľnohospodársky kraj za Hlohovcom, môžete si po autostráde z Bratislavy predĺžiť cestu až do Piešťan. Tam cez Banku a Považský Inovec prejsť do Radošinej a odtiaľ cez Bojnú a Jacovce do Podhradia.

Pripojte komentár