Everest 2014: Tragický štart jarnej sezóny

Áno, to čo sa stalo a deje sa ešte teraz, je ozajstná tragédia.

Nepovedal by som to tak. Poznačilo ma to, ale neprekvapilo. Zdrvujúce je, že nejde o obvyklý počet obetí - jedna - dve. K týmto tichým nešťastiam dochádza obvyjkle v ľadopáde Khumbu, možno preto, že sa niekto nezaistí, keď prekonáva ľadovcové trhliny, alebo, keď niekoho privalí malý serak. Teraz hovoríme o 13 mŕtvych a bude ich asi ešte viac.

Áno. A treba spomenúť, že je to prakticky to isté miesto, kde v roku 2011 padla podobná lavína, ktorá bola našťastie menej zabijácka. Tá lavína vtedy vyslala hlasný signál, taký silný, že Russel Brice, vedúci jednej z najväčších expedičných agentúr pod Everestom dokonca odvolal všetky svoje expedície. Vtedy bolo jeho rozhodnutie vítané, ale neskôr ho mnohí hlasno kritizovali.

Na prvej expedícii na Evereste som bol v roku 1992 a potom som tam bol znova v rokoch 94, 97, 2000 a 2001. Vrátil som sa v roku 2006, 2010, 2012 a 2013 a videl som, že cesta sa posunula zo stredu ľadopádu viac doľava, bližšie k Západnej stene Everestu. Posunula sa, pretože cesta na ľavej strane môže byť ľahšie vybudovaná s fixnými lanami, než cesta cez nekonečné seraky a trhliny v strede ľadopádu. Naľavo sú plošiny a menej naklonené svahy, aj ich pomenovali Futbalové pole (Football Field) a Pukanec (Popcorn) a sú ľahšie priechodné. Namiesto povedzme 50 rebríkov treba zafixovať len dvastiatku. Dá sa tadiaľ liezť rýchlejšie, ale je to omnoho viac vystavené riziku padajúcich serakov.

Bol obrovský a bolo jasné, že keď padne, tak taká veľká masa ľadu zmätie všetko v rozsahu niekoľkých stoviek metrov. Celý ľadopád je nebezpečný, kdekoľvek v ňom ste. Za tie roky som ním prechádzal vyše stokrát a vždy tak rýchlo, ako sa to len dalo a so zatajených dychom, aby som sa čo najmenej vystavoval nebezpečenstvu.

Seraky vždy padali, to nie je nič nové a padali hocikedy. Prekvapujúce je to strašné nešťastie, že namiesto toho, aby sa zrútil vo februári, alebo na jeseň, alebo popoludní, ako sa to najčastejšie stáva, stalo sa to teraz v apríli a o 6:30 ráno, na začiatku hlavnej sezóny, keď sa pohybuje pod juhozápadným chrbtom Everestu najviac lezcov a Šerpov.

Teoreticky áno. V dňoch, keď sa lezci vyberajú na vrchol, je tam stovka i stopäťdesiat ľudí, ktorí štartujú spoločne. A všetci, často v ten istý deň, musia prejsť cez to miesto.

Začína sa sezóna a Šerpovia budujú cestu cez Južnú stenu, na ktorej rozmiestňujú 10 000 metrov lán. Tak sa to dnes robí. Niektoré úseky sú vybavené fixnými lanami samostane pre výstup a samostatne pre zostup. Šerpovia vyštartovali do práce ráno a usilovne pracovali. Preto to Reinhold Messner označil ako pracovný úraz. Súhlasím, a aj keď ja preferejem iný druh alpinizmu, nechcem sa stavať do pózy toho, kto určuje, kto môže, a kto nemôže ísť na Everest. Mnoho sa môže zmeniť vďaka zdravému rozumu a primeranej príprave, ak ľudia budú postupne získavať skúsenosti a najskôr vystúpia na iné osemtisícovky. Šerpovia nie sú ťažné zvieratá, ale horskí vodcovia, ktorí robia svoju prácu na Evereste s nadšením a dobrovoľne.

Everest majú Šerpovia dobre zaplatený a za mesiac tam zarobia 50krát viac ako bežní Nepálcovia. To však neznamená, že by ich práca nemohla byť lepšie zorganizovaná. Mali by sme robiť všetko preto, aby pracovali v bezpečnejších podmienkach. Je mi ich ľúto, aj ich rodín, ale nemôžeme ignorovať, aký je pre nich i pre celú krajinu významný Everest a hory. Ak by ich uzavreli, tak by to vrátilo celý región nazad do doby kamennej. Ale, ak by sme zaviazali záujemcov o Everest, aby najprv, skôr ako dostanú povolenie vystúpiť na Everest, zdolali iné osemtisícovky, tak by sa ľudia viac rozptýlili po horách, pomohlo by to aj iným údoliam, prinieslo by to mnohým životu dôležité skúsenosti a tiež by to možno stimulovalo viac zdravého rozumu a vedomostí o tom, čo to sú vysoké hory.

Hľadanie nezvestných Šerpov pokračuje. Včera mi povedali, že Everest pripomínal vojnovú zónu. Každý sa ponáhľal nahor z Base Campu (základný tábor), všade lietali helikoptéry. Samozrejme, že všetko sa sústreďuje na záchrannú akciu a nikto nemá dovolené liezť na horu. Ale sezóna bude pokračovať, a aj keď sa niektoré expedície rozhodnú pre návrat domov, výstupy na Everest sa obnovia. Dúfajme, že s väčším vedomím nebezpečenstva a rizika. Mnohí mi často hovoria, že Everest nie je nič zvláštne, že je to jednoduchá prechádzka po parku. Ale každý rok tu ľudia prichádzajú o život a nikto, ani Šerpovia, nedosahujú vrchol bez vynaloženia značného úsilia. To isté robili tí vodcovia v ľadopáde. Robili si svoju prácu, podobne ako ju robia v auguste vodcovia na Normálke na Mont Blanc, alebo na Matterhorne. Vodcovia a klienti spolu fungujú už dve storočia a teraz sa treba zastaviť a rozumne bez pokryutectva uvažovať, ako možno veci zorganizovať čo najbezpečnejšie pre všetkých. To sa nedá dosiahnuť nejakým frontálnym zákazom.