Vodácka rozprávka o spanilých ružiach

Kde bolo, tam bolo, jedno jazierko. A na tom jazierku plávali lekná. Alebo, ako sa zvykne hovoriť - vodné ruže. Neveril som vlastným očiam. Taká gýčová nádhera v tejto negýčovej húštine. Prešli sme po prašnej este asi stopäťdesiat metrov metrov od prehrádzky, kde zvyčajne zvykneme odpočívať pri vodáckych výpravách po bodíckych ramenách. Za riedkym lesíkom a polozoborenou chatou sme zazreli jazierko. A na ňom lekná.

Urobil som zdiaľky zopár snímok a vrátili sme sa ku kánojkám. To bolo už dávnejšie.

Potom mi časom začalo vŕtať v hlave, či sa k tým leknám, do toho jazierka nedá dostať na kánojkách, a či si kvety nemôžeme pozrieť zblízka. A keď som si premietal trasu, po ktorej často chodievame, zazdalo sa mi, že tam kdesi je aj uzučká odbočka, ktorá by nám umožnila doplaviť sa k ružovkastej nádhere.

Pri ďalšej výprave sme sa do tej odbočky vplavili. Úzky, priam benátsky kanál, pretože pri ňom stoja chaty, nás naozaj po krátkej plavbe priviedol k jazierku. Už som sa tešil, že si v detaile zväčním vodné ruže. Namiesto toho som len zistil, že lekná sú naozaj „spanilé“. Slnko už začalo klesať a čoskoro mal nastať podvečer. A dunajské lekná v takom čase nezaháľajú - zatvárajú svoje okvetia a pripravujú sa na nočný spánok.

Dvakrát som ich vlani na našich výletoch navštívil a vždy nám vyviedli to isté - zavreli sa nám pred nosom. Asi budeme musieť zmeniť trasu, aby sme ich zastihli v plnej kráse.

Vlado Bibel

Pripojte komentár