19. 9. 2008: Ako sa (ne)nechať okradnúť za bieleho dňa v centre Bratislavy

Uz som pocul o podobnych pripadoch, ale ak to zazijete na vlastnej kozi, tak to je prisilna kava. Taka silna, ze sa o nu s vami rad podelim.

Popoludni, kratko piatej som kracal do podchodu pri bratislavskom hoteli Forum, ked sa ku mne s usmevom zacal hlasit chlapik vychadzajuci po schodoch.

„Zdravim vas, pan veduci,“ alebo cosi podobne. S usmevom som mu odpovedal: „Ale ja vas nepoznam.“

Vtedy som urobil prvu chybu, lebo som spomalil. Ten clovek mi nebol apriorne nesympaticky. Mal tmavsiu pokozku, siroku tvar, tmave oci, zelenu bundu.

„Vy nie ste ten?...“ pokracoval. „Byva tuto dole na Dunajskej.“

Vtedy som urobil druhu chybu, pretoze som naznacil zaujem o identitu podobneho neznameho. Zaujimal som sa onho len kratko, pretoze „nahodny znamy“ neposkytoval ziadnu dalsiu informaciu.

„Pockajte,“ zovialne ma chytil za rukav, ked som chcel pokracovat do podchodu.

„Sme partia murarov, maliarov,“ nemali by ste pre nas robotu?

„Uhadli ste,“ a tahal som sa od neho prec.

„Pockajte,“ drzal ma stale za laket: „Nevedeli by ste nam pomôct?“

„Uhadli ste,“ vtedy mi jeho zovretie ruky nad laktom zacalo byt neprijemne. Spustil som zrak dolu a vidim, ze chlapik si uz pomaha sam a druhou rukou siaha do naprsneho vrecka mojej bundy, presne tam, kde som mal penazenku. Stacil este okamih.

Videl, ze to vidim, v tom okamihu ruku stiahol a pustil ma.

Vzdaloval som sa od neho a vravim: „Vy ste zlodej.“ Tym sa nase stretnutie skoncilo. Neskoncilo sa ale rozhutovanie o tom, co sa vlastne stalo, preco sa to stalo, co som mal potom urobit.

Oneskorena impulzivna reakcia je – mal som mu vpalit jednu do cifernika. Nato ale nie som mentalne vybaveny. Jeho bunda na rozdiel od mojej bola dôkladne zazipsovana. Ktovie co pod nou skryval.

Spustit krik – ludia to je zlodej, pokusal sa ma okradnut! Pokusit sa privolat policajtov? Sto metrov ponize v tom case stalo auto mestskej policie. Pokial by pocerny chlapik neusiel, zacalo by sa zdlhave vysvetlovanie, v ktorom by stalo slovo proti slovu. Asi by som bol hodnovernejsou stranou, pretoze ten clovek mal tak vyskusanu metodiku kradnutia, ze uz iste ma nejaky zaznam v registri. No on napokon nekradol, len to skusal. Bol by z toho nejaky iny vysledok ako strata casu a dalsie "skvele zazitky"?

Napadlo mi tiez – mal som ho odfotografovat a posunut jeho snimku policii. Co tak a vyvesit jeho podobizne po celom centre?

Vsetky tieto oneskorene uvahy maju svoj hacik. A su oneskorene. Ten clovek nadalej brusi po meste a skusa za bieleho dna svoju zlodejinu.

A tak som rozmyslal, kde som urobil chybu. To mozno bude uzitocne aj pre citatela tychto riadkov.

Chyba prva – dal som sa s nim do reci, lebo mi bol na prvy pohlad sympaticky. Ponaucenie – neverit na povrchne osobne sympatie.

Chyba druha – vo svojej zdvorilosti som naletel zrejme beznej konverzacnej finte, pouzivanej zlodejom.

Chyba tretia – dovolil som fyzicky kontakt. Pripustil som, aby ma ten clovek zovialne chytil za rukav, potom za laket. Je to znamy postup – vyvolat tlak na jedno miesto a tym odputat pozornost od toho, co sa deje inde. Zlodeji tak zvyknu napr. umelo vyvolavat tlacenicu pri nastupovani do elektriciek a pod.

Chyba stvrta – nemal som odist a nechat ho tak.

Vladimír Bibel

Pripojte komentár