Rozjimanie s medvedmi - Ekologicke reminiscencie

Stories about bears in Slovak mountains. In Slovak language only.

This text is Slovak language only.

Praktické rady, ktoré sú v závere knihy, sú až na siedmich stranách, sformulované v hutných bodoch. Niekoľko z nich vyberáme:

- pohybovať sa ticho a intenzívne sledovať všetkými zmyslami dianie v okolí, v ktorom sa práve nachádzame,

- odporúčania niektorých poľovníkov popiskovať si, či zhovárať sa nahlas sám so sebou, nepovažujem za vhodné, keďže vtedy sa veľmi znižuje akustické vnímanie situácie z okolia (nejakému medveďovi-samotárovi najmä v hubárskych oblastiach, kde sa pohybuje denno-denne veľa ľudí s hlasitou vravou, môžu práve z pískania či vravy "prasknúť" nervy a tomu, čo je práve "po labe" to môže poriadne zrátať...),

- podozrivý šuchot lístia vždy vizuálne skontrolovať na diaľku (niekedy aj mohutný 200-kilogramový medveď môže spôsobiť menší šuchot ako drozd alebo lesná myš, ktorá sa prehrabuje v lístí!),

- ak lomoz prichádza odkiaľsi z húštiny, nepribližovať sa k podozrivému miestu, pretože stretnutie zoči-voči je pre zviera veľmi stresujúce a v sebaobrane môže zaútočiť,

- ak natrafíme na medveďa, najdôležitejšie je v prvom rade nespanikáriť a nevykríknuť, zostaňme ticho a nepohnute stáť a pozorujme, ako sa zviera správa, takéto pokojné stretnutia s medveďom prinášajú zvyčajne aj najkrajšie zážitky,

- ak nás medveď nezavetril (ak sme napríklad išli potichu a mali "dobrý" vietor), venuje sa aj naďalej svojej činnosti,

- ak by sme skríkli, medveď by nás okamžite spozoroval a reagoval, a my by sme mohli prísť o nezabudnuteľný zážitok z pozorovania tohto neprávom obávaného zvieraťa - to by bola tá lepšia verzia scenára, v tej horšej by sa mohlo stať, že by sme sa ocitli príliš blízko a prekročili tzv. kritickú vzdialenosť, pričom by sa medveď mohol cítiť ohrozený, a vtedy už v sebaobrane obyčajne útočí na protivníka,

- keď medveď zachytí našu prítomnosť, obyčajne sa zháči a postaví na zadné laby, laik by z takéhoto správania nesprávne usúdil, že je to predzvesť útoku, nie je to však vôbec pravda, medveď nás iba lokalizoval ako prvok, ktorý zmenil "pokojnú" situáciu, zmenu musí vyhodnotiť, a preto sa snaží dozvedieť čo najviac faktov o "narušiteľovi" pokoja a keďže viac informácií o dianí v okolí medveď prijíma z polohy "postojačky", stavia sa na zadné a obracia sa na všetky strany ako "rádiolokátor", nie je to teda v nijakom prípade "výzva na súboj",

- ak revúci medveď na nás útočí, mali by sme hlasito zakričať, na takýto akustický podnet medveď obyčajne upustí od útočného zámeru, ak však na znepokojené zviera náš krik nezapôsobil, mali by sme sa čo najskôr vyšplhať na vhodný strom do dostatočnej výšky (minimálne tri metre),

- odporúčanie niektorých odborníkov, podľa ktorých si pred útočiacim medveďom treba ľahnúť na zem a "robiť sa mŕtvym", je možno účinné, bežný smrteľník pod okamžitým vplyvom tiesne a strachu by to však sotva dokázal zrealizovať.

Ukazka z knihy

Ako medved vyrusoval tetku pri modlitbe sväteho ruzenca

Pribeh tetky, ktoru medved vyrusoval pri vecernom odriekani sväteho ruzenca, patri k tym najusmevnejsim. Raz sa mi stazovala tetka zo Spanej Doliny, ze ju vecer pravidelne o deviatej hodine vyrusuje pri modlitbe medved. Maco prichadzal na priedomie takmer na minutu presne a prehŕnal sa v nadobe na odpad, kde sliedil po pozivni. Robil pri tom taky lomoz, ze tetka sa nedokazala sustredit na modlitbu, a tak ma ako "odbornika na zivot v prirode" poziadala, aby som ju poratoval a pomohol jej zbavit sa dotieraveho prizivnika. Poradil som jej, aby sa maca pokusila oddurit blikanim svetla na priedomi. Na druhy den mi vsak telefonovala, ze maco si blikania ani len nevsimol. Dôvera k mojej odbornosti v ociach tetky, ako som vycitil z jej hlasu, vyrazne klesla. Chcel som si napravit reputaciu, nuz som jej poradil, aby buchala o seba pokrievkami od hrncov. Tvrdil som, ze taketo akusticke strasenie by malo urcite zabrat.

Priznam sa, ze nasledujuca noc bola pre mna mozno napinavejsia ako pre samotnu akterku tohto pribehu. Nevedel som sa dockat rana, aby som sa dozvedel, ako to s medvedom tentoraz dopadlo. Ked pred obedom konecne zazvonil v mojej kancelarii na Vyskumnej stanici na Starych Horach telefon, aj som sa ho bal zdvihnut. Ak moja dalsia rada zlyhala, hutal som v duchu, tak som si u tetky posramotil odbornu povest nadobro. Moja predtucha sa do bodky splnila. Tetka ma hned prvymi slovami "uzemnila": Ten tvoj navrh, synak, na medveda vôbec nezabral! Z jej rozhorceneho hlasu som vycitil, ze v noci sa navyse prihodilo este volaco nedobre. A naozaj. Tetka mi po chvili vyrozpravala celu nocnu moru, ktoru musela prezit.

Medved ako obycajne prisiel okolo deviatej vecer. Tetka si pripravila svoju najväcsiu pokrievku a poriadny papek. Ked ju to hunate certisko zacalo vyrusovat, otvorila okno a privitala ho hroznym ramusom. Maco sa vsak nenechal vôbec vyrusovat. Tetku jeho flegmaticke spravanie tak nahnevalo, ze schytila metlu, nachylila sa z okna a zacala maca mlatit hlava-nehlava. Vtedy sa votrelec bud nalakal, alebo chcel sa len pozriet, kto mu vyprasuje z kozucha blchy, zdvihol hlavu, a kedze ju mal zasunutu hlboko v nadobe, s hlavou zodvihol zo zeme aj nadobu s odpadkami. Vtedy uz pochopil, ze je zle a dal sa na bezhlavy utek. S nadobou na hlave narazal do rohov domu, busil do stromu, ta sa mu pritom viac a viac nasuvala na hlavu... a takto sa za hlasiteho hrmotu oslepnuty maco stratil v tmavej noci...

Tetka sa na mna hnevala: jednak preto, ze môj navrh opät nezabral, jednak preto, ze prisla o nadobu na odpad a nova ju bude stat par stoviek korun.

Skrelo ma, ze som si posramotil svoj obraz odbornosti, luto mi vsak bolo aj medveda. Urcite podstupil muky, kym sa vyslobodil z plechovej nadoby. Ak sa mu to vôbec podarilo... Skôr ho mozno cakala kruta smrt. Upokojuje ma iba fakt, ze do dnesneho dna sa nenasla v okoli dediny ani nadoba, ani telesne pozostatky po macovi.

O autorovi

Miroslav Saniga (1964), rodak z Liptovskych revuc, po studiach na Vysokej skole lesnickej a drevarskej vo Zvolene pracoval ako ochranca prirody v Narodnom parku Mala Fatra. V roku 1993 prechadza do Ustavy ekologie lesa Slovenskej akademie vied a jeho pôsobiskom sa stava Vyskumna stanica Stare Hory. Tu pracuje ako vedecky pracovnik na vyskume vtacich spolocenstiev. Srdcovou zalezitostou autopra su najmä dva operence - tetrov hluchan a murarik cervenokridly. nespocetne mnozstvo pribehov, ktore sa odohravaju v zakutiach prirody, publikoval v knizkach pre deti. Na odbornom poli publikoval 61 vedeckych prispevkov, o zivote murarika cervenokridleho napisal samostatnu vedecku monografiu. So Slovenskou televiziou spolupracoval na filmoch o prirode Velkej Fatry a o zivote tetrova hluchana a murarika cervenokridleho.