Predminulé, 19. storočie je pre väčšinu dnešnej populácie už iba dávnou históriou. Možno práve preto niekoho prekvapí, že v tejto dobe sa zrodili stavby, ktoré aj dnes považujeme za moderné. Koncom 19. storočia sa objavili prvé železobetónové konštrukcie, oceľové nosníky, technická revolúcia a vedecký pokrok priniesli do stavebníctva aj budovanie infraštruktúry, inžinierskych sietí.
Aj napriek tomu bola táto epocha dlho na okraji záujmu odborníkov i laikov a mala prívlastky ako bezduchá, úpadková či neinvenčná. Až pribúdajúce poznatky o jednotlivých osobnostiach a histórii často výnimočných stavieb či ďalšie súvislosti postupne odkrývajú komplikovaný a zároveň mimoriadne pútavý príbeh dejín architektúry 19. storočia aj na území Slovenska.
Príbehom takýchto dejín a jej protagonistov je kniha Rozmanité 19. storočie - Architektúra na Slovensku od Hefeleho po Jurkoviča.
Exkluzívna obrazová publikácia prináša celistvý obraz architektonického diania 19. storočia na Slovensku v prepojení s históriou európskeho kontinentu. Sústreďuje sa na dokumentovanie skutočností, zaznamenáva obrovský pokrok vo vývoji, vede a technike, upozorňuje na ekonomický a sociálny vývoj, ako aj umelecký vývoj významných architektonických osobností a dopĺňa poznanie o prúde umeleckých dejín Európy. Publikácia s bohatým poznámkovým a fotografickým aparátom je určená nielen pedagógom a študentom histórie architektúry, ale i širokej verejnosti.
Autorky - Elena Lukáčová a Jana Pohaničová sa dlhodobo zaoberajú dejinami slovenskej architektúry a majú na svojom konte viacero vedeckých štúdií, článkov a knižných publikácií. Ako uvádzajú v predhovore, publikácia je prvou súbornou monografiou, ktorá približuje architektúru 19. storočia v širokej škále jeho rozmanitosti, sledujúc chronológiu od Hefeleho po Jurkoviča.
Ukážka z knihy
Najromantickejší zámok
Je však zaujímavé, že aj neskoré, eklektické 19. storočie malo svoje návraty k romantickým ideálom. Bola to predovšetkým zásluha objednávateľov, ich individuálnych pohnútok, keď isté prvky romantického historizmu obohateného o eklektické črty pretrvávali aj na konci 19. storočia. Dôkazom tejto kontinuálnej línie v oblasti šľachtických sídel v kontexte Uhorska je aj romantická prestavba Smolenického a najmä Bojnického zámku (1889 - 1910).
Vzkriesiť slávnu minulost predkov - to bola jedna z hlavných pohnútok, ktoré viedli grófa Jána Františka Pálfiho (1829 - 1908) k prestavbe rodového sídla. Túto premyslenú ideu dokázal gróf presadiť aj u samotného architekta architekta Jozefa Huberta. Zahraničné architektonické poznatky, ktoré Pálfi nadobudol počas svojich častých ciest po Francúzsku, ale aj Anglicku, Taliansku či Rakúsku, tak našli cestu na Bojnický zámok prostredníctvom vzdelaného a osvieteného stavebníka.
Pragmatická spolupráca
Keď architekt J. Hubert začal pracovat pre grófa, nebol už nijakým nováčikom. Mimoriadne šikovný absolvent polytechniky v Zürichu nemal núdzu o zákazky. Eklektika mu bola blízka a jej tvorivé princípy ovládal veľmi dobre. Z tohto pohľadu bola pre architekta práca na prestavbe Bojnického zámku určite výzvou i za cenu toho, že sa neraz musel podriadit predstavám stavebníka, ktorý uprednostňoval gotickú inšpiráciu.
Dokumentácia, ktorá sa k prestavbe Bojnického zámku zachovala, poskytuje obraz o miere účasti stavebníka na tvorivom procese od pôdorysov až po najmenší detail. Mnohé časti vďaka vynikajúcej priestorovej predstavivosti a citu pre proporcie gróf aj sám nakreslil. Oveľa častejšie však posielal architektovi rytiny, litografie a neskôr aj fotografie šľachtických sídel, ktoré ho inšpirovali. Boli medzi nimi najmä francúzske gotické zámky Ambois, Pierrefondsa Carcassonne či parížska Sainte-Chapelle. Mnohé z týchto stavieb rekonštruoval francúzsky architekt Eugene Emmanuel Viollet-le-Duc, predstaviteľ neogotického purizmu, ktorého gróf Pálfi nesmierne obdivoval.
Kult predkov
Koncepcia prestavby Bojnického zámku podľa vzoru stredovekých sídel bola aj na sklonku 19. storočia jasne čitateľná. Smerovala k naplneniu predstavy investora, podriadenej myšlienke kultu predkov. Architektúra zámku mala jednoznačne vypovedať tak o významnom postavení majiteľa, ako aj o jeho slávnych predkoch.
Stavebno-ikonologický scenár prestavby pomohol naplniť aj koncept interiérov, na ktorých sa významnou mierou podieľal samotný gróf. Vynikajúci znalec umenia a vášnivý zberateľ umeleckých predmetov vytvoril v jednotlivých miestnostiach atmosféru prítomnosti slávnych predkov. Grófov zmysel aj pre najmenší detail a dokonalé plánovanie vyvrcholili v monumentálnom koncepte rodovej hrobky pod Bojnickým zámkom. Pálfi sa podieľal nielen na výbere štýlu sarkofágov, ale v testamente presne určil aj to, kto bude v hrobke pochovaný a kde bude stáť jeho sarkofág. Tvorca veľkolepého architektonického scenára prestavby Bojnického zámku tak zaručil večnú slávu nielen svojim predkom, ale aj sebe samému.
Puristický prístup použitý v rámci prestavby Bojnického zámku však priniesol aj nezvratný zánik niektorých, väčšinou barokových častí pôvodného objektu. Bola to daň, ktorá postihla takmer všetky pamiatky reštaurované v tom období. Po smrti grófa 2. júna 1908 už iba dokončili rozostavané objekty a v prestavbe sa nepokračovalo. Vydýchla si zrejme aj Uhorská štátna pamiatková komisia, ktorá mala záujem o uchovanie aspoň niektorých častí zámku autentickej podobe.
Zastavme sa ešte pri architektovi a jeho mecenášovi. Hoci v prípade prestavby Bojnického zámkuu stál architekt po celý čas v úzadí procesu tvorby, schopnosť akceptovať želania osvieteného investora prejavil J. Hubert vrchovatou mierou. Aj preto môžeme povedať, že skutočným ideovým tvorcom romantickej prestavby Bojnického zámku bol majiteľ, stavebník a istým spôsobom aj architekt a mecenáš umenia v jednej osobe - gróf Pálfi. Možno aj preto - napriek inému želaniu grófa sa po jeho smrti na strope Zlatej sály Bojnického zámku ocitol jeho portrét. Drží na ňom rozvinutý zväzok s nákresom novej podoby Bojnického zámku.
Nakoniec sa takáto povaha vzťahu architekta a mcenáša ukázala ako veľmi produktívna, jej výsledkom bola skvelá architektúra. Ešte pred jej dokončením uhorská dobová tlač napísala, že keď sa dielo dohotoví, bude to najmonumentálnejšia stavba celej krajiny. Životný štýl šľachty, na ktorého mieru zámok prestavali, bol však už prekonaný.
