Mag z Ocovej Jan Berky-Mrenica

Memoirs of violinist and Slovak folk songs performer Jan Berky-Mrenica. In Slovak language.

Preview from the book

Asi najznamejsou udalostou (nemôzem povedat - prihodou, lebo pre mna to naozaj bola udalost!) z mojich ciest po svete bolo stretnutie s uz nebohym geniom dzezu, spevu a trubky Louisom Armstrongom a nase nezabudnutelne dueto - dzezova trubka a moje huslicky. Nemôzem ho nespomenut, nech akokolvek triedim, vyberam a kratim prihody z mojich siestich americkych ciest, to sa vlastne ani nepatri.

Jeden z nasich uspesnych zajazdov do Ameriky sa chylil k zaveru. Ludovy orchester, ktoreho som bol primasom, mal svoje posledne vystupenie v New Yorku. Do programu som vybral najkrajsie a zaroven najefektnejsie cisla, aby som uviedol posluchacov do varu a aby nase dnesne vystupenie nebolo poslednym koncertom na pôde Spojenych statov, iba jednym z mnohych dalsich, na ktore nas americki obchodnici s umenim pozvu. Prepacte za trufalost, ale odvaznym stastie praje a moja kapela bola v tom case naozaj dobra, ak uz zo skromnosti nepouzijem silnejsie slovo. Zali sme potlesky postojacky, nebolo im konca.

Po skonceni nasho koncertu, ked som sa dovliekol do zakulisia, prisiel za mnou jeden môj znamy, pookupacny emigrant, v Amerike uz slusne etablovany.

Spominany priatel mi povedal, ze sme pozvani do jedneho vychyteneho newyorskeho dzezoveho klubu. Vravel mi, ze by sme pozvanie mali prijat, bude to pre mna ako muzikanta velky zazitok. Nevahal som ani chvilu, rad by som poznal pravu dzezovu atmosferu na vlastne oci, usi a ostatne zmysly, nijaky program som na tento vecer nemal a nakoniec som bol celkom rad, ze sa mi aspon rychlejsie minie cas do nasho odchodu na letisko a konecne domov. To, ze na mojom predstaveni bola dzezova superhviezda vsetkych cias, mi nepovedal. Ani to, ze ma do toho klubu pozval prave ten hudobny genius.

Sadli sme si k stoliku, ktory pre nas ako hosti vecera pripravili blizko podia.

Na nom v ostrom svetle reflektorov prave hral vynikajuci cernossky klavirista.

Po chvili vstupil do saly impozantny cierny muz s trubkou. Prestal som dychat, lebo som ho ihned poznal. Louis Armstrong. Boh trubkarov. Posvätna postava svetoveho dzezu.

Bodovy reflektor ho sprevadzal od dveri krizom cez salu. Bolo vidno, ze osvetlovac vie, co ma robit a ze je to pripravene vopred. A zrazu sa to svetlo oprelo na nas. Ked ostry zlty kuzel osvietil nas stolik a nad stolom postavu Armstronga, bozsky Louis zdvihol ruku smerom ku mne, ako herec v antickom amfiteatri, a svojim zachripnutym hlasom ma predstavil celej sale:

- John from Slovakia!

Az teraz som pochopil, kto nas sem pozval. Armstrong bol pred hodinou ci dvoma na nasom predstaveni a toto malo byt vyjadrenim vdaky za jeho zazitok a zaroven prejav ucty k nasmu umeniu, ktoreho bol prednedavnom svedkom. Mal som to stastie, ze tu vdaku zosobnil voci mne.

Pohybom ruky naznacil, aby som sa postojacky predstavil publiku. S uklonom som to urobil. Potlesk. Hromovy. Publikum vedelo, ako treba tlieskat, ked si niekoho pozve Louis.

Armstrong ma vzal za predlaktie a sikoval na podium. Pochopil som, ze je zle. Uz mi bolo jasne, co odo mna ocakava. To znamena, ze husle si mam vziat so sebou. Ako som ich vyberal z puzdra, spozoroval som, ze sa mi ruky trochu chveju. Jano, vravim si, nebud strachopud, nikto ti tu nechce odtrhnut hlavu. Akurat ta caka male vystupenie. To je toho!

A musel som vykrocit za jeho velicenstvom Louisom I.

Na podiu spustil melodiu z My fair lady, a mne naznacil, aby som hral. Nepokoj pominul, trema nijaka, mohutne som zatiahol po strunach a spustil som. Skladbu som, pravdaze, dobre poznal, ale bolo mi jasne, ze tu nejde o klasicky koncert, ale o dzezovy recital. Zapol som svoju hudobnu fantaziu a uz to slo. Sprevadzal som ho vlastnymi improvizaciami, do ktorych som vnasal kratke motivy rytmickych slovenskych a romskych skladieb, drziac sa zakladnej stavby pôvodnej melodie. Hladisko tlieskalo na jednotlive vety nasho nadherneho muzicirovania. Potom mi dal Louis solo. Hral som podobnym spôsobom vsetko, co mi prave blyslo hlavou - pekelne rytmy slovenskych a ciganskych piesni, vrcharske prekaracky a narocne kadencie, hral som, ako som najlepsie vedel, dokonca ma hnala uzasna sila, nepoznana, ina, ako pri ktorychkolvek velkych vystupeniach. Armstrong uz hral zase so mnou, teraz sa vsak on prispôsoboval so svojou trubkou mojej hre a pritom s usmevom mrkal, ze nam to ide ako dvom certom!

Posluchaci uz stali a mohutne tlieskali do rytmu. O niekolko minut, ked sme my dvaja tempo este zrychlili, sa dostali do tranzu, buchotali, odsuvali stoly, nestihol som si ani uvedomit, ze v jednej chvili uz rozbijali stolicky, mal som prizmurene oci, otvoril som ich az vtedy, ked rachot prehlusil nasu muziku. Priznavam sa, v tej chvili som sa zacal aj bat, co sa tu zomelie, ved nic podobne som nezazil, laznicke zabavy, noze za sarou, zvada, bitka, prerazena basa, to boli detske hry proti tomu, co sa dialo v tejto dzezovej hale. A my sme len hrali a hrali, ja azda uz aj zo strachu, lebo nic mudrejsie mi na um neprislo.

Armstrong skancil nadhernou korunkou. Uz mal toho dost. A ja tiez. Hrali sme dlho a v takom tempe, ake som mozno este nezazil.