Hrával na pódiách vyhradených reprezentatívnym hudobným telesám, ale aj na dedinských svadbách, a dokonca aj v newyorskom jazzovom klube, kde ho pozval slávny Louis Armstrong.
Huslista a primáš Ján Berky-Mrenica je nezabudnuteľným pojmom slovenskej ľudovej hudby. Vyše tri desaťročia pôsobil v SĽUK-u a po odchode zo súboru založil kapelu Diabolské husle. Kniha o jedinečnom muzikantovi je komponovaná ako majstrova priama výpoveď. Jej autorom je publicista a spisovateľ literatúry faktu Ján Čomaj. Rukopis dokončieval vo chvíli, keď nás Ján Berky-Mrenica opustil naveky. "Už si ho neprečítal. Nečakajte životopisný román, ani umelcove memoáre literárne spracované," píše Ján Čomaj o knihe. "Je to skôr farbistá koláž Jankovho života, tvorby, ciest, myšlienok a vyznaní. Koláž, ktorá vychádza z môjho poznania tejto zrelej a zaujímavej osobnosti, zo stretnutí, ale aj z myšlienok, ktoré spomenul vo svojich besedách s publikom a rozhovoroch v médiách."
Činorodý, a nie vždy ľahký, jednoduchý život, zasvätený hudbe, ale aj rodine, priniesol Jánovi Berkymu-Mrenicovi veľa úspechov, rodinnej pohody a veľa zážitkov, ktoré upútajú prinajmenšom tak ako príbehy z vymysleného románu.
V publikácii sú zaradené aj rómske príslovia a notový materiál z knihy, ktorú zostavil Ján Berky-Mrenica a jeho dcéra Anina Botošová. Je v nej tiež úryvok z knihy Veselo s husličkami po svete, prerozprávaný Aninou Botošovou. Obsahuje fotografie zachytávajúce vystúpenia, zahraničné cesty, priateľské stretnutia i rodinný život Jána Berkyho Mrenicu. Knihu dopĺňa CD z jeho najkrajších melódií.
Úryvky z kapitoly Z mojich túlačiek
Asi najznámejšou udalosťou (nemôžem povedať - príhodou, lebo pre mňa to naozaj bola udalosť!) z mojich ciest po svete bolo stretnutie s už nebohým géniom džezu, spevu a trúbky Louisom Armstrongom a naše nezabudnutelné dueto - džezová trúbka a moje husličky. Nemôžem ho nespomenúť, nech akokoľvek triedim, vyberám a krátim príhody z mojich šiestich amerických ciest, to sa vlastne ani nepatrí.
Jeden z našich úspešných zájazdov do Ameriky sa chýlil k záveru. Ľudový orchester, ktorého som bol primášom, mal svoje posledné vystúpenie v New Yorku. Do programu som vybral najkrajšie a zároveň najefektnejšie čísla, aby som uviedol poslucháčov do varu a aby naše dnešné vystúpenie nebolo posledným koncertom na pôde Spojených štátov, iba jedným z mnohých ďalších, na ktoré nás americkí obchodníci s umením pozvú. Prepáčte za trúfalosť, ale odvážnym šťastie praje a moja kapela bola v tom čase naozaj dobrá, ak už zo skromnosti nepoužijem silnejšie slovo. Žali sme potlesky postojačky, nebolo im konca.
Po skončení nášho koncertu, keď som sa dovliekol do zákulisia, prišiel za mnou jeden môj známy, pookupačný emigrant, v Amerike už slušne etablovaný.
Spomínaný priateľ mi povedal, že sme pozvaní do jedného vychyteného newyorského džezového klubu. Vravel mi, že by sme pozvanie mali prijať, bude to pre mňa ako muzikanta veľký zážitok. Neváhal som ani chvíľu, rád by som poznal pravú džezovú atmosféru na vlastné oči, uši a ostatné zmysly, nijaký program som na tento večer nemal a nakoniec som bol celkom rád, že sa mi aspoň rýchlejšie minie čas do nášho odchodu na letisko a konečne domov. To, že na mojom predstavení bola džezová superhviezda všetkých čias, mi nepovedal. Ani to, že ma do toho klubu pozval práve ten hudobný génius.
Sadli sme si k stolíku, ktorý pre nás ako hostí večera pripravili blízko pódia.
Na ňom v ostrom svetle reflektorov práve hral vynikajúci černošský klavirista.
Po chvíli vstúpil do sály impozantný čierny muž s trúbkou. Prestal som dýchať, lebo som ho ihneď poznal. Louis Armstrong. Boh trubkárov. Posvätná postava svetového džezu.
Bodový reflektor ho sprevádzal od dverí krížom cez sálu. Bolo vidno, že osvetľovač vie, čo má robiť a že je to pripravené vopred. A zrazu sa to svetlo oprelo na nás. Keď ostrý žltý kužeľ osvietil náš stolík a nad stolom postavu Armstronga, božský Louis zdvihol ruku smerom ku mne, ako herec v antickom amfiteátri, a svojím zachrípnutým hlasom ma predstavil celej sále:
- John from Slovakia!
Až teraz som pochopil, kto nás sem pozval. Armstrong bol pred hodinou či dvoma na našom predstavení a toto malo byt vyjadrením vďaky za jeho zážitok a zároveň prejav úcty k nášmu umeniu, ktorého bol prednedávnom svedkom. Mal som to štastie, že tú vďaku zosobnil voči mne.
Pohybom ruky naznačil, aby som sa postojačky predstavil publiku. S úklonom som to urobil. Potlesk. Hromový. Publikum vedelo, ako treba tlieskať, keď si niekoho pozve Louis.
Armstrong ma vzal za predlaktie a šikoval na pódium. Pochopil som, že je zle. Už mi bolo jasné, čo odo mňa očakáva. To znamená, že husle si mám vziať so sebou. Ako som ich vyberal z puzdra, spozoroval som, že sa mi ruky trochu chvejú. Jano, vravím si, nebuď strachopud, nikto ti tu nechce odtrhnúť hlavu. Akurát ťa čaká malé vystúpenie. To je toho!
A musel som vykročiť za jeho veličenstvom Louisom I.
Na pódiu spustil melódiu z My fair lady, a mne naznačil, aby som hral. Nepokoj pominul, tréma nijaká, mohutne som zatiahol po strunách a spustil som. Skladbu som, pravdaže, dobre poznal, ale bolo mi jasné, že tu nejde o klasický koncert, ale o džezový recitál. Zapol som svoju hudobnú fantáziu a už to šlo. Sprevádzal som ho vlastnými improvizáciami, do ktorých som vnášal krátke motívy rytmických slovenských a rómskych skladieb, držiac sa základnej stavby pôvodnej melódie. Hľadisko tlieskalo na jednotlivé vety nášho nádherného muzicírovania. Potom mi dal Louis sólo. Hral som podobným spôsobom všetko, čo mi práve blyslo hlavou - pekelné rytmy slovenských a cigánskych piesní, vrchárske prekáračky a náročné kadencie, hral som, ako som najlepšie vedel, dokonca ma hnala úžasná sila, nepoznaná, iná, ako pri ktorýchkoľvek veľkých vystúpeniach. Armstrong už hral zase so mnou, teraz sa však on prispôsoboval so svojou trúbkou mojej hre a pritom s úsmevom mrkal, že nám to ide ako dvom čertom!
Poslucháči už stáli a mohutne tlieskali do rytmu. O niekoľko minút, keď sme my dvaja tempo ešte zrýchlili, sa dostali do tranzu, buchotali, odsúvali stoly, nestihol som si ani uvedomiť, že v jednej chvíli už rozbíjali stoličky, mal som prižmúrené oči, otvoril som ich až vtedy, keď rachot prehlušil našu muziku. Priznávam sa, v tej chvíli som sa začal aj báť, čo sa tu zomelie, veď nič podobné som nezažil, laznícke zábavy, nože za sárou, zvada, bitka, prerazená basa, to boli detské hry proti tomu, čo sa dialo v tejto džezovej hale. A my sme len hrali a hrali, ja azda už aj zo strachu, lebo nič múdrejšie mi na um neprišlo.
Armstrong skančil nádhernou korunkou. Už mal toho dosť. A ja tiež. Hrali sme dlho a v takom tempe, aké som možno ešte nezažil.
