CD Slovenské ľudové hudobné nástroje

Cédečko Slovenské ľudové hudobné nástroje je multimediálnym projektom určeným pre školy, ale zaujme aj neškolákov - záujemcov o ľudové hudobné nástroje a folklór. Autori CD uvádzajú, že slovenský ľudový inštrumentár sa vyznačuje mimoriadne veľkým zastúpením jednotlivých typov ľudových hudobných nástrojov. Ich počet prekračuje číslo dvesto. Z nich je na CD predstavených 63, ktoré možno považovať za reprezentatívnu vzorku.

Jednotlivé nástroje sú predstavené textovým popisom, zvukovou ukážkou, snímkami a napokon i v krátkej videoukážke. Nástroje sú rozdelené do štyroch skupín:

• samozvučné nástroje (idiofóny) - 20
• blanozvučné nástroje (membranofóny) - 1
• strunozvučné nástroje (chordofóny) - 6
• vzduchozvučné nástroje (aerofóny) – 36

Ukážka z CD - predstavenie okaríny

Popis okaríny

Podobne ako hlinená píšťalka je produktom hrnčiarov, ktorí ju zhotovujú z pálenej hliny. Hoci jej pôvod siaha do starej Číny a stredoamerických kultúr, na európskej pôde sa spája s 19. storočím a okolím talianskej Bologne, kde sa z detskej hračky pretransformovala na hudobný nástroj s väčšími interpretačnými možnosťami.

Okaríny charakteristické svojím oválnym tvarom sa dnes líšia veľkosťou, počtom aj umiestnením hmatových otvorov. Rôznorodý je aj výsledný tónový rad a rozsah nástroja, ktorý môžu skúsení hráči korigovať napr. kombináciou hmatov, spôsobom fúkania a pod. U nás sú okaríny známe najmä ako zvukové hračky a slúžia viac-menej na zvukové a hudobné experimenty detí.

Z úvodného textu k CD:

Slovenský ľudový inštrumentár sa vyznačuje mimoriadne veľkým zastúpením jednotlivých typov ľudových hudobných nástrojov. Ich počet prekračuje číslo dvesto, čím sa Slovensko radí k najbohatším krajinám v Európe. Nástrojová tradícia sa po stáročia kreovala vplyvom celého radu kultúrno-historických, geografických, etnických, konfesijných a socioprofesijných determinantov. K najdôležitejším patrí vyprofilovanie roľníckej a pastierskej kultúry ako dvoch základných typov tradičnej vidieckej ľudovej kultúry, viaceré kolonizačné vlny, geografická poloha Slovenska ako križovatky kultúrnych vplyvov z východu i západu Európy, ale zároveň aj relatívna uzavretosť a konzervujúci faktor horských oblastí, ktoré zasahujú takmer dve tretiny územia dnešného Slovenska.

Ľudové hudobné nástroje predstavujú mimoriadne dôležité miesto v tradičnej ľudovej kultúre. Je v nich ukrytá zvuková a konštrukčná predstavivosť ich tvorcov, schopnosť narábať s drevom a inými prírodnými materiálmi, zručnosť pracovať s kovmi a pod. Ľudové hudobné nástroje žili a žijú vo svojich početných variantoch a individuálnych podobách, pričom veľkú úlohu tu zohráva prirodzené estetické cítenie jednoduchých ľudí, ktorého výsledkom je, že každý nástroj je aj unikátnym výtvarným artefaktom. Ľudové hudobné nástroje sú prostredníkom odovzdávania skúseností predchádzajúcich generácií, sú svedectvom doby, v ktorej vznikali, a ukazujú, ako sa vyvíjali a menili nielen ich tvar a konštrukcia, ale aj ich funkcia, význam a miesto v ľudovej hudobnej kultúre. Kontext ľudových hudobných nástrojov napokon dotvárajú piesne a melódie, ktoré sa na nich hrajú, a ich interpreti, ľudoví hudobníci.

Inštrumentár slovenskej ľudovej hudby tvoria predovšetkým mnohorako zastúpené pastierske ľudové hudobné nástroje. Ich tradícia sa zrodila ako produkt tzv. valaskej kolonizácie, ktorá — najintenzívnejšie od 15. do 17. storočia – znamenala príchod pastierov z územia dnešného Rumunska, Ukrajiny a Poľska na stredné a severné Slovensko a vykazuje súvislosti s inštrumentárom celého karpatského areálu. Ide o bezdierkové píšťaly, tzv. koncovky, šesťdierkové píšťaly, dvojačky, gajdy a gajdice, signálne trúby a rohy, plechové a liate zvonce, biče, a pod. Pastierskemu hudobnému inštrumentáru kraľuje fujara ako unikátny slovenský ľudový hudobný nástroj zapísaný v roku 2005 na Zoznam majstrovských diel ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva UNESCO.

Čulý kultúrny život hornouhorskej šľachty v 17. a 18. storočí na území dnešného Slovenska a kontakt dedinských muzikantov s hudbou aristokracie prispeli k obľube strunových nástrojov, ktorých najznámejšími reprezentantmi sú husle, viola, violončelo a kontrabas. Na Slovensku sa rozšírila aj tradícia ich domácej výroby v podobe doskových, škatuľových a najmä korýtkových huslí, malých basičiek a malých cimbalov.

Osobitnou a početne silne zastúpenou skupinou sú hudobné nástroje, ktoré sa vyznačujú tým, že zmenili svoju pôvodnú úžitkovú, utilitárnu funkciu na estetickú, ale aj obradovú a symbolickú (piest na pranie, ostrohy, konská podkova), pričom sa vyznačujú jednoduchou konštrukciou (palice, bunkoše, ozembuchy) alebo charakteristickým zvukom (rapkáče, klepáče). Významné miesto medzi nimi majú zvukové hračky detí (kamienky, frndžadlo, hrkáč, húkadlo, trúbka z púpavy, píšťalky z vŕby atď.), ktoré mali a majú vo vzťahu k hudbe v tradičnom ľudovom prostredí nezastupiteľnú úlohu. (V odbornej literatúre sa označujú aj ako detské hudobné nástroje, príp. sa vymedzuje terminologická hranica medzi nimi a zvukovými hračkami. Najmä vzhľadom na ich konkrétne zastúpenie v našom projekte uprednostňujeme termín „zvukové hračky“.

V 20. storočí vstupujú do ľudového inštrumentára napokon aj novšie hudobné nástroje cudzieho pôvodu. K takýmto hudobným nástrojom patria napr. okarína, ústna harmonika alebo gombíková diatonická harmonika – heligónka.

CD vydali v roku 2009 Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry pri Národnom osvetovom centre a Slovenské centrum pre tradičnú kultúru. Projekt vymyslel a koordinoval Vladimír Kyseľ. CD je zaradené do zoznamu odporúčaných učebných pomôcok pre základné a stredné školy.