Bratislavské rarity

Igor Janota (4.4.1921, Bratislava), absolvent Vysokej školy obchodnej. Je synom Ľudovíta Janotu, autora knihy Slovenské hrady. V rokoch 1964 –1983 pracoval ako vedecký tajomník Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva. V časopisoch a novinách publikoval vyše 3 000 článkov, zozbieral okolo 150 povestí zo starej Bratislavy, písal rozprávky pre deti. História Bratislavy je jeho celoživotnou témou. Kniha Bratislavské rarity prekvapí aj dobrého znalca, koľko unikátov skrýva naše mesto a jeho najbližšie okolie. O to vzácnejšia bude pre tých, ktorí mesto len spoznávajú.

Bratislavské rarity - známe aj neznáme

Svätoštefanská koruna na Dóme sv. Martina nie je svätoštefanská, v skutočnosti by sa mala označovať ako štefanská. To preto, lebo koruna prvého uhorského kráľa Svätého Štefana zmizla. Uhorských panovníkov korunovali inou korunou, a práve jej model svieti na vrchole dómu. Originál, pravdaže v menších rozmeroch, sa nachádza v Budapešti, hoci v období, keď Bratislava bola hlavným mestom Uhorska, ju uschovávali v Korunnej veži Bratislavského hradu. To sú pomerne známe fakty, ale už menej známe je, že za prvej československej republiky sa Bratislava stala načas miestom úschovy ďalšej kráľovskej koruny - tej, ktorá zdobila hlavu španielskeho monarchu. A čuduj sa svete, nebola zamknutá na nejakom vznešenom mieste, ale v obyčajnej záložni, v susedstve ošumelých kožuchov a starých príborov. Ako sa tam dostala? Dozviete sa to v knihe Igora Janotu Bratislavské rarity. Nie je len zoznamom unikátov hlavného mesta Slovenska. Prináša kus histórie, v niektorých prípadoch naozaj málo známej.

Je paradoxné, že to neplatí iba o artefaktoch z dávnej minulosti, akými sú napríklad slávne gobelíny zo 17. storočia, ktoré sa našli v roku 1904 pri rekonštrukcii Primaciálneho paláca zabalené v otvore nepoužívaného komína a doteraz sa presne nevie, ako dlho tam ležali a kto dal príkaz na ich úschovu. Málo sa vie napríklad aj o ťažkostiach, ktoré sprevádzali stavbu druhého bratislavského mosta, ktorý sa najprv volal Most SNP a neskôr ho premenovali na Nový most.

Autorom projektu kládli a aj dnes často neprávom kladú za vinu nedostatky mosta. Janota dáva veci na pravú mieru a vysvetľuje, že autori projektu pôvodne navrhovali stavbu dvoch mostov - jedného pre malú vnútromestskú dopravu a pre chodcov, no a druhý pre ťažkú nákladnú a diaľkovú kamiónovú prepravu v miestach, kde dnes stojí diaľničný most Lafranconi. V poslednej chvíli však pražská vláda výstavbu diaľničného mosta v predĺžení Mlynskej doliny vyškrtla z plánu na päťročnicu 1970-1975 a nezaradila ho ani medzi priority ďalšej päťročnice. Pre staviteľov mosta to bola katastrofa. Okrem toho, že museli upraviť jeho konštrukciu, aby zvládla zaťaženie nákladnou dopravou, museli byť upravené a rozšírené aj prístupové trasy, aby zvládli všetku dopravu, nielen vnútromestskú, ale tiež medzimestskú a medzinárodnú, vrátane kamiónov. Vtedy padla za obeť synagóga, zvyšná časť Rybného námestia, Vydrica a "doslova historickým jadrom Bratislavy za valili kamióny a desaťtisíce áut".

Málo sa vie o ešte jednej katastrofe, ktorá hrozila, ale našťastie k nej nedošlo. Pri preverovaní kvality nosníkov piliera sa vovnútri materiálu objavili nebezpečné trhliny. "Skupina odborníkov ihneď zavelila: zastať, demontovať, vymeniť! Pozorní Bratislavčania si vtedy všimli, a istotne si to mnohí ešte pamätajú, že pyšný pylón zrazu prestal rásť, ba naopak, o niekoľko metrov sa znížil." Nebyť ostražitosti pracovníkov Výskumného ústavu zváračského, slávnosť otvorenia mostu v roku 1972 sa mohla premeniť na tragédiu a most mohol padnúť ku dnu. Približne v tom čase sa čosi podobné stalo v Rakúsku.

Ďalšia kapitolka, ktorá takisto spadá do kategórie doprava, a prináša fakty o počiatkoch bratislavskej železnice, uvádza jednu úsmevnú raritu. " V závode Dynamit Nobel sa rozhodli vybudovať od hlavnej trate do závodu železničnú vlečku. Keďže sa báli, že iskry z komína lokomotívy by mohli spôsobiť požiar, rozhodli sa pre volský záprah. Tak mala Bratislava popri koňke aj malú volku, volskú železnicu. Jedinú volskú železnicu na svete."

Kniha nemá technokratický alebo prísne historiografický rozmer. Dýcha z nej láska autora k mestu. Cítiť ju aj z riadkov, ktoré venoval starým dvorom alebo životodarnej vode potokov a potôčikov, ktoré dodnes zurčia pod ulicami moderného veľkomesta.

"Skutočne málo obyvateľov Bratislavy vie, že napríklad z Laurinskej ulice možno prejsť niekoľkými dvormi priamo na Primaciálne námestie. A takisto málokto vie, aké kultúrnohistorické skvosty tieto dvory pred našimi očami skrývajú," píše Janota a ďalej s takmer chlapčenským zanietením pre objavovanie zahaleného pokračuje, ako sa možno dostať do dvora domu číslo 6 na Uršulínskej ulici. "Žiaľ, brána býva zväčša zavretá a človek musí mať šťastie, aby sa tam dostal. Na tomto dvore je ďalší skvost - fontána so súsoším štyroch cikajúcich chlapcov. Ako sa sem dostala?" pýta sa autor a pátra.

Janota upozorňuje na bratislavské rarity, o ktorých často nevedia ani sami Bratislavčania. Jeho odhaľovanie je spojené s príjemným poznávaním dosiaľ nepoznaného, ale aj s pocitmi akejsi nadnesenosti a večnosti, ktorú vzbudzujú nadčasové hodnoty. A tými sú kupodivu aj potôčiky. Počas pamiatkovej obnovy Mirbachovho paláca sa pod ním a tiež pod domami v susedstve našli pod pivničnými dlažbami skryté podzemné vodné toky. "Tíško si tam zurčia a ešte tichšie, nebadane sa strácajú vo vodách Dunaja."