Prvá kniha o Bratislave: Od mamutov k mestským privilégiám
Názov Prvá kniha o Bratislave od Pavla Dvořáka môže hádam zmiasť čitateľov, ktorí poznajú staršie Dvořákove publikácie venované bratislavským dejinám. Situácia trochu pripomína filmové Hviezdne vojny, v ktorých štvrtá epizóda je vlastne prvou, je začiatkom príbehu. Podobne je to aj s Dvořákom.
Ako sa to celé vyvinulo, píše autor v predslove Aj knihy majú svoje osudy. Prvá kniha je vlastne už jeho treťou knihou o dejinách Bratislavy, ale volá sa tak preto, lebo autor sa v nej vracia k úplným začiatkom dosiaľ mapovanej histórie, načiera do nej ešte hlbšie ako v predošlých publikáciách, dopĺňa staršie texty o najnovšie poznatky, o posledné výsledky práce archeológov a historikov. Ak by sa to malo vyjadriť kvantitatívne - 278 strán Prvej knihy pokrýva ten istý tematický obsah 118 strán jeho predchádzajúcej, Zlatej knihy Bratislavy.
V najnovšej publikácii, ktorá je začiatkom pripravovanej série kníh, Dvořák mapuje históriu priestoru, v ktorom sa nachádza dnešná Bratislava, od treťohôr až do roku 1291. Teda približne od čias, keď sa na miestach dnešných bratislavských ulíc prechádzali mamuty, až po dátum, keď mesto dostalo od kráľa Ondreja III. mestské privilégiá.
Obrovský časový oblúk pútavo zobrazuje ilustrácia Albína Brunovského, na ktorej si mamut za asistencie vyľakaných ľudí spokojne vykračuje po bratislavskej ulici. Aj niekoľko ďalších Brunovského ilustrácií knihu zaraďujú k tým publikáciám, ktoré si bibliofili necenia len pre text, ale aj pre jej vizuálnu stránku.
Dvořák je známy popularizátor národných dejín, ktorý už dlhé roky v svojich textoch a televíznych reláciách, razí metódu približovania dejín prostredníctvom hľadania príbehov. Slovo príbeh sa v knihe vyskytuje veľmi často, je ako zaklínacia formula, ktorá autora, ale aj čitateľa, najmä vo veľmi spletitých a zložitých dejinných úsekoch, poháňa dopredu a dáva nádej na zaujímavé vyvrcholenie. Príbehy histórie nie sú banálne, často vôbec nie priamočiare, takže ich písanie, ale aj čítanie si vyžaduje od autora a čitateľa nadšenie a ozajstný záujem o vec. Pre nás všetkých by to bolo asi oveľa jednoduchšie, keby sme ako starí Gréci mali Homéra, príbehy, z ktorých možno vychádzať. Dvořák prišiel k takému záveru, keď písal o historických súvislostiach, spojených s nálezmi halštatských mohýl.
Každá historická epocha zaznamenaná v knihe, má svoje záhady a vzrušujúce odhalenia. Zaujímavá by bola odpoveď na otázku, ktorá kapitola, ktorá časť histórie môže najviac zaujať čitateľov - laikov, ktorí sa dejinami nezaoberajú profesionálne. Či sú to pasáže popisujúce, ako terajšími ulicami tiekli dunajské vody, a ako sa z mesta a do mesta dalo ťažko dostať pre zradné močiare, alebo dokazovanie hypotéz o keltskom oppide, rímskom pôvode mesta, jeho slovanských dejinách, či hľadanie pôvodu názvu Bratislavy. Každý si iste nájde to svoje.
Kniha, v ktorej je nesmierne množstvo mien, natrvalo zakotvených v dejinách, sú aj mená tých, ktorí dejiny pomáhali a pomáhajú odhaľovať a zachovať ich do budúcna. Aj to je ďalšia črta Dvořákových kníh, ktorá sa výrazne prejavila aj v tejto. Vzdáva v nej poctu všetkým, ktorí sa zaslúžili o poznanie našej minulosti. Často má vyčítavý tón, ktorý je žiaľ, namieste. Dozvedáme sa o ťažkých životných osudoch profesora Alfreda Piffla, dekana fakulty dejín architektúry, prenasledovaného a nespravodlivo väzneného v 50. rokoch, ktorý sa zasadzoval o obnovu bratislavského hradu a právom by si zaslúžil na hrade pamätnú tabuľu. Takisto pripomína, že dodnes v slovenčine nevyšli sedemzväzkové dejiny Bratislavy od ich skutočného a zanieteného znalca zo začiatku minulého storočia, Teodora Ortvaya - sú dostupné len v nemčine a maďarčine.
Kniha má ambíciu priniesť čo najviac informácií, a to nielen textových, ale aj obrazových. Čitateľom, ktorí chcú naraz prijať aj text aj obrázky a fotografie, radíme, aby radšej zmiernili tempo a knihu listovali s rozvahou a vyhradili si pre ňu dostatok času. Pri toľkom kuse histórie to ani inak nejde.
