Dunaj - zlatonosná horská rieka

Dunaj je horská rieka - na tento výrok jedného staviteľa riečnych lodí som si spomenul, keď som sa doslova brodil v štrku v meandri dunajského ramena nad maďarskou dedinkou Ásványráró. O tejto dedinke ako aj o susedných maďarský turistický sprievodca uvádza, že sa v ich okolí kedysi na Dunaji ryžovalo zlato. Teraz je pri tejto dedinke starý jachtársky klub. Koncom leta 2008 vyzeral tak, akoby ho už dlho nikto nepoužíval. Aj ubytovňa vytvorená zo starej lode premiestnenej na súš, pôsobila síce malebne, ale opustene. Na druhej strane ramena nad niekdajším jachting klubom hrdzavel akýsi lodný vrak. Nedali sme sa však odradiť atmosférou zašlých čias a zamierili sme na kánojke proti prúdu.

Zdá sa, že maďarskí vodohospodári zdvihli hladinu v dunajských ramenách systémom umelých hatí vyššie, než sa to stalo na slovenskej strane. A tak má voda prúdiaca v ramenách väčší spád. Aspoň na úseku nad Ásványráro to nepochybne platí. Po pár sto metroch sme narazili na meander, v ktorom voda prúdila rýchlo a navyše bola aj plytká. Najprv sme chceli využiť zátočinu v meandri na oddych, ale napokon sme zistili, že asi bude lepšie, keď loď pretiahneme pár metrov po súši.

Šliapali sme po štrku, ktorý pôsobil, akoby sa plavil na vode, natoľko sme sa doň zabárali. Akoby bol zriedený Dunajom. Navyše sme v štrku našli stopy obrovského zvera. Kedže medvede v dunajských ramenách nežijú, tak to nemohlo byť nič iné len dunajský pes baskervilský. Našťastie - či na nešťastie? - sa nám neukázal, a tak sme pokračovali ďalej.

Vodný protiprúd bol stále rýchly, ale voda už bola hlbšia, a čoskoro sme sa dostali k divokej hati, pri ktorej sme prenášali zľava. Plaholčili sme sa okolo prevráteného stromu. Z priehlbiny, ktorá ostala po jeho koreňoch, sme pri troche šťastia mohli vyloviť nieto zlaté zrnká, ale aj zopár nuggetov. Ale nás hnala dopredu túžba objavovať novú vodnú cestu.

Hneď nad haťou, ktorú sme obišli, je most pomenovaný Halrékesztői híd, po ktorom vedie lesná cesta. Znova prenášame a pokračujeme mierne doprava. Po vyše kilometri sa dostávame k ďalšej hati označovanej ako Újszigeti bukó. Tú sme preniesli po jej ľavej strane, ale možno len preto, že napravo sa o to isté pokúšala iná kánojka. Jediná, ktorú sme počas tejto výpravy začiatkom jesene stretli. V týchto miestach už prúd nebol natoľko silný. Ak budete túto hať hľadať na Google mape, je pomerne málo viditeľná. Aktuálne snímky sú robené pri vyššom stave vody, než bol počas našej výpravy.

Celá oblasť je veľmi pekná, až romantická - vhodná na medové týždne. Zakrátko sme sa dostali k miestu, kde sa napájame na našu starú trasu, ktorú sme absolvovali pri maďarskom variante Štefanovho kolečka. Čiže, znova veľmi pekné. Ideme už dole prúdom a pádlujeme až po Farkaslyuki záras. Prenášame. Okolo nás je už pomerne široká vodná plocha a na nej pristávacie koridory dunajského vtáctva.

Niečo vyše kilometra pod prehrádzkou počujeme výrazný hukot padajúcej vody. Mal som nutkanie začať zbesilo zaberať pádlom, rozpáliť to v ústrety hukotu. Ale dobre, že som mu nepodlahol. Rameno rozčesáva ostrovček. Pristávame vľavo, a hoci je voda pomerne nízka, zisťujem, že pevnina je rozmočená mnohými drobnými stružkami. Priamo prenášať sa v krkolomnom mokrom teréne nedá. Naľavo je však lesná cesta, po ktorej treba preniesť loď pár desiatok metrov a potom je možné ju cez kroviská zasa vrátiť na štrkovú pláž a k vode. Obdivujeme paru, ktorá sa zdvíha nad haťou, z ktorej sa búrlivo rúti voda. Je to ako vodopád, hovoríme si. Turistická kánojka by tu asi dobre nedopadla. Na druhom brehu nahadzujú udice maďarskí rybári. Pôsobia inšpiratívne: Čo tak tu ostať a zabudnúť na mesto? Musíme však pokračovať ďalej.

Na naše prekvapenie je za výbežkom napravo už rameno, z ktorého sme vyrážali. Voda znova pomerne plytká. Možno to je dôvod, prečo je za ňou opustený jachtársky klub. Zobral mu vietor z plachát odklonený hlavný tok Dunaja?

Je podvečer, na rozlúčku nám žiaria tri dunajské slnká. To posledné z nich žiari zo špice kánojky. Bolo tu fajn, škoda len, že sme si nenabrali trocha tých nuggetov. Ale však sa tu ešte vrátime. (September 2008)

Pripojte komentár

AD: 2009

Tento okruh sme znova absolvovali v lete 2009. Nuggety sme nenašli, miesto, kde sa mohli nachádzať, bolo zatopené. Záverečný vodopád sa vôbec nedal obísť po súši, natoľko bol briežok po jeho ľavej strane zadivočený. Museli sme lode spúšťať po ľavej strane vodopádu. Šikmý betónový masív prehrádzky, po ktorom sme jednu po druhej spúšťali kánojky, bol celý porastený vodnými riasami. Keby to bolo na súši, povedali by sme, že je to huňatý mach. Na naše prekvapenie zelený rastlinný koberček vôbec nekĺzal.

V skupinke bola aj jedna dvojkánojka, ktorej osadenstvo sa počas celého trojhodinového výletu nenaučilo kormidlovať. Háčik z tejto kánojky na záver vyliezol z člna a zahlásil: Nikdy viac. My ostatní vravíme: O rok znova.