Povedz mi, kde piješ, a ja ti poviem, kto si...
Aj takáto myšlienka môže napadnúť čitateľovi, ktorý práve dolistoval knihu o starých bratislavských kaviarňach a viechach. Vnukne ju najmä kapitola o kaviarňach a plesoch, ktoré kedysi boli miestami prísne stavovsky delenými. O viechach vraj platil úplný opak. Stretávali sa tam v pohode a v znášanlivosti ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev, národov a vierovyznaní. Keď prišli do nálady, spievali s chuťou národné pesničky - slovenské, české, maďarské, nemecké... a tak by vlastne mohlo platiť, že aj tu návštevník odhalil svoju identitu.
Viecha je slovo, ktoré má príchuť minulosti. Podľa autora knihy Petra Salnera možno práve existencia bratislavských viech dokladá platnosť okrídlenej myšlienky istého českého literáta, že Bratislava je mestom na sútoku Dunaja a vína.
Kým kaviarne s príchuťou bohémy a podľa dobových svedectiev aj vysokou úrovňou, porovnateľnou s okolitými metropolami, dávali mestu kozmopolitný šmrnc, viechy boli bratislavskou špecialitou. Väčšina z nás vie, že je to pohostinské zariadenie, v ktorom sa podáva víno. Ale čím sa odlišuje od vinárne? Sú ešte v Bratislave skutočné, pravé viechy?
Peter Salner vidí smutne, ale neodvratne osud bratislavskej viechy ako dávno spečatenú minulosť. Dáva presnú charakteristiku tejto kedysi osobitej bratislavskej vinárne, ktorá sa spočiatku podobala len na akýsi vínny bufet - pretože sa tam víno pilo "na stojáka". Pomáha si pritom svedectvami niekdajších štamgastov. Treba povedať, že nie hocakých, pretože s bratislavskými viechami sa svojho času zoznámil napríklad aj ruský spisovateľ Ilja Erenburg a rada ich navštevovala slovenská umelecká bohéma v zastúpení Jána Smreka, Ema Bohúňa, Janka Alexyho a ďalších.
Pomenovanie viecha v prísnom slova zmysle označuje žrď ozdobenú viničným alebo bukovým lístím - po prípade inou zelenou chvojinou, ktorú v čase predaja vína vystrčili nad bránu vinohradníci. Podľa tejto "signálnej ozdoby" dostalo meno aj pohostinské zariadenie. Salner cituje autora knihy o bratislavských viechach Zdeňka Přibíka: "Bratislavskí vinári, ktorých domky s dlhými úzkymi dvormi tvoria niekoľko prastarých bratislavských ulíc, majú staré právo - kedykoľvek na toho-ktorého príde rad, čapovať štrnásť dní vo svojom dome svoje víno....Od 1. do 15. sa pod takou viechou dvere nezavrú. Stá smutných hostí denne vchádzajú a vychádzajú rozjarení a uzmierení. Pätnásteho v noci je lúčenie s vinohradníkom, pretože od šestnásteho do konca mesiaca pýši sa v ulici viechou zase iný domček. Nasledujúcich 14 dní sa viechy opäť vymieňajú, aby sa začínalo zase znova a nikdy sa vlastne nekončilo..." Nikdy? Kolobeh viechy sa skončil po druhej svetovej vojne. Jednak preto, že majiteľmi bratislavských viech boli napospol prešporskí Nemci, ktorí takmer do jedného sympatizovali s nacistami a po vojne sa vysťahovali, a jednak preto, že veľa vinohradníckych domčekov padlo za obeť bombardovaniu.
"Kým sa sem nasťahovali slovenské rodiny, najmä tie zo severného Slovenska a kým sa naučili vinohradníčiť, potrvalo to dlhší čas. Boli prípady, že milí Oravci zúhorili vinohrady a nasadili zemiaky. Bolože to presviedčania, že to je taká robota, ako keby ploty pálili a popol predávali," cituje Salner známeho milovníka viech, básnika Andreja Plávku.
Viechy mali aj svojich neprajníkov. Boli to majitelia hostincov a kaviarní, ktorí žiarlili na vysokú návštevnosť viech a dávali dobrý pozor, aby sa vo viechach dodržiaval zákaz varenia jedál a iných nápojov ako vína. Ak by viechy - také skutočné - s dlhými dvormi stolmi a lavicami - vstali z popola, iste by takýto zákaz už neplatil.
Mapovaním starých kaviarní, zábavných miest a viech, citovaním dobových svedectiev a bohatým ilustračným a fotografickým materiálom prináša Salnerova kniha trošku nostalgie za starými časmi, ale aj veľa zaujímavých detailov o Bratislave v iných dobách. Pasážami o sociálnom zložení návštevníkov kaviarní, viech a plesov autor o sebe prezrádza, že je sociológ. Odborný vklad do publikácie zvyšuje jej hodnotu pre tých, ktorí nehľadajú len akýsi zoznam zaujímavostí, ale faktami podložený obraz minulosti.
