Až do konca 19. storočia s a v Prešporku verejne popravovalo. Dnes tieto ponuré miesta exekúcií pripomínajú už iba záznamy v súdnych knihách. Popravovalo sa na Hlavnom námestí, pri Kostole sv. Trojice, na Krížnej ulici, na rohu Trnavskej a Vajnorskej ulici, na Somárskom vrchu nad Hradom. Bratislavské privilégiá, mestská justícia, právo, zločiny a tresty, mená bratislavských majstrov katov, zápisnice, v ktorých sú zaznamenané svedectvá o obvineniach, mučení a trestoch – o tom všetkom vydáva svedectvo kniha Juraja Hradského – Bratislavskí majstri kati. Kati – ľudia bez cti, ktorých sa slušný občan stránil a sám by stratil česť pri styku s nimi. Ale nebolo to tak vždy. V dávnych dobách požívali majstri kati všeobecnú úctu a vážnosť. Ich remeslo bolo potrebné a verejnosťou akceptované. Na základe hrdelných rozsudkov mestského súdu bol kat poslednou inštanciou, ktorá zbavila mesto zločinca, ktorý hrubo porušoval mestské právo, ohrozoval životy obyvateľov mesta a ich majetok. Popravovalo sa viacerými spôsobmi, z ktorých najpotupnejšie bolo obesenie. Kat odsúdených zločincov stínal, ale aj vešal, lámal v kolese, pálil, topil, nabodával na koly či uvláčil za chvostom koňa. K tomuto pribudlo i mučenie obvinených, na ktorom sa kat spolu s pomocníkmi podieľal. Toto všetko sa dialo na základe rozsudku richtára a mestskej rady, ktorí mali najvyššie právomoci a kat spolu s pomocníkmi boli vykonávateľmi nariadení. Ľudia to však vnímali inak – kata sa báli a zároveň ním opovrhovali, štítili sa stretnutia s ním, odmietali jeho spoločnosť. Kati žili oddelene, pri mestských hradbách. Mali zakázané prechádzať hlavnou mestskou bránou, pre ich potreby slúžila tzv. katovská, alebo rasovská fortňa. V hostinci či v krčme, mali vyhradený kút, kam si žiadny slušný občan nesadol. Podobne to bolo aj v kostole. Títo ľudia, potrební pre dodržiavanie poriadku a práva v meste, vykonávatelia rozsudkov mestského súdu, ktorí sa zároveň starali o čistotu mesta, odchytávanie túlavých psov a mačiek, sa stali vyvrheľmi spoločnosti a obeťami predsudkov. Ale ľudia kata aj vyhľadávali, v noci, tajne, v strachu a obavách klopali na jeho príbytok.
