Spomienky na Tatry a exil

Popradčan Alexander Luczy začína svoju knihu spomienok vetami: "Šliapem na nástup skaliek v švajčiarskej Jure. Sprevádza ma moja manželka a rovesníčka, Monique. Kolená, chrbát a šľachy ma trochu pobolievajú. Telo z času na čas štrajkuje, ale motivácia je bez škrabanca. Musím sa pozviechať, rozhýbať, vysúkať si rukávy, aby som sám pred sebou neupadol do hanby. Lezenie v Jure je väčšinou zvislé, cesty ľahšie ako V+ sú zriedkavé. Začínam svoju 50. lezeckú sezónu. Ďaleko od miesta mojich prvých krokov v skale spomínam na začiatky v Košiciach a neskôr v Tatrách. Bolo to v marci roku 1955. Medzitým som prežil veľkú časť svojho života v horách, mal som zlomenú lebku, kľúčnu, stehennú a predkolennú kosť, pretrhnutú Achillovu šľachu a bol som v troch lavínach. Obeťami hôr sa stali môj otec a dvaja moji verní spolulezci. Život ide ďalej a je napriek všetkému krásny."

Luczy rekapituluje svoj život a spomienky, humorné aj vážne, dopĺňa o aforizmy, životné múdrosti, ku ktorým dospel vlastnou skúsenosťou. Niekoľko z nich:

Ak chceš byť v živote šťastný, musíš mať dobré zdravie a zlú pamäť ...
Slepý je ten, kto v mori vidí len vodu a v horách len skaly ...
Najspoľahlivejšou vecou v živote je náhoda ...