Bratislavské dni a noci

Vladimír Tomčík, vynikajúci znalec starej Bratislavy a autor niekoľkých kníh o jej histórii, tentoraz pridal do svojej knihy aj skvelý nápad: s takmer päťdesiatimi historickými osobnosťami - návštevníkmi či obyvateľmi tohto mesta - zachytil Bratislavu v pohybe času. Knižka má viaceré roviny. V tej prvej autor predstavuje veľké osobnosti, ktoré žili v Bratislave, alebo navštívili mesto na Dunaji. Ďalšou rovinou je opisovanie pomerov v Bratislave v rôznych historických dobách.

Napísali sme o knihe
Zlatý fond návštevníkov Bratislavy - alebo dejiny mesta, ktoré písali hostia

Väčšinu z nás zaujme (a možno aj nadchne), že v Bratislave pobývali v minulosti také slávne osobnosti, ako napríklad americký vynálezca Thomas Alva Edison, ruský cár Peter, či francúzsky spisovateľ Jules Verne. Kniha Vladimíra Tomčíka Bratislavské dni a noci prináša mená, ktoré patria do pomyselného zlatého fondu návštevníkov mesta. Publikácia však nie je len akýsi výňatok z knihy hostí. A už vôbec nie znôškou zdvorilostných, povrchných fráz, ktoré pri krátkych, najmä oficiálnych návštevách, odoznejú na adresu hostiteľov.

Vladimír Tomčík sa nenechal uniesť lokálpatriotizmom a vďaka svedomitej práci s pôvodnými historickými zdrojmi a citovaním návštevníkov neukazuje Bratislavu - alebo Prešporok, Pressburg, čo Požoň iba v lichotivých farbách. Prináša aj triezve a kritické hodnotenie, porovnávanie Bratislavy s inými mestami. Od anglickej spisovateľky Julie Sophie Pardoe, ktorá bola v Bratislave pred rokom 1840 a navštívila petržalské prírodné divadlo Aréna, sa dozvieme, že "Fajčia už muži pred dvadsiatym rokom, mladí, pekní a z fajok ! Mešce s tabakom majú stále pri sebe a aj všetok potrebný inventár - kresadlo a ocieľku. A neustále vypúšťajú oblaky dymu. Skrátka, tento ohavný zvyk je škvrnou na národnom charaktere..." ďalej o obyvateľoch vtedajšej Bratislavy napísala: "Muži sú štíhli, silní, dobre stavaní a pekní," ale: "ženy sú zväčša malé a nevzhľadné." Je zábavné, že o niekoľko stránok ďalej, sa niektorí ďalší prominentní návštevníci (výlučne však mužského pohlavia) nad vzhľadom žien zasa rozplývajú. "Rád by som povedal všetkým našim maliarom: Choďte na Slovensko, tam nájdete najkrajšie modely na obrazy madon," zaznamenal si Jules Verne.

Na knihe je najcennejšie práve zozbieranie osobných postrehov návštevníkov Bratislavy - či už to boli iba viac či menej závažné dojmy z krátkej návštevy, alebo vecné, či veľavravné poznámky znalcov pomerov. Takou je napríklad hodnotenie súčasnej Bratislavy z pera byvalej rakúskej veľvyslankyne v Slovenskej republike Gabriely Matzner-Holzerovej: "Bratislava zakúsila už aj lepšie časy, ale aj oveľa horšie."

Medzi spomínanými osobnosťami sa ocitol aj Fritz Manderla, syn známeho bratislavského mäsiara Rudolfa Manderlu, ktorý sa narodil v roku 1919 na Dunajskej ulici číslo 42. Počas druhej svetovej vojny narukoval do nemeckého regimentu slovenskej armády a po oslobodení bol internovaný v zajateckom tábore. Utiekol do Rakúska, usadil sa tam. Fritzovi Manderlovi vďačí Bratislava za svoj prvý mrakodrap, ktorý ani dnes nikto nepomenuje inak ako Manderlák. Príbeh Fritza Manderlu je jeden z mnohých v Tomčíkovej knihe. A ako sa píše v jej doslove: "V tejto nezvyčajnej knihe aj veci majú svoje príbehy. Napríklad skvelé šampanské chýrneho vinára Jakuba Palugyaya, ktoré sa dostalo z bratislavských pivníc až na legendárny Titanik, či známe súsošie Márie Terézie na koni."

Vďaka zaznamenaniu bratislavských návštev slávnych ľudí sa Tomčíkovi podarilo napísať nevšedný miestopis, v ktorom ukázal rôzne podoby mesta v rôznych dobách. Čitateľovi celkom nevtieravo odpovedal aj na otázku, prečo slávnym osobnostiam stálo za to, aby navštívili Bratislavu. V čase, keď bola korunovačným a hlavným mestom Uhorska, patrila do cestovného plánu všetkých prominentných politikov, či umelcov, ktorí prišli do Viedne. Nezriedka ju aj s Viedňou porovnávali. Aj neskôr však vždy patrila k mestám, ktoré cestovatelia chceli vidieť pri spoznávaní stredoeurópskeho regiónu. Len pracovne, či protokolárne zdôvodnené návštevy by však knihe nepridali atmosféru, ktorú sa do nej Tomčíkovi podarilo vniesť napríklad aj vďaka nostalgickým spomienkam francúzskeho spisovateľa Francoisa Nourissiera. V Bratislave bol prvý raz ako dvadsaťročný mladík roku 1947. Potom o tridsaťdeväť rokov neskôr. Nourissier spomína na svoju bratislavskú lásku, dievča, ktorej podobu a aj meno zastreli ubehnuté roky: "Márne som hľadal, ako znova oživiť staré spomienky, hľadal som nejakú spúšť, gombík, ktorý by mi všetko vrátil.... Kam sa teda stratilo mesto, ktoré som poznal, ktorého obyvatelia sa tak nonšalantne pohybovali?... Išiel som bratislavskými ulicami, spomínal som si, že som tu fotografoval, ale tie fotografie čas neúprosne odniesol." Veru, dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky, ani do toho istého mesta.