Darina Laščiaková prichádza s vinšom, koledou a dobrým slovom
Vianočný stromček, kapustnica, darčeky... Chýba ešte dačo? K tradičným slovenským Vianociam odjakživa patria aj vinše a koledy. Keďže dnes už koledníci nechodia od domu do domu ako kedysi, milovníci pravej vianočnej atmosféry siahajú po nahrávkach slovenského folklóru.
"Je to sila spevu, čo im dáva to podmanivé čaro," hovorí o koledách etnomuzikológ Ondrej Demo. Koledy sú podľa neho najužšie späté i s vnútornou duchovnou sférou človeka, v ktorej sa priamo, či nepriamo nadväzuje na dedičstvo predkov. Potvrdzuje to aj CD nazvané Vianoce s Darinou Laščiakovou. Záma interprétka slovenských ľudových piesní iba nespieva, ale aj rozpráva o zvykoch, ktoré sa udržiavali v jej rodine na Orave.
Prichádza k vám s koledou, vinšom aj dobrým slovom. Rozpráva o teple, ľudskej láske a o svojich najbližších. V pozadí znie Tichá noc... Zveruje sa, že by chcela zaklopať na dvere rodného domu a rada by pohladila dobré, starostlivé ruky svojej mamy. Dnes zájde domov už len v myšlienkach. Ale verí, že kúsok svojho domova nájde aj u vás.
Rozpráva o bielych Vianociach, bielych a čistých ako čistý sneh. Podľa Laščiakovej sa na takéto Vianoce dá spomínať len jedným spôsobom - len keď sa vrátime do detstva.
"V mnohých rozprávkach sa hovorí, aj malý princ to povedal, že každý z nás má na nebi svoju hviezdu, a na Štedrý deň sa zažíhajú aj tie, ktoré kedysi patrili našim drahým," myslí si. Vraj sa zvláštne sa ligocú a vysielajú na zem svoje spomienky. Cez vianočný čas sú veľmi silné a zreteľné, a Darina Laščiaková ich vníma aj s hudbou. Zneje obľúbená melódia jej otca, ktorú rád improvizoval na starom klavíri. Druhá, veľmi krásna hviezda patrí mame, ktorej hovorí maminka moja drahá. Venuje jej druhú melódiu, pri ktorej maminka postála a na chvíľu sa do nej započúvala aj v zhone príprav na Štedrý večer.
Ani pri opise slávnostného rozdávania darčekov nechýba hudba. Zvučia slová koledy: "Sláva bohu prespevujú, pokoj ľuďom oznamujú..."
Rozprávanie Dariny Laščiakovej o Vianociach, ako ich prežívala s najbližšími, ale aj o tom, aké zvyky sa udržiavali počas vianočných sviatkov v jej rodnom kraji, zachytávajú tiež memoáre nazvané Život s piesňou. V knihe, v ktorej podstatnú časť tvoria pohnuté ľudské osudy, príhody ľudových spevákov a úvahy nad posolstvom ľudovej piesne, sa Laščiaková až dvakrát zastavila pri Vianociach.
V kapitole Drotárske Vianoce necháva hovoriť osemdesiatpäťročného báťu Jána z Gemera, ktorý sa kedysi ako malý chlapec vybral so svojím otcom drotárom na vandrovku na Dolnú Zem. Práve cez Vianoce sa ocitli v nečakanej núdzi a doslova ich zachránili koledy.
V kapitole Biele Vianoce si spomína, ako v detstve netrpezlivo čakala na najkrajšie sviatky roka. ,,Celkom prvý a radostný znak blížiacich sa Vianoc bola naša "prieskumná cesta" do blízkych horičiek okolo Tvrdošína. Išli sme si obzrieť na lyžiach náš budúci vianočný stromček, jedličku, ktorá ešte veselo rástla v hore. "
Laščiaková píše, že sa vrátili až za tmy. Jej otec nikdy nevybral "najonakvejšiu jedličku", ale takú, ktorú bolo treba vytnúť v prehustenom poraste. Spomína aj na to, ako sa miesto pod štedrovečerným stolom natieralo čistým, bielym vápnom. Ale to len v domácnosti, v ktorej splnili všetky síce nepísané, ale zato prísne predvianočné zákony a povinnosti.
Bolo treba na ne myslieť už v novembri, keď gazdovia museli pozatierať všetky škáry a pukliny na dome a múrik natrieť belasou farbou, vyrovnať chodník, atď. Neskôr prišla na rad stodola s náčiním a vracanie vypožičaných vecí a samozrejme aj peňazí. Nakoniec bolo treba urobiť to najdôležitejšie: "Pomeriť sa, zabudnúť na hnevy, odprosiť, odpustiť."
