Dóm - Katedrála svätého Martina v Bratislave

Publikácia prináša výnimočné fotografické zábery, ktoré zachytávajú chrám z takých pohľadov, v akých ešte nikdy neboli publikované. Popri fotografiách vyniká aj čitateľsky pútavý a na vysokej odbornej úrovni spracovaný text, ako aj grafické stvárnenie publikácie.

Kniha poslúži ako dar pri reprezentatívnych, ako aj súkromných udalostiach. Je vydavateľským počinom v publikovaní kultúrneho dedičstva Bratislavy a Slovenska.

Dóm svätého Martina je trojloďový gotický kostol a bol postavený na mieste pôvodného románskeho kostola. Začali ho stavať na začiatku 14. storočia, vysvätený bol v roku 1452. Pozoruhodné sú aj rozmery chrámu: dĺžka 69,37 m, šírka 22,85 m, výška 16,02 m.

O autoroch publikácie

Autorom textu je Doc. ThDr. Jozef Haľko, PhD., katolícky kňaz a cirkevný historik, ktorý pripravoval publikáciu niekoľko rokov a zúčastnil sa aj na archeologickom výskume v Dóme.

Autor fotografií je Mgr. Štefan Komorný ArtD., ktorý pôsobí ako odborný asistent Ateliéru kameramanskej tvorby a fotografie na VŠMU v Bratislave.

Autorkou grafickej úpravy knihy je akad. mal. Barbara Neumannová, ktorá na VŠMU vyštudovala odbor grafika a knižná ilustrácia. jej umelecký rukopis nesú už mnohé monografie.

Ukážka z knihy

Exteriér

Na základe bohatej členitosti interiéru veže by sa logicky predpokladalo, že jej bude zodpovedať aj exteriér o to viac, že západná fasáda zvyčajne na gotických chrámoch tvorila ich najozdobnejšiu časť. No v prípade bratislavskej katedrály je toto priečelie strohé a chladné ako hradba nejakej pevnosti bez adekvátneho kostolného portálu vedúceho k hlavnej lodi. Ba je takmer aj bez okien, pričom tie spodné boli prerazené až dodatočne kvôli svetlu pre sakristiu a kaplnku. V skutočnosti mala dómska veža ako jedna z najstarších častí kostola dve funkcie: bola nielen súčasťou chrámu so všetkým, čo k tomu patrí, ale aj baštou mestského opevnenia, ktorého dvojité hradby vrastali - z juhu i zo severu - priamo do chrámových múrov. Cez ne prečnievala táto vežová bašta predsunutá až do obrannej priekopy, pričom nebola iba formálnym fortifikačným prvkom stavby, ale viackrát z nej naozaj bránili mesto. Najmä voči hradu, ktorý nebol súčasťou mesta - anály takéto udalosti spomínajú v rokoch 1349, no najmä v roku 1439, keď sama mestská rada vežu vyzbrojila deviatimi dvojhlavňami. Malo to konkrétnu príčinu, zápas o panovnícky trón medzi prívržencami Ladislava Pohrobka, vnuka zosnulého kráľa Žigmunda, a Vladislava Jagelovského. Kým jeho prívrženci mali v rukách Prešporský hrad, za Ladislava sa postavili mešťania, ktoré celé dva roky sporadicky ostreľovali nepriateľov na hrade aj z dómskej veže. Posledná paľba sa okolo dómskej veže ozývala zo sovietskych samopalov v auguste 1968. Pravdepodobne pre podozrenie, že vo veži funguje tajná protiokupačná vysielačka, v sobotu 24. augusta ju sovietske vojská intenzívne ostreľovali. Keď o dva týždne špeciálna komisia vyhodnocovala mieru devastácie chrámu, konštatovala, že "na veži vznikli streľbou na medenom krytí a jej ozdobách škody za dvestotisíc korún".