Ivan Bajo: Horolezecký Štedrý večer

Spojiť Štedrý večer s pekným horolezeckým výstupom patrí akosi k prirodzeným tendenciám horolezcov. Ak sa všetko dobre vydarí, je výstup i Štedrý večer na chate krajší, slávnostnejší, nezabudnuteľnejší. Ale chatári na tatranských ,,horných" chatách a chlapci z horskej služby sú z týchto ,,prirodzených" tendencií horolezcov neštastní - a ak môžu, všemožne v nich horolezcov brzdia: prehovárajú ich, prosia, zakazujú, schovajú im lano, čakan, batoh, vyhlásia všeobecné lavínové nebezpečenstvo so zákazom vychádzania z chát a podobne. A ked' nič nezaberie a horolezcom ,,nie je nič sväté" a ,,ani dnes nemajú rozum" a nastúpia do steny, tak ich chatári a muži v červených svetroch vyzerajú ďalekohľadmi a držia im palce, aby sa im všetko načas vydarilo. Čudujete sa im? A či chatári a chlapci z Horskej služby nechcú mať pokojný, šťastný Štedrý večer v kruhu rodiny a priateľov vo vyhriatej chate a či byte? Myslíte, že niekto túži na Štedrý večer boriť sa po pás v čerstvom, lavinóznom snehu mrazivou dolinou, ziapať do stien, liepať sa tmou po strminách a spúštať nešťastníkov do bezpečia? Sú veru aj pokojnejšie a veselšie Vianoce!

Strávil som v našich veľhorách niekoľko Štedrých večerov a všetky boli krásne. Ale len jeden z nich bol skutočne horolezecký. Rád si naň spomínam.

V tom roku nielen vlastný Štedrý večer, ale celý Štedrý deň bol zaujímavý. Aspoň pre nás nosičov, pre Ďura a pre mňa. Začalo sa to skoro ráno, ešte za tmy, zaujmavým terénnym bádaním v oblasti tatranskej fauny. Prvou povinnosťou nosičov bolo - ak to neurobili večer - zásobiť chatu vodou z plesa. Znamenalo to "kmitať" s vedrami medzi chatou a dierou v ľade mrazivým ránom dobrú polhodinu. Všetko to spomaľovali a komplikovali chrostíci - dosť nepekný vodný hmyz, čo vraj čistí vodu. Dodnes neviem, či sa táto vodná plesová háveď oficiálne naozaj tak volá, my sme však prevzali - neviem už od koho - toto označenie. Chrostíky sa z celého plesa zhromaždili na hladine diery - asi ich sem prilákal kyslík. Nech ste ich odhŕňali z hladiny a naberali vodu čo ako šikovne, zákonite ste ich mali nadostač aj vo vedre. Bolo ich treba trpezlivo povyberať žufankami na sneh. Zaujímavé pritom bolo, že keď ste ich vyšplechli, okamžite sa obrátili k diere v ľade a trielili domov, do plesa. Takže ich nikdy neubúdalo, skôr naopak. Ďuro začal s pokusmi prvý:

- To je jasné! Vždy ich vyšplechneme smerom od diery. Možno ich už takto vyhodili desaťkrát, stokrát, tisíckrát. Ganeráciami sa naučili, že sa musia obrátiť o stoosemdesiat stupňov, aby sa bezpečne vrátili zas domov. Generácie chatárov a nosičov vytvorili stálym stereotypným opakovaním u chrostíkov reflex, návyk, dynamický stereotyp. Neviem, či na to máme právo, ale rozhodol som sa zmeniť zákonitosti prírody. Ja s nimi vybabrem! Nebudem sa veru po celú zimu takto jedovať! Budeme ich vyšplechovať opačne!

A tak sme teda začali vyšplechávať chrostíky rafinovane opačným smerom - k diere. Mali sa zvrtnúť o stoosemdesiat stupňov a uháňať na všetky strany od nej. Ale šľaka! Hasili si to späť k diere, bez zvrtnutia - teda plynule pokračovali v smere, do ktorého sme ich vyšplechnutím napravili. A mali to ešte jednoduchšie a bližšie. Ďuro konštatoval, že sme podcenili ich inteligenciu, ale sa aj zaťal:

- Nie sme predsa sprostejší ako tie potvory!

Začali sme chrostíky odnášať vo vedre desať i viac metrov od priehlbne, päť až šesťkrát sme sa zatočili okolo vlastnej osi, aby sa chrostíkom zamotala hlava a úplne stratili orientáciu. Potom sme ich vylievali na sneh. Ďuro zavrešťal:

- Ščuléky bucte múdri!

Boli! Štrádovali si to rovno k studni.

Rozvinuli sme nové teórie, vynášali sme chrostíky na kopec, za kopec, dokonca i za chatu. Nezaváhali! Šprintovali okolo celej chaty a najkratšou možnou cestou smerovali cez kopec k studni. Koniec. Rezignovali sme. Zákonitosti prírody zostali nedotknuté. Ďuro dokonca prehlásil, že si jedného chrostíka zoberie v lete do Juhoslávie, označí si ho bielou farbou a nepochybuje, že ho na budúce Vianoce vylovíme pri chate z plesa.

Druhá príhoda toho štedrovečerného dňa bola spätá s vianočným kaprom, ktorého sa medzinárodná pospolitosť na chate dožadovala. Ale v plesách kaprov niet, treba si ich vyniesť zdola. Chatár bol večer v nálade a nakázal nám vyniesť štyri kapry.

- Ale nie mrazené, ani zahlušené - živé! To budú hostia očami gúľať, čo vieme poskytnúť v dvetisícmetrovej výške - bez helikoptéry. Ráno by bol hádam inak vravel, lenže vyspával a my sme zavčasu vypadli. Dodnes nezabudnem na tých jedenásť kíl živej rybacej váhy vo vedre na chrbáte. Celí ošpliechaní, mokrí sme v treskúcom mraze podchvíľou stavali vedrá na varič, aby sme namiesto kaprov nepriniesli zmrznutých nebožtíkov. Krvopotne sme ryby (okrem iných vecí) vytrepali na ,,hang". Tam sa mi vedro prevrátilo a dva kapry si to pálili dolu svahom a zastali až celkom dolu pod morénou. Bežiac dolu za nimi som vybrane nadával. Ďuro ma napomínal:

- Len slušne, Ivan, sú Vianoce, pokoj rybám aj ľuďom dobrej vôle! Kapre to prežili. Nakoniec boli ryby hore, na chate. Ukázalo sa, že chatár bol napriek večernému príkazu presvedčený, že žiaden normálny človek so zdravým rozumom ,,nebude sem hore trepať živé kapry". Dnes si to myslím tiež. Odmietol ryby zabiť - vraj v živote nezabil ani muchu. O nás nosičoch ani nehovorím - obaja sme ľútostiví. Ďuro pre lásku k nemým tváram ostal vegetariánom a po ceste k chate sme si obidvaja vytvorili aj akýsi osobný vzťah k tým neštastným kaprom. Mohli by sme známeho, blízkeho tvora vlastnoručne zabiť? To uznal aj chatár a navrhol nechať kapry zmrznúť pred chatou. Alebo zhodiť ich z chaty na betónové schody. Napokon sme sa však dohodli, že ryby majú tuhý život a dlho by sa trápili. Host z Rožňavy odporúčal zohriať ich pri peci a potom ponoriť do ľadovej vody, čo skončí bezpečne infarktom, ale namietol som, že sa isto mýli, veď to je princíp sauny a kapry budú ešte zdravšie. Akýsi Pražan bol ochotný ryby zahlušiť elektrickým prúdom - ale ten na chate zasa nie je. Maďarský inžinier navrhol dať ryby do plynovej trúby, pustiť plyn a nezapáliť, nech sa vraj zadusia. Lenže ani plyn nie je na chate. Krakovský horolezec odporúčal dať ich do vedra a nasypať ,,konskú dávku" uspávacích práškov. Nakoniec ich za pol litra tuzemského rumu zamordovala klasickým spôsobom pani Eržika z Malaciek, čím postavila všetkých chlapov, vrátane chatára a nosičov, do trápneho svetla.

No teraz to hlavné, pretože chcem podľa nadpisu rozprávať hlavne o horolezeckom Štedrom večeri. Ďuro chcel íst hneď poobede silou-mocou na "kraťučkú štedrovečernú túru". Mne sa veru po rannom vláčení vody, zjazde na Hrebienok a výstupe na chatu s kaprami nechcelo - ale Ďuro, že to preňho nebude ani Štedrý večer, že on je tak roky navyknutý, že to chce odo mňa ako darček pod stromček a že ak nepôjdem, ide sám. Tak to nie, sám nie! Idem. Čože, za súmraku budeme zas na chate, len toť naproti, na Kupolu vybehneme. Najľahšou cestou. O chvíľu sme pod stenou, naväzujeme sa, prezeráme stenu. Pôjdeme pravou dolnou časťou a vhĺbením - je to dobre vysnežené, o hodinu - hodinu a pol môžeme byť na vrchole, zbehneme do Studeného sedla a hijó - po zadku sa spustíme do doliny k štedrovečernému stolu. Išlo to dobre. Mačky sa krásne zahryzávali do strmého shehu; rýchlo sme naberali výšku. Len Ďuro, zdá sa, ťahá akosi doľava, akosi priveľmi špekuluje, nedá si poradiť a stále omieľa:

- Ty sa len mňa drž, ja som to v lete liezol, ideme presne podľa plánu, poznám to ako svoju dlaň!

Ja som si nebol taký istý. Do vhĺbenia sme, samozrejme, netrafili, naopak, zasekali sme sa do kolmých škár a komínov a dostávali sme dobre "do tela".

- Ďuro, poďme rýchlo zlanovať, lebo zabivakujeme - nástojím. Akurát dnes!

Aj tak bolo. Bivak! Tma nás zastihla na exponovanej skalnej kazateľnici, širokej akurát na dva naše zadky. Ja mlčím nahnevane. Ďuro previnile. Somár! Inokedy je orientačne výborný. Bivak! Na Štedrý večer! A dolu v chate teplo, horúca kapustnica s hubami a slivkami, kapor, stromček, varené víno, dievčatá, gitara ... Mlčky sa priväzujeme. Pred nami nekonečná zimná noc. Ďuro čosi vyťahuje z batoha: varič! No toto! Sláva! A má kávu a čaj! Ale načo to vlastne vliekol na krátky poobedňaší "výbeh"? A plechová škatuľa plná zákuskov, šunka ... a ... neverím vlastným očiam: Ďuro vyťahuje z batoha maličký, hádam tridsaťcentimetrový umelý vianočný stromček a prihlúplo sa usmieva. A dokonca fľašu šampanského! Už mi svitá. Explózia? Počítam so zavretými očami do desať a potom vyrieknem:

- Pokoj ľuďom dobrej vôle! Aj tebe, Ďuro, lebo nebyť Štedrého večera, tak ťa zhodím dolu.

- No - začal Ďuro - ja už osem rokov zháňam parťáka na Štedrý večer a noc v kolmej stene, pod hviezdami. A nikdy som žiadneho somára nenašiel. Až ty si sa mi videl dosť povoľný...

Urobili sme si čo najväčšie pohodlie a dali sme sa do štedrovečernej večere. Pred chatu vyšiel chatár a mával lampášom. Ďuro zapaľuje prskavku a ziapeme:

- Bi-va-ku-je-mééé ... do-bro-voľ-nééé ... do-vi-de-niááá ... Prskavka i lampáš zhasli. A vypukol šťastný Štedrý večer. Taký pravý horolezecký.