Lavínové metamorfózy

Motto:

"Sneh, pevné atmosférické zrážky v tvare kryštálov, vznikajúcich v oblakoch pri teplotách nula stupňov Celzia. Z oblakov padajú (sneženie) na zemský povrch, kde vytvárajú snehovú pokrývku. Súvislá snehová pokrývka je vtedy, keď sneh pokrýva viac než polovicu plochy Zeme."

Toľko encyklopédia. Holý - suchý opis, priam definícia. A pritom koľko radosti, pohody či dobrodružstva prináša sneh deťom, sánkarom, lyžiarom, turistom, horolezcom, ale aj estétom, výtvarníkom, fotografom a mnohým iným, ďalším... napadne prvý sneh a odrazu je všetko iné - krajina, príroda, dedina, mesto -, stelúce sa páperie naraz všetko zmení. Pre mňa sú to vždy spomienky a asociácie, lebo čo už môže byť úžasnejšie než zrána veľkými oblúkmi brázdiť iskrivý panenský prašan spod Kresaného rohu nadol Veľkou Studenou dolinou alebo vŕzgavo stúpať na mačkách jarným firnom nahor centrálnym žľabom na Vysokú.

Pravda, to je len jedna z podôb snehu - tá prívetivejšia, krajšia. Sneh má však aj inú tvár - prináša starosti, problémy, kalamity, nehody, nešťastia. Záľahy snehu brzdia i zastavujú dopravu, boria dengľavé strechy a v horách sa spúšťajú nadol v podobe lavín. A práve pri nich, pri lavínach, sa chcem na chvíľu zastaviť. Trikrát som sa v nich ocitol - v tých tatranských - a vždy som sa šťastne vykotúľal - vyplával som - vyviazol. Stačilo, už sa mi lavín viac nežiada... A neraz som pomáhal hľadať a vyslobodzovať z lavín živých i neživých - v pamäti mi utkveli najmä tí živí. Ako ten pod Bradavicou, čo sme ho po polhodine priduseného vytiahli a oživili, a on odrazu vyskočil a začal zbesilo prekutávať lavínisko, vraj, preboha, chlapi, pomôžte, zostala mi tam čapica! A nie a nie ho odtiaľ dostať, až kým mu ktorýsi osvietenec neuštedril šťavnaté zaucho - a už aj poslušne trielil nadol! Šok sa zrejme šokom rozháňa...

Raz sme zazreli v celkom čerstvom lavínisku pod Priečnym sedlom pohyb. Zo snehu sa vystrčila ruka a vzápätí hlava - z lavíny sa vyhrabával chlap. Trochu sme mu pomohli. Sneh pod ním bol žltý. Vysvetľoval nám, že keď ho zasypalo, nepoznal polohu svojho tela a spomenul si, že sa odporúča vypustiť slinu, aby podľa jej pohybu vďaka gravitácii zistil, kde je hore a kde dolu. Ale nejako to nešlo, "a tak som si nacikal a hneď som vedel, kde je dolu a hrabal sa nahor..." A tak toto indivíduum obohatilo teóriu a prax správania v lavíne o nový spoľahlivý prvok.

V Žiarskej doline som sa zoznámil s úspešným lavínovým mužom - chlap bol už v trinástich lavínach! Občas ho vytiahli, inokedy vyviazol vlastným pričinením, ale najčastejšie náhodou alebo zázrakom. Na líci a na krku mal jazvy po lavínových sondách. Poradil som mu, aby si za partnera a spolulezca vycvičil lavínového psa - bude zrejme plne využitý.

O tom, že lavína nemusí nevyhnutne predstavovať len a len zlo, sme sa presvedčili na Hincovom plese, keď tam z Mengusovského hrebeňa prihrmela lavína. Keď zastala, čosi z nej trčalo a čosi sa zalesklo. Ponáhľali sme sa na lavínisko. Kde sa vzalo - tu sa vzalo, zo snehu trčali tri štangle maďarskej salámy a litrovka poľskej vodky. Poklad! Zázrak! A hneď sme sa do toho aj pustili v obave, že s nasledujúcou lavínou prihrmia majitelia pokladu. Od tých čias ostro sledujem každú lavínu, lebo človek nikdy nevie... Tú vodku, tú sme vtedy vypili na šťastie všetkých tých, čo sa ocitnú v lavíne. A keby mi lavína priniesla ďalšiu, vypil by som ju na to isté, lebo ľudia majú v horách žiť, a nie zomierať.

Napokon sa musím priznať k tomu, čomu som vďačný, že pred zánikom v lavíne zachránilo mňa. Stúpal som Veľkou Studenou dolinou ako nosič s nákladom potravín na Zbojnícku chatu. Dva dni a dve noci výdatne snežilo - sneh bol (ako my muži vravíme, keď chceme podať informáciu o výške - hĺbke snehu) "dvojvaječný". Pred výšľapom z lesa to na mňa prišlo, musím ísť na veľkú potrebu. Je to v zime denná i nočná mora nosičov - no čo už - zhodiť náklad a ísť nabok za strom. Kvočím a naraz akési silné rupnutie a potom hrozivé hučanie. Vzápätí to prišlo. Zo severovýchodnej rokliny Slavkovského štítu (Veverkov žľab) vystrelila mohutná lavína a rútila sa ničivou silou nadol. Preletela cez chodník, lámuc stromy a vetvy, vyplnila spodok doliny a zastala. Roztrasený som sa šiel pozrieť. Tri metre vysoká hustá hradba zo snehu, vetví, kameňov. Nik v tej lavíne by to neprežil - ani ja! Nebyť neplánovaného zastavenia, bol by som v nej. Čo všetko rozhoduje o živote, o bytí či nebytí človeka! Vrátil som sa a zasalutoval hovnu! Zachránilo mi život. Zostúpil som k chate Kamzík (už bývalej)... a prespal som v nej. Ráno som pretrepal - prevliekol náklad chleba, salám a zemiakov cez obrovské lavínisko a stúpal som hlbokým prašanom ta nahor, na Zbojníčku, aby tam turisti a horolezci mohli naďalej normálne žiť.

(Tatry 2006, č.3)