Úsmevné čriepky z inak vážnych článkov

Beriem batoh, lyže, čakan a pomaly stúpam zimnou rozprávkou. Pribúda čas, kilometre, sklon cesty. Poézia a rozprávka sa mení na tvrdú prózu. Batoh aj nohy oťaželi - v novom, hlbokom snehu je Zbojnícka chata strašne ďaleko a strašne vysoko. Mal som toho už "plné zuby". Hlavne batohu. V ostrom stúpaní som ho zhodil do snehu, sadol som si naň a uvažoval som: Priveľmi sa zaoberám tým, aký je ťažký batoh, ako sa mi zle kráča, ako ma omína popruh, ako to mám nabok nabalené a ako meliem z posledného. Musím myslieť na niečo iné, pekné, príjemné, milé - a vyjdem hore ľahšie. A tak som stúpal ďalej a vyššie v spomienkach na detské Vianoce, zážitky, darčeky. Išlo sa mi krásne - ako by som bol dostal krídla! Sto, dvesto, tristo krokov v hlbokom snehu bez oddychu! Predtým najviac päťdesiat! Triumf ducha, voľného, nezaťaženého! Zastal som unesený veľkosťou a silou ľudskej psychiky. Obrátil som sa. Ruženec tristopäťdesiatich stôp sa kľukatil pod svah. Na ich konci bol velikánsky batoh, ktorý som tam v odľahčení ducha zabudol.

(Roháč, 1974/ 51-52)