Klenoty v tónoch

V knihe Klenoty v tónoch Ján Bábik populárnym, čitateľsky príťažlivým spôsobom približuje vznik najznámejších slovenských hymnických piesní a prostredníctvom literárno-kritických štúdií osudy ich tvorcov.

Čitateľ sa v knihe dozvie aj mnohé zaujímavosti, napr. že autor libriet populárnych operiet Modrá ruža či Hrnčiarsky bál, v ktorej zaznela i Pieseň o rodnej zemi, Pavol Braxatoris, je vnukom Andreja Sládkoviča, že populárnu hymnickú pieseň Aká sa mi krásna nezložil Eugen Suchoň podľa ľudovej piesne, ale podľa textu básne Petra Bellu Horala Návrat.

Ján Bábik približuje aj život a dielo Janka Matúšku a okolnosti vzniku štátnej hymny Slovenskej republiky Nad Tatrou sa blýska a v kapitole Pamätný výlet píše o legendárnom výlete Ľudovíta Štúra a jeho druhov na hrad Devín 24. apríla 1836.

Kniha tiež poskytne zasvätené informácie, ako vznikali hymnické piesne Kto za pravdu horí (Karol Kuzmány), Hoj, zem drahá (Martin Rázus), Hej, Slováci! (Samo Tomášik), Bože, čos´ ráčil slovenskému ľudu (Tichomír Milkin), Hoj, vlasť moja (Ferko Urbánek), Slovenčina moja (Viliam Pauliny-Tóth) a mnohé ďalšie.

Obsah

Dvaja Braxatorisovci – Dedo a vnuk:
  Andrej Sládkovič – Nehaňte ľud môj, Pieseň
  Pavol Braxatoris – Pieseň o rodnej zemi

Odlomená haluz - Jur Zvestoň Bulla – Bratislava, Bratislava

Básnický pozdrav Slovensku – Peter Bella Horal – Aká si mi krásna, Materinská reč v cudzine

Horel vždy za pravdu – Karol Kuzmány – Kto za pravdu horí

Tvorca národnej hymny – Janko Matúška – Ponad Tatrou blýska - ukážka

Nedocenený básnik – Tichomír Milkin – Bože čos´ ráčil slovenskému ľudu - pozri ukážku

Kto si rodom Slovák – Viliam Pauliny-Tóth – Slovenčina moja, Kto si rodom Slovák, Čo čušíš, čušíš, Slováku mužný?

Prelomový okamih – Martin Rázus – Hoj, zem drahá

Národný historik – Franko Víťazoslav Sasinek – Cyril a Metod, Som Slovák

Pedagóg, básnik, zberateľ – August Horislav Škultéty – Šuhaj Slovák

Pamätný výlet – Ľudovít Štúr – Devín, milý Devín

Hymna všetkých Slovanov – Samo Tomášik - Hej, Slováci!

Kráľ ochotníckych javísk – Ferko Urbánek – Hoj, vlasť moja

Ukážka z kapitoly Janko Matúška, tvorca národnej hymny

Prelom rokov 1843 a 1844 bol na bratislavskom evanjelickom lýceu veľmi napätý. Na Silvestra odvolávajú Ľudovíta Štúra z Katedry reči a literatúry československej. 21 študentov - medzi nimi aj Janko Matúška a mnoho iných budúcich významných postáv našej literatúry - sa postavia za svojho učiteľa a na protest sa rozhodnú demonštratívne odísť z Prešporka a štúdiá dokončiť inde. V tejto atmosfére vzniká aj báseň Jana Kráľa Duma bratislavská, ale aj nemenej populárna báseň Janka Matúšku Dunaju slovenský, už ťa zanecháme:

Dunaju slovenský, už ťa zanecháme,
keď na tvojich brehoch Ústavu nemáme.
My vždy zostaneme verné tvoje deti,
nikto ťa Slovákovi nevytrie z pamäti.
Hej, vy naše Tatry, tam my poletíme,
tam našich rodákov k Sláve povzbudíme.
Už sa zatemnelo slniečko nad nami,
nič sa nestarajme, veď je Pán Boh s nami.
Nermúťme sa, bratia, však už skoro svitne,
tam na našom hrobe nová Sláva skvitne!
Zbohom Srbi, Česi, Chorváti, Poliaci,
zbohom, bratia naši, dunajskí Slováci.

Revoltujúci študenti odišli z Prešporka začiatkom marca 1844. Sám Janko Matúška opustil mesto pravdepodobne 6. marca. Dva dni pred odchodom napísal báseň, ktorá mu - aj napriek skromnému rozsahu jeho tvorby - zabezpečila popredné miesto v našej literatúre. V tento deň sa zrodila jeho šesťstrofová báseň Ponad Tatrou blýska, ktorú Matúška zložil na nápev ľudovej piesne Kopala studienku, pozerala do nej. O jej vzniku napísal vo svojich spomienkach Matúškov spolužiak, neskorší dramatik Jozef Podhradský, autor divadelnej hry Holuby a Šulek.

"Čítavali sme, pracovali sme... aby sme predsa zažili nejakú zábavu, sklopili sme sa v bandy. Jedna banda mala basu a husle, druhá gajdy a husle, dobrý gajdoš bol Jamriška- Skalozub, tretie samé guitary s flautou. Guitarista - primáš som bol ja. Solo - flautista bol Janko Rimavský. Janko Matúška býval pri Fürsten Allée v tej uličke, od Palkoviča v treťom dome. Keď skladal svoju Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú atď., musel som mu ju hrať na guitare."

Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú,
zastavme ich, bratia,
veď sa ony stratia,
Slováci ožijú!

To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo,
ale blesky hromu
vzbudzujú ho k tomu,
aby sa prebralo.

To Slovensko naše posiaľ roztratené,
vrahovia šturmujú,
Slovákov spojujú
v mesto založené.

Už Slovensko vstáva, lôžko zanecháva,
hoj, rodinka milá,
hodina odbila,
šťastná matka Sláva.

Nech si, kto chce, hvízda, nech spieva, ak môže,
my sa držme spolu,
spolu v tomto kolu,
nik nás nepremôže!

Ešte duby rastú na krivánskej strane,
kto jak Slovák chodí,
nech knihy zahodí
a medzi nás stane.

To je najstarší zápis básne, ktorý urobil Viliam Pauliny-Tóth. V revolučnom roku 1849 sa po celom Slovensku rozširoval letáčik s textom básne pod názvom Dobrovoľnícka. Pretože na druhej strane bola báseň Karola Kuzmányho Do zbroja, Slovania, neskôr to zvádzalo niektorých literárnych historikov, napríklad Jozefa Škultétyho, aby mu pripísali aj báseň Ponad Tatrou blýska. Roku 1851 bola báseň prvýkrát publikovaná v kalendári Domová pokladnica znovu bez uvedenia autora. Neskoršie výskumy potvrdili, že autorom revolučných burcujúcich veršov je zakríknutý chlapec Janko Matúška. Okrem spomenutého Jozefa Podhradského to dokazovali aj Zlomky z denníka Viliama Pauliny-Tótha o marcových dňoch roku 1844 v Bratislave.

"Vôbec schádzali sme sa teraz veľmi často; rozhovory o neistej budúcnosti a junácke plány - pri pohároch piva - boli našimi každodennými zábavami, ktoré striedave tanec, spev, žarty a hlavne zápalisté reči korenili. Najobľúbenejšie piesne boli Nad Tatrou sa blýska od Janka Matúšku a Nech sa valí sláva letom od Petra Kellnera."

Ukážka z kapitoly: Tichomír Milkin - Nedocenený básnik
(1864 - 1920)

Bože čos´ráčil slovenskému ľudu
po tisícročnom hroznom utrpení
láskavo vrátiť otcovskú zas hrudu,
aby žil na nej jarma pozbavený.
Zdobený vencom slobody, cti, práva,
Nech sa ti za to večná sláva vzdáva!

Vrahovia naši vykynožiť chceli
slovenský národ s jeho rečou sladkou,
hnali pod meč vo svetovej meli,
po nej ho chceli zbaviť zemských statkov,
lež ty si, Bože, zmenil zámer vraha,
ako dym jeho zmarila sa snaha.

V údoliach krásnych Podkarpatských krajov
slovenský národ , čo pán, zem si orie,
od Dunaja až ta, kde tečie Šajov,
jemu sa vlní zlatých klasov more.
Ty si mu, Bože, daroval to navždy,
za vernosť, a nie za zbojnícke vraždy.

Žiadame Teba, Bože, sveta Pane!
Mysle blud rozptýľ jak hmlu žiarou svetla,
umravni srdce, čo hriech mámi klamne,
aby nám vždy len pravá rozkoš kvetla.
Zákon tvoj voď nás stále v zemskej púti,
potom nám noha nikdy nezablúdi.

Za mrav a vieru, za otčinu drahú
do chlapa všetci chyťme ostré zbroje!
Hrdinsky v odpor postavme sa vrahu,
obrániť matky, ženy, dietky, svoje.
Ó, a ty, Bože, víťazstvo daj dobru!
O milosť nech vždy previnilci žobrú!

V súžení veľkom ako v ohni zlato,
od trosiek hriechu očistil už nás si,
Bože náš dobrý! Podistým len na to,
by si nás zdobil vencom večnej spásy.
Slovensko naše, slovenskú tiež čeľaď
Bože náš veľký: oblaž, osláv, zveľaď.

Táto báseň, ktorá sa volá Za národ, niekedy aj Slovenská hymna, ale najznámejšia je podľa svojho prvého verša Bože čos´ ráčil slovenskému ľudu, vznikla na sklonku prvej svetovej vojny roku 1917. Jej autor Tichomír Milkin, vlastným menom Ján Donoval, vtedy spolu s Martinom Kollárom pripravoval Duchovný spevník, ktorý by obsahoval cirkevné piesne. Milkin už vtedy zamýšľal do spevníka zaradiť túto báseň namiesto hymny Za kráľa. Predpokladal, že pre nedostatok papiera spevník počas vojny nevyjde, a optimisticky dúfal, ako to vyplýva zo samotných veršov tejto básne, že po vojne už bude zbytočné modliť sa za kráľa.

Báseň prvýkrát vyšla v roku 1919 v štvrtom čísle Slovenských ľudových novín a oslovila skladateľa Mikuláša Schneidera Trnavského, ktorý ju krátko na to zhudobnil. Týmto činom dostala báseň také postavenie, aké jej zamýšľal dať v čase vzniku vtedy už mŕtvy Tichomír Milkin - stala sa Slovenskou hymnou pre chrám. Dodnes je neodmysliteľnou súčasťou katolíckych bohoslužieb.

Určitý čas, ešte aj roku 1940, sa báseň pripisovala Andrejovi Majerovi, ktorý písal pod pseudonymom Dlhomír Poľský. Možno k tomu prispelo aj to, že notový zápis piesne prvýkrát publikovali roku 1923 v časopise Tatranský orol len s uvedením mena skladateľa Mikuláša Schneidera-Trnavského, autor textu sa nespomínal. V tomto časopise často uverejňoval verše aj Dlhomír Poľský, čo niektorých bádateľov mohlo zviesť na falošnú stopu. Napokon o rok neskôr roku 1924 tu publikoval Dlhomír Poľský báseň, ktorá v určitom zmysle pripomína Milkinovu Za národ.

Otče nebeský! Z Tisícročia chrámot
vyslobodil si slovenský svoj národ.
Z temnôt väzby, neblahého jarma
vták sťa vybrnkol, ako riek parma...
V prírody vánku, v majestátnom chráme,
povďak i chválu k tebe rujnú máme.

O tom, že Milkin je autorom tejto básne, nepochybovali správca Spolku svätého Vojtecha Ján Pöstényi, ale najmä Ján Sedlák, autor monografie Literárne dielo Tichomíra Milkina z roku 1941 a editor jeho rozsiahlej, ale v čase komunizmu takmer neznámej tvorby, ktorá vyšla roku 1985 pod názvom Sny a nádeje. Napokon sa našiel pôvodný Milkinov rukopis básne, ktorý mu definitívne prisúdil jej autorstvo.

Životné osudy Tichomíra Milkina, vlastným menom Jána Donovala, boli v istom zmysle typické pre nadaného príslušníka katolíckej inteligencie, ktorý žil na prelome 19. a 20. storočia. Podobne ako jeho mnohí priatelia a literárni druhovia žil v ústraní, v bezvýznamných farách v malých dedinkách na Záhorí, vzdialený od centier slovenského národného i literárneho života. Jeho tvorba predstavuje značný posun v básnickej a literárnokritickej škole slovenskej kultúry v tých časoch, bol žiakom hviezdoslavovskej tradície, ale i predchodca básnikov slovenskej moderny. Hovoril niekoľkými jazykmi, veľa prekladal, písal náboženskú, vlasteneckú a na katolíckeho kňaza prekvapujúco aj ľúbostnú, až erotickú poéziu.
Mnohé verše z tejto oblasti boli publikované až z pozostalosti. Niekedy to nie sú len platonické vyznania, ale básne plné erotiky, také odvážne, že možno do tých čias sa podobné verše v slovenskej poézii neobjavili.

Či to srdce roztúžené
teraz semka nedoženie,
kde ja láskam teba v sne?
otvor lono blahosklonne
a ma oblaž v slastnom lone,
až bych zvýskal radostne.
22. IX. 1891

Tichomír Milkin, ako spomína Ferdiš Juriga, bol pekný muž, vzdelaný, distingvovaný a určite pre ženy príťažlivý:

"Donoval bol muž krásy, štíhly, modrých očú, hodvábnych vlasov. Hovoril krásnou jemno-mäkkučkou slovenčinou. Okrem slovenčiny a maďarčiny ovládal aj nemčinu. Goethe, Schiller, Heine boli jeho všedným "pokrmom". Okrem toho zriedkavo dokonale ovládal latinčinu a gréčtinu. Jeho všeobecná vzdelanosť prevyšovala aj trojnásobnú všednú mieru. Bol výborným rečníkom a vo všetkých slávskych veciach bol pravým panslávom."

Jeho životnou láskou bola sesternica Elenka, do ktorej sa smrteľne zamiloval v čase, keď študoval teológiu v Ostrihome.

"Školský rok 1886-87 sa minul bez značnej udalosti a prišiel som zas na prázdniny domov. Sesternica Elenka vtedy už bola vyvinutá v svojej kráse. Láska moja bola čistá ako obetný oheň, svätá, idealistická, tak, že sa do jej plameňa neprimiešal dym telesnosti. Nemohol som spať, všetkých mojich myšlienkach a túžob strediskom bola Lenka."

Milkin sa ocitol na rázcestí - ďalej pokračovať v štúdiách teológie, alebo dať prednosť manželskému životu? V autobiografii napokon vecne konštatuje, že: "rozum zvíťazil nad srdcom:" Jeho láska zostala utajená a Milkin začal písať "verš za veršom venovaný Elene".

Už sa mrká, krásne dievča, zbohom buď,
odhaľ blúzku, nech ti bozkám bielu hruď;
keď tá blysne, zase bude biely deň
A ja domov za bieleho dňa prídem.

V Milkinovej pozostalosti sa zachoval aj rozsiahlejší básnický cyklus nazvaný Lenke. Jednotlivé básne sú datované, prvá z roku 1885 a poslednú napísal 9. decembra 1895. Milkin pravdepodobne do veršov vložil len svoje túžby, erotické predstavy, ktoré sa nikdy nenaplnili, takže možno predpokladať, že Milkin svoj sľub pohlavnej čistoty dodržal. Nie je vylúčené, že Elena o ľúbostných citoch svojho bratanca ani nevedela, a ich vzťah sa uskutočnil len v erotických Donovalových veršoch a snoch.

Len primkni k mojim ňadrám
ľad svojich ňadier
a z toho žiaru, Lenka,
páľ lásky naber.

Elena pravdepodobne zomrela koncom roku 1895, pretože 2. decembra 1895 nájdeme Milkinove verše, ktoré jasne naznačujú jej smrť:

Spíš, milá moja, spíš?
Sen večný pritlačil ti zrak,
ó, jak je strašná táto tíš,
len v čiernom pekle snáď je tak.

Jak som ťa ľúbil ja,
jak mrelo srdce za tebou,
včuľ piesne zakvília,
jak zneli tvojou velebou.

Pád hrozný! Zvädol kvet
v najplnšom svojom rozkvete;
Ó, Bože, čo ma biješ hneď,
keď scitne srdce omdleté.

Milkin tieto verše nepublikoval, jednako sa so svojou láskou zdôveril niektorým priateľom. Svedčí o tom aj list Osvaldovi z roku 1891, v ktorom síce tají identitu Elenky, ale na druhej strane je zrejmé, že Osvald o jeho citoch v istom zmysle vedel.

"...kto je Milka? Pokoj hlúpostiam. Keď výjdu moje erotické verše (kedy? hádam až po smrti, vtedy nech svet si láme hlavu nad tým, o kom som ja spieval od 18. do 25. roku. Včul. vše o kom spievam bude ľahšie hádať, lebo i málo spievam. V predošlých veršoch sú dve záhadné mená Milka a Lenka a toto posledné meno viac ráz spomínam. Heine o tomto sa vyslovil takto: Blöde Eselei. (hlúpe somárstvo - pozn. J. B) A predsa bol erotikom."

Zaujímavé na tomto liste je aj to, že tu spomína istú Milku. Toto dievčenské meno sa neobjavuje ani v jeho autobiografii, ani v básňach, ba ani v korešpondencii. Že by bola Milka tá jeho najtajnejšia láska? Kedy sa zaľúbil? Kto to bol? Zvolil si Ján Donoval z lásky k nej pseudonym Tichomír Milkin?