Ladislav Milan: Pips, lavínový pes

Autor poviedky je Ladislav Milan - horal, Tatranec, lesník, lavínar, záchranár, fotograf a publicista. Narodil sa v roku 1936 v Liptovskej Tepličke. Absolvoval strednú a vysokú školu lesnícku a neskôr pôsobil v Horskej službe. V roku 1996 prestal profesionálne pracovať, ale je stále v kontakte s pracovníkmi inštitúcií so zameraním na lavíny a prírodu. Je autorom viacerých štúdií a kníh o lavínach, ale aj knižky poviedok Demänovské psiny, z ktorej je aj príbeh o psovi Pipsovi.

Ladislav Milan: Pips, lavínový pes

Pips je typ tranzistorového prístroja na hľadanie ľudí zasypaných lavínami. Pips bolo tiež meno milého, šibalského psíka, čierneho slovenského kopova. Mal sa stať slávnym lavínovým psom. Jeho pôvodné úradné meno bolo Fox Parichvost.

Mne už dlho vŕtala v hlave vec všestranne vhodného lavínového psa. Nevedel som sa zmieriť a uspokojiť s doposiaľ prevládajúcim názorom, že pre tento účel sa najviac hodí nemecký ovčiak. Podľa viacročných skúseností z výcviku, ako aj zo záchranných akcií som spoznal, že ovčiaci sú výborní. No za ideálnych som ich nepokladal. Počas postupu v novom snehu, v situáciách, za akých k lavínam dochádza najčastejšie, ich značne zdržuje a veľmi vyčerpáva veľká telesná váha. Robí problém aj pri výsadku z helikoptéry, keď pánovi pes visí v úväze na prsiach a spolu ich na oceľovom lane spúšťajú k zemi. Najviac však zavážilo moje vžité povedomie, ale aj dve zlé príhody, že vlčiaky sú psy vhodné predovšetkým na zadržanie, do bojových akcií s uplatnením hryzenia a napádania ľudí. Slovenský kopov sa mi pozdával výhodnejší. Je to naše plemeno, fyzicky dobre disponované, s hustou dlhou srsťou a pre malú váhu sa dajú takéto psy v prípade nutnosti aj preniesť v ruksaku, čím sa ušetria ich sily na náročné hľadanie v lavíne.

Od známeho poľovníka - chovateľa, som kúpil malé šteňa. Vtedy ešte Foxík sa stal stredobodom pozornosti nielen celej rodiny, ale aj detí z okolitých usadlostí Jasnej. Poslanie Foxa bolo však iné ako maznanie, voľkanie si a zábavky. Preto som začal s jeho postupnou výchovou a prípravou na vážnu profesiu lavínového psa. Prvým zásahom bola zmena mena. Na meno Pips si šteniatko rýchlo zvyklo. Aj okolie ho prijalo priaznivo. Nebolo to meno ani otrepané-domácke, ani moderné-extravagantné.

Výcvik Pips bral rôzne. Niekedy, ale zriedkavejšie, prejavil veľa ochoty a nadania. Jeho pokroky a výkony až udivovali. Častejšie však dával výrazne najavo svoj nezáujem a nevôľu. Urobil len to, čo mu pasovalo, čo ho momentálne bavilo. Neskôr objavil radosť a zábavu z poľovania na zver, ktorá sa často zjavovala v okolitých terénoch. Vtedy sa naplno prejavil jeho poľovnícky pud kopova. Zavetrenú zver duril na míle s hlasným štekotom. Upachtený a šťastný sa vracal späť, z jeho výzoru žiarilo hrdinstvo a dôležitosť. Bol tiež veľmi maškrtný. Každé podané krmivo dôsledne ovoniaval, ochutnal, a čo nepokladal za dosť kvalitné, kategoricky odmietal. Stávalo sa, že po hodových dňoch bežné krmivo s urazením odmietal a držal hladovku až po okraj zrútenia. Podľa výchovno-výcvikových regúl väčšina jeho spôsobov nevyhovovala. Bolo mi to jasné a preto som starostlivo sledoval jeho maniere a snažil som sa ich usmerňovať. Dôslednou drezúrou som si vynútil poslušnosť a Pips sa pod prísnou kontrolou vedel krásne predvádzať. Jeho výkony sa zdali nádejné a všetko nasvedčovalo, že bude robiť česť svojmu menu.

Jednou z podmienok dobrej výkonnosti lavínového psa je dokonalé zžitie sa so zimnou horskou prírodou. Preto som ho veľakrát v zime brával na horské túry. Na hrebeň hôr, Nízkych Tatier, sme sa vyvážali obyčajne lanovkou z Jasnej na Chopok. Pipsovi sa prevážanie nesmierne páčilo. Dôležito sedel na sedačke lanovky a s pôžitkom sa rozhliadal po okolí. Na túrach som využíval každú možnosť na výcvik.

V jeden krásny zimný víkendový deň sa mi podarilo zorganizovať výpravu celej rodiny, detí s manželkou, a samozrejme Pipsa, do Derešského kotla. Priestranný členitý terén pod Dievčenským žľabom s naviatymi dunami snehu bol priam ideálny na lyžovanie, ako aj na lavínový výcvik. Keď sme sa všetci nabažili pohybu, dobre sa pohostili, bolo veľmi slastné pohodlne sa uložiť a nechať sa vyhrievať teplými lúčmi slniečka. Pips sa rozšafne uvelebil na podloženej dečke a sladko driemal. Sám som zatiaľ zobral lopatu, ktorá mi vždy trčala z batoha, vytýčil akože lavínové pole a so zápalom som začal kopať hlboké, priestranné jamy na zahrabanie "obetí". Do jám som zasypal všetkých mojich najmilších. Najskôr deti, ktoré na záhraby už boli zvyknuté z predchádzajúcich cvičení a presviedčaniu podľahla aj manželka. Po takejto príprave prišlo na rad nasadenie Pipsa. Ako sa ukázalo, bol to tvrdší oriešok. Pips sa na niekoľkonásobné privolanie len neochotne, s výdatným zívnutím zdvihol zo svojho ležoviska. Na povel "Hľadaj, lavína!" sa na mňa vyčítavo pozrel a oblúkom sa vrátil k svojmu príjemnému ležovisku, kde sa opäť slastne usalašil. Najskôr presviedčaním, neskôr aj hrozbami som sa snažil Pipsa prinútiť, aby si konal povinnosť. Bolo to bezvýsledné. Pips sa v pelešku cítil tak skvele, že nič s ním nemohlo pohnúť. Po dlhom naliehaní nakoniec zareagoval tak, že so zjavným vzdorom vstal a pobral sa dolu svahom preč. Neostávalo mi nič iné, len zobrať lopatu, pohľadať záhraby a vyslobodiť celú rodinu. Deti to zobrali na vedomie s humorom a ponáhľali sa za psom. Ten si vybral najkratšiu cestu najskôr popod Derešský chrbát, ktorý nad lesom pretraverzoval a zamieril do Derešskej muldy. Tam ho už deti dobehli a ďalej pokračovali spolu cez muldu do úzkeho prieseku Rukáva. Pes nechcel, aby ho lyžiari predbehli. Trielil dopredu a kontroloval situáciu. Manželka si neodpustila káravý komentár.

Svorka lavínových psov, statných vlčiakov a bernardínov ho medzi seba prijala s určitými rozpakmi a prehliadaním. Aj napriek tejto nepriazni sme sa zúčastňovali na všetkých prípravných kurzoch a cvičeniach. Pips sa prejavil ako silná osobnosť. Vždy si potrpel na dôstojnosť a vážnosť. Vôbec nemal sklony k šarvátkam a ani väčšina psov zo svorky nebola na neho agresívna. Občas však došlo k ruvačke, z ktorej Pips buď šikovne utiekol, alebo dostal riadny výprask. Aj dobitý však z bojiska odchádzal hrdý a nezlomený, ako keby dával všetkým najavo "To ste hrdinovia, keď ja som o štyri triedy nižšia váha!".

Po absolvovaní prípravy sa Pips mohol zúčastniť na skúškach lavínových psov. Zhodou okolností pripadli na deň s nepriaznivým počasím. Víchor so snežením zaliepal oči a prekážal v dýchaní. Pri výstupe do priestoru skúšok som takticky meškal. Výstup bol namáhavý. Prví vpredu sa hlboko borili do čerstvého snehu. Pipsa som starostlivo viedol po vytlačenom chodníku. Zdal sa byť fit, počasie mu neprekážalo. Cesta viedla najskôr nízkym riedkym limbovým porastom, kde bolo ticho. Potom sa vyšvihla cez kosodrevinu až na holú pláň. V cieli som starostlivo vykopal v snehu malú jaskyňu, vystlal ju dečkou. On tam pochopitelne okamžite zaliezol, ľahol si na podstieľku a oddal sa pokojnému, bezstarostnému spánku.

Počasie bolo naozaj pod psa. Aj vlčiaci so slabšou náturou podávali len priemerné, alebo aj nedostatočné výkony. Podľa vyžrebovaného poradia prišiel rad aj na nás. S patričným postupom a výstrojom som pristúpil k útulku a nasladlým hlasom zavolal na Pipsa. Polovicou tela vyšiel z diery a hodnotil situáciu. Po zrelom uvážení, že za daných podmienok sa neoplatí ani ňufák vystrčiť z diery, znovu zaliezol a zaľahol. Až na rázny príkaz sa mu uráčilo vyjsť von. Zatváril sa, ako by mal na mieste razom zahynúť. Sotva dvíhal labky, krčil sa a túlil, fingoval triašku a hádzal zúfalé phľady. Nemohol som brať žiadne ohľady na jeho maniere. Nasadil som mu obojok s vodítkom a odviedol ho pred skúšajúcu komisiu. Po zadaní úlohy sme odišli do stanoveného skúšobného priestoru. Dal som mu príkaz "Hľadaj-lavína!". Pips vybehol asi štyri metre vpred, pričom sa tváril ako na ražni. Potom sa zastavil a vyčítavým pohľadom sa na mňa pozrel. Jeho pohľad hovoril: "Vari tu mám zahynúť!?". Bol som neoblomný. Na nový príkaz sa Pips zvrtol a drobným klusom odbehol k svojmu pelechu, mne a členom komisie sa stratil z očí. Už napajedený, dôrazne som ho vyhnal von a prinútil k požadovanej činnosti, k revírovaniu po vyznačenej lavíne. Bola to práca len veľmi nasilu. Kde bol hlbší sneh, sa vliekol ako slimák, kde zasa trochu návetria, schúlil sa a schovával za každý kopček, alebo do priehlbinky. Našou úlohou bolo pod snehom nájsť zahrabané tri predmety a dvoch pomocníkov. Pips viacmenej náhodne zakopol o plytko zahrabanú rukavicu. S predstieraným trápením ju aportoval. Znamenalo to priaznivý moment, ktorý mohol úspešne ovplyvniť ďalší priebeh skúšok. Bohato som ho odmenil, povzbudil a znovu vyslal hladať. Vzchopený Pips bystrejšie vybehol šikmo podla povelu. Hádam náhoda chcela, že v smere jeho vybehnutia sa objavila prázdna jama. Pips z pracovných dôvodov do nej vliezol, preskúmal ju, no von nevyšiel. Nepomohli ani moje prosby, ani hrozby. Nakoniec som bol chtiac-nechtiac nútený štvornožky vliezť dnu, uchopiť ho za kožuch a vyvliecť milého psíka von. Pipsa sa takéto zaobchádzanie zrejme dotklo. Keď som ho pustil, ihneď odbehol k útulku a ignorovaním celého sveta dal najavo, že na dnes má toho tak akurát. Nič iného mi nezostávalo, len zdvihnutím ruky oznámiť komisii rezignáciu.

Po skončení skúšok sme si všetci, poriadne unavení, zbalili veci a na lyžiach sme sa spúšťali dolu dolinou k chate. No Pips naopak. Vycítil, že dnes sa už nebude pracovať, nebude už žiadna otrava. Začal vyvádzať na plné kolo. Dobiedzal do psov, predbiehal sa, provokoval k hrám a naháňačkám, odbiehal do hlbokých závejov, skákal a vystrájal tie najväčšie nezbedy a psiny. Moji priatelia to registrovali s tichým humorom a vtipmi. Väčšina ukonaných psov s ľahostajnosťou. Ja sám som bol schopný ho v zlosti prejsť lyžami, no Pips bol šikovný, vrtký ani veverička a vždy mi uhol.

Po jemnom doberaní kamarátov a po zvážení skúseností a situácie, som sa vzdal ilúzie, že Pips bude živý zázrak a spása lavínou zavalených ľudí. Rozhodol som sa cvičiť s druhým psom. Aj napriek nevôli a veľkým protestom členov mojej rodiny som sa preto musel rozlúčiť s Pipsom. Poručil som ho svojmu priateľovi, poľovníkovi. Na novom mieste mohol Pips, teraz už opäť Fox, naplno uplatniť svoje vlohy a chúťky. Vypracoval sa na úspešného duriča, ktorého povesť a sláva mali široko-ďaleko veľký ohlas. Mne pribudla ďalšia skúsenosť a úsmevné spomienky.

ooooooo

Rozhovor s autorom poviedky, lavínovým expertom Ladislavom Milanom: Na horách sa majte napozore

Otázka: Vo vašej poviedke o psovi Pipsovi sa slovenský kopov pri skúškach psovodov a lavínových psov veľmi nevyznamenal. Naozaj sa tieto psy nehodia za záchranárov?

Odpoveď: Dlho ma veľmi hnevalo, že odborníci uznávajú ako lavínového psa iba nemeckého ovčiaka. Mám lesnícke vzdelanie, som poľovník, a vedel som, že kopov je dobrý pes do našich terénov. Preto som začal výcvik s kopovom. Bol to svojrázny pes. Veľký špekulant, vždy sa zariadil tak, aby sa mal dobre. Som si vedomý, že kopovy sa na prácu lavínových psov naozaj nehodia. Zato nemecké ovčiaky pracujú až do roztrhania tela.

Otázka: Lavínového psa si väčšinou predstavujeme ako bernardína so súdkom rumu na krku. Vyzerá to tak v praxi?

Odpoveď: Cvičili sme aj bernardína, ale skončilo sa to neúspešne. Bernardíny sú už prešľachtené, a nie sú na zodpovednejšiu prácu vhodné.

Otázka: Ste autorom knihy o lavínach v horstvách Slovenska. Aká je rada odborníka turistom, ktorí sa chystajú na hory ?

Odpoveď: Každý návštevník hôr musí byť v strehu, nikto nemôže podceňovať možné riziká zosuvu lavín. Pretože na horách platí pravda, ktorá sa prijíma bez dokazovania. Táto axióma znie: Nie je pravda, žeby na každom lavínovom vrchu vždy existovalo lavínové nebezpečenstvo, ale súčasne niet svahu, ktorý by bol vždy stopercentne bezpečný.

(ib)