Na hrane - 77 rád ako sa stať špičkovým cestovateľom

František Kele sa v knihe delí s čitateľom o svoje cestovateľské i expedičné skúsenosti. Má ich veľa. Dokumentuje ich osobnými zážitkami, príhodami, často výbornými historkami. (František Kele zahynul vo Vysokých Tatrách 19. 10. 2014.)

Okrem 77 rád kniha prináša aj cestovateľské tipy pre každý svetadiel, ku ktorým sú pripojené pekné farebné fotografie.

Z knihy pripravujeme seriál ukážiek. Je uvedený nižšie.

Niektoré titulky kapitoliek s radami pre cestovateľov

Ako o každej mimoriadnej udalosti v osobnom živote, aj o budúcich veľkých výpravách musíte snívať. Niekedy až pridlho snívať.

Na cestu buďte pripravení tak, aby vás počas nej nikdy neboleli nohy.

Príprava by mala byť (musí byť!) náročnejšia ako vlastné podujatie.

Z vlastnej osobnej histórie sa žiť nedá...

Byť otužilý neznamená byť odolný len voči chladu.

Na cestu sa musíte tešiť.

Vstávajte a líhajte so slnkom.

Každá náročná cesta má znaky veľkého závodu.

Nájdite si na cestách čas aj na relaxovanie.

O informácie požiadajte každého, kto osobne navštívil miesto, kam sa chystáte.

Informácie o krajine, meste,... staršie ako rok, sú zvyčajne prekonané.

Nie každý kto cestuje, je cestovateľ.

Píšte si denník, fotografujte a nezabudnite si doma vidokameru.

Rešpektujte rady skúsenejších.

Správajte sa tak, aby ste sa vyhli ochoreniu. Pred cestou sa nezabudnite poistiť.

Naučiť sa čítať mapu je rovnako dôležité, ako ovládať cudzí jazyk.

V príprave trasy platí: "Dva razy meraj a raz prejdi!"

Keď zablúdite, nestrácajte čas hľadaním správneho smeru. Vráťte sa na miesto, kde ste správny smer stratili.

Hranice boli, sú a budú cestovateľským problémom.

Je dobré mať svoj cestovateľský zdroj.

Nepodceňuj nebezpečenstvo, ale nepodliehaj panike...

Osvoj si umenie "vrátiť sa".

Vážte si život zvierat a rastlín.

Každá cesta musí mať filozofickú myšlienku a jedinečný cieľ. Mala by zaujať každého.

Najväčší význam má vaše osobné znovuobjavovanie.

Keď chcete získať solídne poznatky, venujte sa cestovateľskému bádaniu určitej oblasti. Vymedzenou oblasťou však môže byť aj celá Zem...

Neúspech musí byť impulzom k podaniu ešte väčšieho výkonu. Nesmie sa zmeniť na porážku.

Pracujte na sebe tak, aby ste sa stali expedičným typom.

Nesnažte sa byť vedúcim výpravy. Svoje ambície na ceste uplatnite iným spôsobom.

Najdôležitejšie je vybrať si na cestu správneho partnera, správnych spolucestovateľov.

Dôkladne zvážte počet účastníkov výpravy...

Vo viacčlennom kolektíve nevytvárajte skupiny.

Na ceste buďte optimisticky naladený a veselý.

Ako pomáhať spolucestovateľom.

Aj na cestách platí, že viac ako reči presvedčia činy.

Každý člen výpravy musí mať viac ako jednu odbornosť. To isté sa očakáva od vás.

Naučte sa variť.

Buďte šetrní... nie ste milionári!

Dodržte dané sľuby.

Nezabudnite na malý darček z cesty pre najbližších, priateľov a najmä pre šéfa.

Prineste si niečo aj do svojej zbierky.

Nechoďte za každej situácie hlavou proti múru.

Majte so sebou vždy maličkosti, ktoré vám môžu spríjemniť ťažké chvíle.

Rezervička "čosi pod zub" vo vašom batohu nesmie chýbať.

Na cestách musíte byť pripravení pomôcť aj "cudzím". Len tak môžete očakávať pomoc v núdzi od iných.

Do polárnych oblastí sa bez pílky na ľad nevyberajte...

Musíte vedieť komunikovať pomocou elektronickej pošty.

Adresár doplnený o telefónne čísla, faxy a mejlové adresy noste vždy pri sebe.

Osvojte si umenie "ako a kedy komunikovať s domovom".

Starosti z domova si na ceste nepripúšťajte k srdcu.

Hovorí sa: "Ráno je múdrejšie večera." Na cestách to však vždy neplatí.

Naučte sa jazdiť aj na všetkých bezmotorových dopravných prostriedkoch.

Aj v cudzine si dávajte pozor na jazyk.

Aj na cestách platí: keď vám niekto podá prst, nežiadajte celú ruku.

Pred každým vážnym krokom stavajte na detailoch.

Keď treba, buďte trpezlivý, avšak rýchly v rozhodovaní.

Aj na cestách platí - "pomaly ďalej zájdeš".

Pred vážnym krokom si vždy vytvorte časovú rezervu.

Cestovné doklady, letenky a batožinu si pripravte včas, nie na poslednú chvíľu!

Naučte sa ovládať svoje "vnútorné" hodiny.

Musíte si osvojiť aspoň jeden svetový jazyk, ale každý ďalší vám môže byť užitočný.

Nedodržuj svoju osobnú hygienu úzkostlivejšie ako doma.

V núdzi pomôžte najprv iným, až potom sebe.

Nešetrite radami, keď vás o ne požiadajú! Často sa vám všetko v dobrom vráti.

Najlepšie spoznáte prírodu, keď s ňou splyniete.

Najlepšie spoznáš ľudí v cudzích krajinách vtedy, keď si s nimi sadneš ku stolu a ochutnáš ich jedlá a nápoje.

Nevzpierajte sa miestnym zvyklostiam.

Chutnať ti môže všade, ale večerať musíš doma.

Túlanie po Zemi by malo začať doma.

Najprv na Gerlachovský štít, potom na Aconcaguu.

Vyberte sa na túru do našich hôr, keď je Mesiac v splne...

Cesta neskončí príchodom domov.

Výsledky ciest neprezentuj cez svoje politické presvedčenie - patria všetkým občanom Slovenska.

Nezabudnite sa odvďačiť tým, ktorí vaše cesty podporujú.

Ľudová múdrosť a príslovia platia aj na cestách.

Rada predposledná - nedajte sa odradiť! Zo 100 našich cestovateľov bude len sedem národných a v najlpešom prípade len jeden svetový...

(Rada) na záver.

Rada číslo 14: Rešpektujte rady skúsenejších

Mont Blanc zo Chamonix

Vychádzajme z predpokladu, že patríte k skupine ľudí, ktorí "od nikoho žiadne rady nepotrebujú..." Ale, veď štúdium písaných a často anonymných rád vyhľadávame, vnímame a rešpektujeme. Štúdium turistických sprievodcov, bedekrov, máp a odbornej literatúry považujeme za samozrejmé. A takáto, literárna príprava nie je nič iné, ako prijímanie rád.

Ideálne je, keď vám človek, ktorého oslovíte, ponúkne literatúru, mapy a podelí sa s vami o svoje osobné zážitky. A keď má navyše kontakty, ktoré vám aj môže poskytnúť, je to viac, ako ste mohli očakávať.

Poskytovanie kontaktov je zložité. Nesmiete ľuďom zazlievať, keď nedajú adresu niektorého zo svojich priateľov či známych. Každý netúži po nadväzovani nových kontaktov, iní nemajú dostatok možností poskytnúť každému okoloidúcemu azyl a niektorí si to vyslovena neželajú.

Mám skúsenosť so všetkými spomínanými kategóriami. Kontakt na známych v cudzine poskytnem len vtedy, keď mi doslova povedali, že krajana či iného cestovateľa zo Slovenska radi prijmú pod svoju strechu a poskytnú mu azyl.

Navyše kontakt by sa nemal "dávať" naslepo, bez vedomia hostiteľa. Pred jednou cestou okolo sveta som stretol priateľa Gabiho Teveca. Slovo dalo slovo a on mi ponúkol kontakt na rodinu Záveských v Sydney. Bolo to tesne pred mojim odchodom a nemohli sme počkat na stanovisko z Austrálie. Gabi ma ubezpečil, že všetko pripraví, že môžem na dvere Záveských pokojne zaklopať. Veru, nenechal som ponúknutý kontakt na "ocot"... Už z Papeete na Tahiti som sa telefonicky u Záveských ohlásil a spýtal som sa, či im nie je Gabiho lobing v môj prospech proti vôli. Všetko dobra dopadlo... Dokonca vyšlo najevo, že Zuzka, manželka mne vtedy neznámeno dobrodinca, je moja spolužiačka z gymnázia. So Zuzkou Margocsi sme spolu maturovali.

Neuposlúchnutie rady môže mat aj tragické následky. Keď sme sa v lete roku 1955 chystali na prechod hrebeňa Mont Blanc du Tacul - Mont Madit - Mont Blanc, viacerí nás varovali pred zostupom z Mont Maudit do sedla Brenva. Keď sme o pár dní stáli na vrchole Mont Maudit pred otázkou kade zostúpiť, akoby sme na rady zabudli.

"Tak kade?" spýtal sa ktosi z nás troch.

"Akože kade? Priamo. Najkratšou cestou!" odpovedal další. Nepamätám sa, kto to vyslovil, ale všetko ostatné si pamätám presne.

Boli sme naviazaní na lane. Keďže sme chceli ísť nielen najkratšou cestou, ale chceli sme byť aj čo najrýchlejší, neistili sme postup každého z nás. Postupovali sme spoločne. Čelom obrátení do doliny! Takéto svahy sa skutočne takto schádzajú. Medzi nami boli medzery asi tak štyri - päť metrov. Zvyšok lana mat každý v rukách a mohol s ním manipulovať. Buď jednu slučku pustiť, alebo lano medzi najbližším spolulezcom v smere zostupu skrátiť...

Umenie zostupu po strmej ľadovej stene spočíva v dobrej technike použitia stúpacích želiez. Nevyhnutné je, aby ich všetky hroty – ktoré často nazývame mačky – boli zapichnuté do ľadu, a aby boli nohou rovnako zatažené. Nesplniť túto požiadavku znamená skĺznuť sa – a padať! Pri zostupe čelom do doliny sa horolezec opiera o čakan. Každý krok musí byť teda zabezpečený všetkými hrotmi a horolezeckým čakanom.

Zostupovať sme začali sebavedome. A azda aj bezpečne. Zrazu som však cítil, že nerobíme rovnako dlhé kroky, a že lano medzi nami sa raz príliš napne, inokedy voľne leží na ľade. A vzápätí sa to stalo! Jeden z nás sa pošmykol.

V zlomku sekundy sme sa všetci kĺzali po strmom ľade.

Každý z nás sa usiloval prehodiť na brucho a vtláčať dlhší, špicatejší koniec hlavy čakana do ľadu. Tým sa zbrzdil pád a vznikla šanca zastaviť ho. No len čo sa to jednému podarilo, ostatní dvaja ho svojou hmotnosťou vytrhli a pád pokračoval.

"Je koniec," prebleslo mi hlavou.

"Zastavte sa," zareval Ďuso Andráši. Nebol to rozkaz, skôr želanie.

"Tak sa teda zomiera," povedal som si v duchu. V mysli sa mi bleskovo premietol film obrazov z domova... Asi je to pravda, keď človek zomiera, myslí na domov...

"Zastavte sa, všetci naraz! Teraz!" ozýval sa vôkol Ďusov hlas. Podarilo sa. Ozvena jeho hlasu doznela.

Ležal som na chrbte. Zastavili sme sa na uzučkej lavici v záveji snehu. Pozrel som sa na obidve strany. Aj moji spolulezci ležali ako ja s nohami trčiacimi nad trhlinou. Stačilo sa len nepozorne obrátiť... Nechcem domýšľať, čo by sa mohlo stať. Zrazu, ako na povel sme sa posadili. Akoby sme sa báli, že nás neznáma sila dá znovu do pohybu, náhlivo a bez slova, ale opatrne sme vstali a rýchlo sa pobrali do neďalekého sedla.

V sedle sme si sadli a až vtedy nás pochytila triaška. Do tejto chvíle sme išli mlčky, teraz si každý sypal na svoju hlavu írečité nadávky dovtedy, kým z nás nespadol strach.

Rada číslo 21: Nepodceňuj nebezpečenstvo, ale nepodliehaj panike...

V kapitolke k rade číslo 21 nazvanej "Nepodceňuj nebezpečenstvo, ale nepodliehaj panike..." František Kele popisuje príhodu, ktorá sa stala ináč veľmi úspešnej horolezeckej expedícii v Afganistane v roku 1974.

V tom čase bolo cestovanie po Afganistane bezpečné a vzrušujúce. "Jedine skutočnosť, že pred rokom vyhnali kráľa a krajina sa stala republikou, oslabovala vo mne náboj romantizmu, " píše F. Kele. "Po Usama Bin Ládinovi vtedy ešte nebolo ani chýru a o Afganistane jeden taliansky reportér písal ako o krajine posledného ticha."

Horolezecká expedícia sa po návrate z najvyšších končiarov Afganistanu zastavila pri kultúrnej pamiatke Bamiján, kde vtedy cesty turistov, pútnikov a cestovateľov viedli kvôli obrovskej, vyše 40 metrov vysokej soche Budhu, ktorá pochádza zo 4. storočia. Vytesaná bola priamo v skalnej stene spolu s mnohými, dnes už opustenými príbytkami. Snímka vyššie zobrazuje niekdajšiu podobu Budhovej sochy, pretože v roku 2001 ju vtedajší fundamentalistický režim Talibanu dal vyhodiť do povetria, ako symbol, ktorý je v rozpore s moslimským právnym systémom šaríja. F. Kele píše, čo sa v roku 1974 návštevníkom Bamijánu prihodilo:

Bola nás pekná hŕba. Táto výprava patrila k jednej z najväčších "mohutných" expedícií. Bolo nás dvadsaťštyri. Vracali sme sa z hôr spokojní, uveličení a najmä sme sa vracali všetci.

Navyše sme splnili stanovený cieľ. Dosiahli sme nielen najvyšší štít Afganistanu 7 495 metrov vysoký Nošak, ale aj ďalšie dva štíty vysoké nad šesťtisíc metrov a niekoľko nižších štítov. Gumbaze Safed je vysoký 6800 m a Asp e Safed meria 6 607 m.

Naša dobrá nálada sa prejavovala aj v našom správaní. Boli sme hluční a roztopašní. Areál pod strmými pieskovcovými stenami, kde je Budhova socha, sme doslova okupovali. Celý priestor bol ohradený a vojsť sa dalo len cez bránku. Vráta boli otvorené a v drevenej búdke nebolo nikoho. Chýr o tom, že múzeum v prírode obsadili neznámi votrelci, sa rýchlo rozletel po mestečku a o chvíľu už prišiel strážca múzea a pokladník v jednej osobe. Boli sme roztrúsení po skupinkách a on sa márne snažil od jednotlivcov získať vstupné.

V tom čase bola u nás doma móda nosiť na opaskoch kožené peňaženky. Takú mal aj Jaro Oršula (horolezec z Bratislavy - pozn. Panorámy.sk). Prechádzali sme sa v areál Bamijánu a fotografovali vzácne pamiatky. Neviem, čo to do Jara vošlo, ale keď strážca podišiel k nám a oslovil nás, Jaro sa dal na útek a predstieral vytrhnutie "pištole" z puzdra (teda z peňaženky!) a namieril naňho prázdnou rukou ako pištoľou. Muž bol v tej chvíli od nás vzdialený asi desať metrov. Jaro svoju streleckú zručnosť doprevádzal výrazným BUM!... BUM!

Muž vzal nohy na ramená a zmizol. Všetci čo stáli nablízku, sa rozosmiali. 0 niekoľko minút nás smiech prešiel. Do areálu múzea vtrhla policajná hliadka.

"Kde sa to tu strieľalo? A kto strieľal?" donekonečna opakoval veliteľ prepadového komanda. Keďže sme boli doslova ohúrení, nikto sa nezmohol na slovo. Tuším som bol prvý, ktorý sa zmohol na slovo, snažil som sa im vysvetliť, že ide o žart. Ale chlap už medzitým ukázal na nášho "strelca".

Vysvetliť, že ide o nedorozumenie, nezabralo. Jara odviedli v putách.

Rýchlo som vyhľadal nášho styčného dôstojníka majora Chajdara, ktorý spokojne popíjal v jednej čajchane. Odišli sme na policajnú stanicu.

Veliteľ polície bol neoblomný. Ani prítomnosť nášho styčného dôstojníka, majora afganskej armády nepomáhala. Veliteľ ustanovil vyšetrovaciu komisiu.

Major Chajdar musel predložiť svoju služobnú pištoľ. Skúmali kaliber... Jeden z policajtov si čuchol k hlavni a významne zdvihol obočie:

"Nedávno sa z nej strieľalo."

Chajdar tvrdil, že svoju služobnú pištoľ použil naposledy pred rokom, na cvičných streľbách.

Znepokojil som sa. Spoliehal som sa na autoritu styčného dôstojníka, ktorého nám pridelilo ministerstvo vnútra.

"To je vojenská polícia a tej podlieham aj ja," vysvetlil nám Chajdar. Vyšetrovacia komisia odišla na miesto "činu", aby získala dôkazový materiál. Mňa zobrali so sebou. Vraj kvôli objektivite vyšetrovania a aj ako tlmočníka.

Komisia bola so zbieraním dôkazov o streľbe rýchlo hotová. Chlapíci ma zaviedli ku skalnej stope a ukázali mi stopy po strelách. Darmo som vysvetľoval, že je to nezmysel. že sa nestrieľalo, že jamôčky v pieskovci sú miesta, ktoré vznikli po zvetrávaní. Zbytočne.

"Je to jasné," povedal mi šéf komanda. "Môžeme sa vrátiť."

Na policajnej stanici ma usadili, ponúkli čaj a prikázali čakať. Vraj zasadá poľný súd.

Veril som, že sa divadlo rýchlo skončí. Skutočne, o niekoľko minút mi náčelník polície oznámil výsledok.

"Mister Orsula strieľal! Tribunál ho uznal vinným a vyniesol rozsudok: Trest smrti. Tým istým spôsobom, ako sa pokúšal o život veriaceho. Popravený bude zajtra pri východe slnka."

Nebudem čitateľa unúvať, aké úsilie sme museli vynaložiť, aby Jaro zostal medzi živými... Nakoniec všetko vdaka nášmu veľvyslancovi v Kábule dobre dopadlo.

Rada číslo 25: Najväčší význam má vaše osobné znovuobjavovanie

Dlhoročná skúsenosť potvrdzuje moje tvrdenie, že osobné ciele sponzor zvyčajne nepodporí. Chcete tráviť noc na vrchole Cheopsovej pyramídy v El Gize? Prosím... Chcete sa okúpať v Bajkalskom jazere? Prečo nie... Zaplaťte si a choďte. Ak však prídete s projektom, že hodláte nájsť poklad faraóna, alebo s vypracovaným projektom v súvislosti s ochranou vzácnych živočíšnych druhov na Bajkale, vaša myšlienka mu môže byť sympatická.

Návštevy niektorých miest nebývajú vždy inšpirované nápadom usporiadať do tých miest výpravu. Je to len prostá túžba vidieť niečo zaujímavé, za čo ste ochotný dať vlastné, ťažko zarobené peniaze. Aj pred takýmito motívmi klobúk dole! Váš pohľad z Empire State Building neprinesie v oblasti cestovateľstva nič nové. V lepšom obrázkovom časopise neumiestnite ani reportáž. Zo svojimi pocitmi a poznaním zostanete sám. Nevadí! Veď výhľad z mrakodrapu na New York je úchvatný. Na východe Down Town, pred septembrom roka 2001 s Geminy, vľavo East River, v pravo Hudson River, ďalej Socha Slobody a ešte ďalej na východe môžete obdivovať most Verruzano a za ním Atlantik. A keď máte bujnú fantáziu, tak pocítite blízkosť Starého sveta, že tam niekde na rovnakej rovnobežke ako New York, je učupený Neapol. Úžasný pocit, veľkolepý objav. Ale absolútne váš osobný objav... Svetu neprinesie nič nové. Ale predsa čosi. Osobné objavy obohatia vás samotných a naladia vás pozitívne. Všetko, čo získate osobnými objavmi, sa prejaví na vašom konaní a na vašom správaní. Stanete sa v každej dimenzii vzdelanejší a — prijateľnejší.

Nedávno som navštívil Národný park Canaima. Vybral som sa k najvyššiemu vodopádu sveta Salto Angel - 979 metrov. Jeden deň som strávil na člne na riekach Cárra a Churun, ktoré ma po 90 kilometroch plavby priviedli pod vodopád. Na druhý deň som "Rieku padajúcu z neba", ako vodopádu hovoria Pemoni, pozoroval z malého lietadielka. Na nejakom podobnom "stroji" objavil vodopád v roku 1933 Jimmie Angel. Snažil som sa priblížiť k pocitom "Jimmieho" spred vyše polstoročia. Nepodarilo sa mi to, pretože som sa oddal svojmu osobnému znovuobjavovaniu. A tak som najvyšší vodopád na Zemi objavil pre seba.

Pocit osobného znovuobjavovania je jedinečný pre každého, kto sa vyberie do sveta za poznaním a vôbec mu neprekáža, že pred ním ktosi ako Columbus, Amundsen, Halliburton a druhí, už kadečo objavili.

Túžba po cestovaní a "znovuobjavovaní" je v nás silne zakorenená a nehrozí nebezpečenstvo, žeby vyhasla. Všetci ľudia, ktorí cestujú na dovolenky, na poznávacie zájazdy alebo na služobné cesty, sa správajú podľa tohto zákona.

Rada číslo 28: Pracujte na sebe tak, aby ste sa stali expedičným typom.

Základnou vlastnosťou expedičného typu je nekonfliktnosť. Nie je nič ťažšie, ako sa na výprave nedostať do konfliktov a škriepok. Najlepší je typ, ktorý sa dokáže udržať na zlatej strednej ceste. Je to však veľmi ťažké. Ked sa odkloníte vľavo a začnete byť mäkký, "neexpedičné typy" situáciu okamžite využijú a spravia vám z cesty peklo. Keď sa od zlatej strednej cesty odkloníte na druhú stranu, začnete byť zatracovaný, ohováraný a doma sa všetci dozvedia, že "veru s takým h... sa už nikto nikdy na cestu nevydá".

Aké vlastnosti by expedičný typ mal mať? Keď dokážete prijať väčšinu rád, ktoré sú spomínané v tejto knihe, máte takmer vyhrané. Aby ste sa mohli týmito radami riadiť, musíte byt najmä vytrvalý, ohľaduplný, tolerantný, zdravo sebavedomý... Navyše expedičný typ v ťažkých situáciách nikdy nehľadá medzi spolucestovateľmi vinníka. Nezvaľuje hned vinu na druhých, ale v prvom rade hľadá chybu v sebe alebo v okolnostiach. Prerábať sám seba, tlmiť výbušnú povahu či potlačiť vrodenú nesmelosť je ťažšie, ako splniť ktorúkoľvek inú úlohu. Takže popri získavaní fyzickej kondície by ste sa malí tejto rade začať venovať ihneď.

Pripojte komentár