Odkaz satanskej planéty

Príbeh z knihy Odkaz satanskej planéty privádza čitateľa do alternatívneho sveta nešťastného mesta Infelícia. Hlavný hrdina, profesor George Mallory, zápasí so zlom, ktoré hrozí ľudstvu, ak morálne nezvládne ponúkané príležitosti vedecko-technického rozvoja.

Kniha má viac vrstiev. Odráža sa v nej osobnosť autora, Juraja Králika - nestora slovenskej diplomacie a súčasne popularizátora vedeckých objavov, znalca a milovníka klasického i ľudového umenia. Rozmanité stránky Králikových záujmov, životných poznatkov a skúseností sa odrazili v štruktúre knižného príbehu. Je v ňom veľa odkazov na diela klasickej hudby a drámy (Beethoven, Shakespeare, Goethe), na práce svetových vedeckých veličín (Bohr, Einstein, Tarski) i duchov klasickej filozofie.

V odkazovom kontexte sa odvíja odveký príbeh boja dobra so zlom, autor rozohral napínavú story ušľachtilého, humánneho hrdinu s neznámym, postupne sa odhaľujúcim zlom odludštenej civilizácie. Záver knižky je v svojej príbehovej rovine prekvapujúci, čitateľ nedospeje na poslednej stránke - aj napriek pozitívnemu, nádejnému vyvrcholeniu - k prvoplánovému happyendu, koniec knižnej story ponúka každému čitateľovi aj vlastné dotvorenie, vysvetlenie, či pokračovanie príbehu.

Prečítajte si recenziu na knihu uverejnenú na stránkach www.scifi.sk.

Ukážky z knihy

Prebral som sa vo vode. Zrejme som plával v mori, pretože voda ma aj napriek nevhodnému oblečeniu, silno nadnášala. Obrátil som sa na chrbát a zahľadel som sa do slnka nízko nad obzorom. Málo zaujímavý, tmavokarmínový odtieň. Nabral som vodu do dlane a ovlažil som si ústa. Nebola príliš slaná, mala však prenikavú fenolovú príchuť. Som v civilizovanom svete, povedal som si a s rastúcim uspokojením som sa začal obzerať po brehu.

Zbadal som ho v neveľkej diaľke. Čo však bolo ešte nádejnejšie, z brehu vystupovala aj silueta mesta.

K moru sa valila najmenej tisícka mužov a žien. Ako sa približovali, videl som v ich očiach sklený výraz hrôzy. V behu si strhávali z tiel posledné zvyšky potrhaného odevu. V kolektívnom amoku sa bezhlavo drali k moru a šliapali po nešťastníkoch, ktorí spadli.

Na pláži sa rozpútal zápas každého s každým o miesto v prvých radoch. Ako nekonečne smädné divé šelmy sa hádzali do plytkej vody a vzápätí boli topení vlnami ďalších nahých tiel. Nad nimi hučali nízko letiace vrtuľníky. V okamihu, keď sa prví ľudia začali hádzať do špinavého mora, vyslali na nich zelenkavé lúče.

Stál som zoči-voči jednému z trojice. Zlostne na mňa gánil skleneným zrakom... Chvíľu sme na seba hľadeli, keď na mňa zrazu namieril zbraň podobnú pištoli. Inštinktívne som vystrel pred seba päsť. Skôr, ako sa dotkla hlavy toho darebáka, ozval sa tlmený výbuch. Netvorovi v pravom zmysle slova vybuchol mozog a kúsky šedivej, neživej hmoty sa rozstrekli na všetky strany. Padol ako podťatý.