Poľsko očami slovenských novinárov

Knižka Poľsko očami slovenských novinárov prináša výber článkov slovenských žurnalistov publikovaných v časopise Monitor Polonijny. Mesačník vydáva Poľský klub - Spolok Poliakov a ich priateľov na Slovensku a rovnomenná rubrika má v ňom už dlho svoje stále miesto. "Niekedy možno ani netušíte, že značka Made in Poland je taká zaujímavá..." píše v úvodnom slove šéfredaktorka časopisu Malgorzata Wojcieszynska, ktorá dodáva, že kniha vychádza pri príležitosti 15. výročia založenia mesačníka.

Okruh tém je široký a odráža nielen novinárske zameranie autorov, ktorými sú prevažne známe a skúsené osobnosti slovenskej žurnalistiky, a obsah ich reportážnych ciest, ale aj ich čisto osobné, ľudské dojmy a zážitky z Poľska. Môžete sa o tom presvedčiť aj v nasledujúcich dvoch ukážkach.

Bol som Poliakom z vlastnej voľby

Pri všetkej skromnosti musím povedať, že len v máločom som takým úspešným samoukom ako vo vzťahu k médiám, literatúre, kultúre a verejnému životu Poľska. V mojom okolí sa totiž nevyskytoval človek, ktorý by mi v tomto smere išiel alebo mohol ísť príkladom. V Prešove, mojom rodnom i študentskom meste, som sa s nijakým Poliakom prakticky nestretol, ak nerátam prázdninové priateľské futbalové zápasy s mužstvom z malého poľského mestečka. Nikto mi nedoniesol knihu, nepriniesol časopis v poľskom jazyku a nepovedal mi, toto sa oplatí prečítať. Nechcem sa chváliť viac, ako je nevyhnutné, ale prišiel som na to úplne a celkom sám. Čo považujem za jedno zo zriedkavých, ale o to šťastnejších osobných osvietení.

Pretože som študoval filozofiu a históriu, v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove som pri viacerých témach narazil na mená poľských autorov, z ktorých najmä profesor Kotarbinski na mňa zapôsobil tak, že som začal čítať jeho knihu v pre mňa neznámom, ale vôbec nie neprístupnom jazyku. Bola to zábava, lebo až vtedy som si uvedomil, koľko slov, spojení a zvratov v šarišskom dialekte má poľský pôvod. Neskôr, už ako učiteľ na vysokej škole, som si knihy poľských filozofov požičiaval častejšie, ale ešte stále to bol iba kontakt občasný a príležitostný. Prudko sa to zmenilo, keď som začiatkom osemdesiatych rokov zmenil profesiu, mesto i rodinný stav a ocitol sa v Bratislave ako redaktor spoločensko-politického týždenníka. V Rusku, teda v Sovietskom zväze vtedy vládol Leonid Brežnev a v Československu Gustáv Husák s Vasilom Biľakom. Bolo to obdobie, na ktoré sa dajú použiť rôzne výrazy ako napríklad stagnácia, Biafra ducha, ale podľa mňa pomery najviac vystihuje spojenie - v tomto meste skapal pes. Musím povedať, že tie dlhé roky sa mi podarilo ako-tak so zdarom prežiť len preto, lebo som zmenil identitu. Stal som sa Poliakom z vlastnej voľby a súkromného presvedčenia.

Každý týždeň som si kupoval v Poľskom kultúrnom a informačnom stredisku časopis Forum a čítal ho tak, ako keby som mal z neho robiť štátnicu. Prinášal totiž výber zo svetových denníkov a týždenníkov a hoci určite nebol nekontrolovaný, v porovnaní s tým, čo bolo dostupné na českom i slovenskom pseudotrhu, to bol posol z iného sveta. Keď som sa už naučil po poľsky tak, že sa mi v tomto jazyku začalo aj snívať, čítal som všetko zaradom. Môžem povedať, že osobné štúdium žurnalistiky som vlastne absolvoval na poľských autoroch. Keby som nečítal texty autorov ako Daniel Passent alebo Krzysztof Teodor Toeplitz, v živote mi nenapadne, že aj v novinách sa dá písať tak múdro a šarmantne zároveň.

Aj keď po nástupe Gorbačova a jeho perestrojky, ale najmä po novembri 1989 sa mi moja pôvodná identita vrátila, poľština preto ešte neprestala byť mojím druhým rodným jazykom. Vďaka internetu čítavam poľské noviny a časopisy denne. Občas sa mi môže stať, že si niekoľko dní nepozriem české Dnes či Lidové noviny, neprečítam ruské Izvestija či Nezavisimuju gazetu, neposurfujem po denníkoch britských alebo amerických, ale nestáva sa mi, aby som deň nezačal alebo neskončil pri Gazete Wyborczej. Aby som si raz za týždeň nenašiel čas na starú, ale ešte stále dobrú Polityku alebo nepreveril, či Forum nemá článok, ktorý si musím bezpodmienečne vytlačiť. Deprimuje ma, keď vidím, aké knihy si môžu prečítať poľskí čitatelia, ale na Slovensku k nim nie je priamy prístup. Podľa mňa by bolo úplne prirodzené a normálne, keby aspoň v niektorých kníhkupectvách na Slovensku ležali vedľa seba knihy v poľštine, češtine a slovenčine. Tieto tri jazyky, tak ako štáty a národy, majú k sebe oveľa bližšie, ako mnohí ľudia tušia. Nemajte mi za zlé moju smelosť, ale dovolím si povedať, že niečo o tom viem.

MARIÁN LEŠKO, komentátor denníka SME

Michał Wołodyjowski a kříž nad katolickou zemí

Hmla ustúpila a pohľad do hlbokých dolín zatajoval dych. "Podívej, Ďuro, tamhle..." Jiří Rusnok, v osemdesiatom siedmom kamarát z vojenčiny a o štrnásť rokov neskôr minister financií Českej republiky, hodil gesto kamsi ponad severné žľaby Červených vrchov a vzrušene dodal: "Tamhle hluboko pod námi je Giewont a na něm kříž. Vidíš? Kříž nad katolíckou zemí." Tá chvíľa a tie slová skrývali v sebe čosi mystické, akoby ich vyslovil čísi hlas zo stredoveku a ja som bol iba poctený ich vypočutím. Dodnes tú vetu cítim v sebe ako citát z múdrej knihy či repliku z filmov, na ktoré nikdy nezabudnem.

Jirko je rodák z Českého Těšína a do Poľska, ktoré sa rozprestiera za humnami jeho mesta, chodieval tak, ako chodieva Bratislavčan z centra mesta do Rače alebo do Podunajských Biskupíc. Ja som dovtedy, do osemdesiateho siedmeho, keď som s Jirkom prechádzal komplet hrebeňom Západných Tatier, bol v Poľsku iba raz. V tom prvom osobnom dotyku s krajinou severných susedov sa tiež skrýval magický okamih. Edo Decker, šéf slovenskej časti medzinárodného pionierskeho tábora, sa nás, štrnásťročné deti, vtedy spýtal, či sme už videli Baltické more. Nik na súhlas nezdvihol ruku. Stáli sme v Mielno Uniesce pred vysokým piesočným valom, ktorý oddeľoval pobrežnú asfaltku od pláže, spoza valu šumeli vlny a naše srdcia bili vzrušením. Kto prvý vybehne na vrchol a zakričí - Baltik - dostane tortu. Dodnes cítim, ako sa mi v nohách napli struny a ako lakte zápasili v tom krkolomnom šprinte na vytúžený obzor...

Avšak o veľa rokov skôr, ako som objavil Baltik a pocítil v ústach omamnú chuť krówiek, zamiloval som sa do postáv z legiend poľskej histórie. Dodnes poznám melódiu z televízneho seriálu, v ktorom víťazili česť a odvaha, dodnes mám pred očami fúzkatého Michala Wolodyowského, toho poľského D'Artagnana, fešáka Ketlinga a korpuletného Zaglobu, dodnes ich radím do tímu mojich obľúbených hrdinov z detstva.

A potom prišli iné roky. Poľsko v nich bolo odo mňa ďaleko a predsa tak blízko! Boli to roky, keď komunistický totalitný systém dostával prvé údery od Solidarity, keď sa štrajkovalo v Gdansku, keď predák Walesa nevedel prísť na meno armádnemu aparátnikovi Jaruzelskému... Správy o pohybe v poľskom disente prúdili z rozhlasovej stanice Hlas Ameriky a v prvej polovici osemdesiatych rokov zneli v Husákom a Jakešom normalizovanej gubernii ako relácia zo sfér sci-fi. Krajina Michala Wołodyjowského, Adama Michnika, Andrzeja Wajdu, tá krajina, ktorú si Hitler so Stalinom vo vojenských mapách porciovali ako syr, akoby mala v genotype zakódovaný imperatív: Aj keď padneš na kolená, lebo iní ťa zradili, aj keď sa ťa budú chcieť zbaviť v plynových komorách a vápenných jamách, lebo ťa budú nenávidieť, a bude sa dokonca zdať, že už nemôžeš ďalej, ty napokon vstaneš, aby si si opäť vychutnala vlastnú hymnu...

Obrazy Poľska glorifikovaného dejinnými zvratmi sa mi v pamäti striedajú s Poľskom bežným, každodenným. Keď som pred troma rokmi v Slovenskom kultúrnom centre vo Varšave otváral výstavu prác šiestich legiend svetovej fotografie z New Yorku, ktoré poskytli svoje dielo ako súčasť knižnej publikácie Interview s fotografiou, sála sa zaplnila vnímavým auditóriom. Až neskôr vysvitlo, že len niekoľko zvedavcov si prišlo odborným okom prehliadnuť práce Arnolda Newmana, Brucea Davidsona, Elliotta Erwitta a ostatných a že väčšinu, tak ako aj na iné akcie v kultúrnom centre prilákalo znamenité slovenské vínko a pagáčiky. Vlastne, priateľsky mi to prezradil jeden z poľských pracovníkov kultúrneho centra, aby slušne predbehol moje prípadné rozčarovanie. "Je to v poriadku, ani na Slovensku to nie je iné," ubezpečil som Poliaka, ktorému očividne odľahlo. "Ľudia sú rovnakí na celom svete," tľapkali sme sa napokon nad pohárom znamenitého vínka...

O rok neskôr som v Krakove stretol ženu, pri ktorej sa mi roztriasli kolená. Sedeli sme spolu v taxíku a ja jej vravím: "Viete, že ste prvý človek, ktorý ma presvedčil, že Leonardo DiCaprio je skvelý charakterový herec? Váš film Úplné zatmenie ma očaril." Agnieszka Hollandová, hollywoodska režisérka poľského pôvodu, sa iba usmiala. Ten úsmev ma ubezpečil, že všetky moje doterajšie dotyky s Poľskom boli magické vďaka ľuďom, ktorí mi krajinu s krížom na Giewonte sprítomňovali...

JURAJ MRAVEC, reportér STV

Zoznam novinárov, ktorí prispeli do publikácie Poľsko očami slovenských novinárov

Zora Kalousková, Roman Bomboš, Slávka Boldocká, Jozef Hübel, Alexander Sotník, Juraj Mravec, Peter Balla, Peter Turčík, Ján Füle, Zuzana Kohútková, Igor Rabatin, Juraj Marušiak, Ľuboš Jurík, Dana Čikelová, Peter Stano, Marián Leško, Braňo Ondrášik, Miloš Nemeček, Robert Žitňanský, Vahram Chuguryan, Štefan Debnár, Miroslav Zaťko, Táňa Rundesová, Viliam Hauzer, Denisa Čimová, Bianka Stuppacherová-Popovičová, Miro Majláth, Marian Jaslovský, Stano Stehlik, Petra Hublová, Ondrej Gajdoš, Zuzana Čižmariková, Dáša Šebanová, Jozef Mríz, Ľubica Hargašová, Mária Miková, Jana Čevelová, Jozef Majchrák, Andrej Tušer, Ivana Labudová, Tomaš Vasilko, Bohumil Urbánik, Juraj Alner, Anna Weidlerová, Renáta Ďurišová, Stanislava Čechová, Zuzana Belková, Štefan Hudec, Miriam Zsilleová, Boris Filan, Marek Horečný, Jana Horečná Budinská, Miro Blažek, Hana Dojčanová, Iveta Malachovská, Alžbeta Capková, Jana Muchová, Michaela Conzarová, Tina Čorná, Ľuba Koľová, Štefan Hríb.