Poprava pod Nanga Parbatom

V lete 2013 pakistanskí teroristi prepadli základný tábor pod najzápadnejšou himalájskou osemtisícovkou Nanga Parbat a postrieľali v ňom jedenásť ľudí. Boli medzi nimi aj slovenskí horolezci Peter Šperka a Anton Dobeš.

Udalosť, aká nemala ani nemá obdobu, zachytáva nová kniha autora horolezeckej literatúry Milana Vranku. Nazval ju Poprava pod Nanga Parbatom. Prináša v nej životné príbehy oboch zavraždených horolezcov a horských záchranárov prostredníctvom spomienok ich najbližších – rodinných príslušníkov, spolulezcov, kolegov záchranárov a kamarátov.

V knihe je zachytená i ďalšia nedávna tragédia z jesene 2014, keď základný tábor slovenskej expedície pod nepálskou osemtisícovkou Dhaulágirí zasypala lavína, ktorú spôsobil cyklón Hudhud. Z desiatich členov zahynuli dvaja najskúsenejší – Ján Matlák a Vladimír Švancár.

Do novej knihy autor opäť zahrnul príbehy Vladimíra Plulíka a bratov Ondreja a Pavla Pochylých, ktoré boli publikované v jeho predchádzajúcom titule Koniec Pavúkov v Tatrách. O knihu bol veľký záujem a rýchlo sa rozobrala. Jednotlivé kapitoly tentoraz rozšíril o ďalšie zaujímavosti. Za čo sedel a aký bol Pavúk za mrežami?

Ukážky z knihy

V.

Jednu z výprav na Nanga Parbat viedla poľská horolezkyňa Ola Dziková. Z jej medzinárodnej zostavy bol zastrelený Ernestas Marksaitis z Litvy. Ona v čase incidentu bola v druhom tábore.

Podľa jej opisu počas jednej z návštev Slovenska pôvodne v ňom boli aj obaja slovenskí horolezci. Peter Šperka mal zdravotné problémy, a tak jeho partner sa s ním vydal pred masakrom nadol. Spolu s nimi aj vedúci ich expedície Igor Svergun z Ukrajiny.

„Išli do bezpečia základného tábora. Netušili, že je to najnebezpečnejšie miesto na hore,“ povedala.

O tom, čo sa stalo, sa ona a ďalší horolezci vo výškových táboroch dozvedeli cez rádiovú komunikáciu od čínskeho horolezca a pakistanských členov ich výprav.

„Bolo to až na druhý deň ráno, pretože vysielačky na noc vypíname, aby sme šetrili zdroje. Zapínajú sa len v jednotlivých hodinách, ktoré sú dohodnuté. Znelo to neuveriteľne – vraj boli postrieľaní všetci cudzinci a jeden z Pakistancov. Bol to náš kuchár. Útok sa odohral o 22.30 hodine. Číňan, ktorému sa podarilo utiecť, zavolal zburcoval svoju trekingovú agentúru a pakistanský horolezec Nazir Sabir privolal armádu.“

Po tejto správe bolo jasné, že pokusy o výstup sa končia. Nik nemal chuť pokračovať. Pre všetkých bolo ťažké vyrovnať sa s novou realitou. Ľudia zomierajú aj v horách, zabijú ich prírodné sily, lavína, stane sa smrteľný úraz, ale nikdy sa nestalo, aby zomreli násilnou smrťou. Ani Ola nechcela uveriť, že je to možné. Vyvolávali členovi výpravy Ernestovi, ale márne.

Na zostupe brali so sebou aj materiál, ktorý mali vo výškových táboroch zastrelení horolezci. Aj veci oboch Slovákov.

„Museli sme byť na zostupe opatrní, kontrolovať sa, lebo z toho šoku sme mohli urobiť chybu. Ja som schádzala ako vedúca posledná. Inokedy býva návrat do základného tábora radostný, teraz to tak nebolo. Všade bolo plno vojakov a policajtov, vládol chaos. Zrazu bolo definitívne, že to, čomu sme sa bránili uveriť, sa naozaj stalo.“

Vojaci nemali zoznam, kto by sa mal v základnom tábore nachádzať, nevedeli ani, kto sú mŕtvi. Na akciu neboli dostatočne vybavení, a tak na noc zostalo v tábore iba päť vojakov, ostatní sa presunuli nižšie.

„Tým piatim sme požičali teplé oblečenie, aby im nebolo zima. Necítili sme sa bezpečne, preto sme zriadili hliadky, ktoré tábor strážili po celú noc.“

Ďalší deň sa všetci presunuli nižšie, skadiaľ ich evakuoval vrtuľník do Gilgitu. Previezli ich do opustenej školy, keďže boli prázdniny, kde sa mohli osprchovať, najesť a vyspať.

„Tam nás vypočuli, ale výsluch prebiehal v priateľskej atmosfére.“

Po preprave lietadlom do Islamabadu sa stretli s predstaviteľmi svojich ambasád. Taliban sa vyhrážal ďalšími útokmi, až do konca pobytu sa preto necítili bezpečne. Ani na letisku v deň odletu. Strávili na ňom osem hodín, od štvrtej popoludní do polnoci. Boli ľahko rozpoznateľní, tváre mnohých sa objavili v médiách, a tak sa až do odletu radšej rozdelili na menšie skupinky.

Ďalšia ukážka

IX.

„Petra som spoznal v deväťdesiatych rokoch, keď som prišiel do Tatier a stal som sa dobrovoľným členom horskej služby,“ zaloví v pamäti Anton Hanušín. „Na gymnáziu v Sabinove som sa však učil z kníh, v ktorých bol ako žiak zapísaný aj Peter Šperka.“

V roku 1997 ho Peter ako lekára zavolal na expedíciu na Manaslu. Mal možnosť spoznať ho v extrémnych podmienkach.

„Krízové situácie riešil s rozvahou, nepanikáril, prijímal cudzí názor, bol líder, nie bos. Ľahko znášal nepohodlie a utrpenie. Závidel som mu, že skoro vôbec nepotreboval piť. Páčilo sa mi, že sa na nikoho nedíval s dešpektom, veci skôr konštatoval, než hodnotil.“

Pri zostupe z vrcholu ho doktor čakal v prvom tábore. Prišiel doňho s omrzlinami nôh.

„Napriek tomu si pripevnil lyže a zlyžoval do základného tábora. Po prevoze vrtuľníkom do Káthmandu som ho týždeň kuríroval zo závažných omrzlín. Hoci sa mu ťažko chodilo, bol schopný vybaviť na úradoch všetko potrebné v súvislosti s úmrtím Juraja a Mira a ešte ísť autobusom po zvyšok vracajúcej sa expedície.“

Po návrate domov spolu občas podnikli túru, stretávali sa na záchranných akciách.

„Volal ma na ďalšie expedície, ktoré organizoval, ale z pracovných či rodinných dôvodov som už nemohol ísť.“

Až keď sa ozval, či by s nimi nešiel na Nanga Parbat, zareagoval doktor Hanušín kladne.

„Odpovedal som, že sa trafil. Keďže už mám veci v osobnom živote uložené, aj by som šiel. Oslovil som zopár sponzorov a všetko vyzeralo dobre. Od prvej chvíle som však mal čudný pocit, opakovali sa mi zlé predtuchy a prvýkrát v súvislosti so smrťou v Himalájach mi nenapadala výšková choroba alebo lavína či pád, ale obsedantne terorizmus.“

Tá predtucha sa stále vracala. Odháňal to, hovoril si, že miestni okradnú, ale nezabijú. Nakoniec zvolil v tom termíne dovolenku na Korzike. Čakajúc na trajekt, stál pod šikmou vežou v Pise, keď mu zavolal známy, či pozná Petra Šperku.

„Ako by som nepoznal, teraz som s ním mal byť na expedícii!“ vyhŕkol.

„Ty asi nevieš, čo sa stalo,“ zadivil sa známy.

Krvi by sa v ňom nedorezal.

„Určite by nemali nič proti tomu, aby zomreli v horách, ale nie takým bizarným spôsobom,“ povie Anton Hanušín.