Kroje, kniha o tom, že čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš

Publikácií, ktoré predstavujú rozličné formy tradičného ľudového umenia, nie je nikdy dostatok, píše v predslove k jednej z nich etnografka a historička Margaréta Horváthová. Možno k tomu dodať, že publikácií, zacielených na tradičný ľudový odev naozaj nie je dosť. Kniha Kroje, ktorej autorkou je Margaréta Horváthová, sa objavila na knižnom trhu na začiatku roka 2009, teda štyri roky po publikácii Slovenské a české tradičné kroje - slovenskom preklade pôvodne českého titulu (České a slovenské lidové kroje, Ludvík Baran, Jitka Staňková). Zaplnila medzeru v takto tematicky vymedzenej etnografickej literatúre, pretože kniha Barana a Staňkovej sa nevenuje výlučne slovenskému ľudovému odevu.

Slovenská autorka zvolila v názve knihy podobne ako českí etnografovia slovo kroje, čo je bežne používaný výraz, a nie odborný termín - tradičný ľudový odev. Je to prvý náznak, že publikácia nie je adresovaná iba odborníkom, ale všetkým záujemcom o ľudové odievanie.

Autorka využíva v knihe postupy, ktoré zvolili v minulosti pri koncipovaní prvých diel o tradičnom slovenskom odeve etnografky Soňa Kovačevičová a Viera Nosáľová, najmä pri skúmaní odevu podľa žúp, ako existovali do roku 1923. Rovnako ako ony siaha po detailných ilustráciách a obrazovom materiále známych umelcov, napríklad Karla Plicku.

Popularizačný rozmer dávajú knihe texty, ktoré sú v jednotlivých kapitolách pod titulkom Zaujímavosť a venujú sa známym aj menej známym súčastiam ľudového odevu. Takým je aj kapitolka o spodnej bielizni, ktorú uvádzame na záver v ukážke z knihy. Od podozrenia z bulvarizujúcich úmyslov nech nás uchráni aspoň fotografia vidieckeho dievčaťa v spodnej bielizni z roku 1900. Okrem toho, že fotografia je tmavá a neostrá, vôbec nie je dráždivá, nie náhodou sa kus spodnej bielizne volal rubáš - telo zakrýval dôkladne a mal na hony ďaleko od dnešnej dámskej spodnej bielizne. Čitateľ sa v zaujímavostiach veľa dozvie aj o materiáloch, z ktorých sa šili odevy, o tom, ako sa kedysi pralo, aké účesy boli obľúbené a podobne.

Jednotlivé kapitoly sa venujú župám v abecednom poradí od Abovskej po Zvolenskú. Na úvod autorka podáva historickú charakteristiku župy a všeobecnú charakteristiku odievania. Potom sa venuje pracovnému odevu žien a mužov a ženskému a mužskému sviatočnému a obradovému odevu. Zastavuje sa osobitne pri niektorých obciach. Text dopĺňajú dobové fotografie, kresby a maľby. V závere nájde čitateľ slovník odborných výrazov a zoznam použitej literatúry.

Pre mnohých čitateľov môže byť kniha cenná alebo milá zmienkami o ich obci, alebo aspoň poznámkami o typických znakoch odevu z ich regiónu. Autorka píše, že pre Slovensko je príznačná mimoriadna krojová rozmanitosť, že keby mohla mať kniha viac dielov, zaslúžila by si opis svojho kroja každá dedina. "Pretože na našom území skutočne platí: "Čo vŕšok prejdeš, to iný kroj nájdeš."

Kliknutím na obrázok vpravo sa zobrazí obsah knihy.

Ukážka z knihy

Spodná bielizeň

Pod spodnou bielizňou v tradičnom ľudovom odeve si musíme predstaviť tieto súčiastky, ktoré sa obliekali priamo na telo: rubáš alebo jemu podobná košieľka. Ak bol rubáš len suknica od pása nadol, obliekali sa ešte rukávce. Nohavičky, prirodzene, nepoznali, takže všetko bolo jednoduché... Až začiatkom 20. storočia začali nosiť spodné nohavičky v malých mestách a na vidieku len ženy remeselníkov, teda tie, ktoré nenosili tradičný kroj. Tieto nohavičky si ženy zväčša šili samy alebo si ich zadovažovali v mestských obchodoch. Siahali po kolená, boli ukončené čipkou alebo volánikom a sťahovali sa šnúrkou. Takéto nohavičky z jemného bieleho plátna nebývali v rozkroku zošité. Druhým typom boli tzv. reformné spodky, ktoré mali v páse natiahnutú gumičku, prípadne boli zošité s vrchnou košieľkou s ramienkami. Reformné spodky už mali tvar nohavičiek skrátený a stred zošitý. Na vidieku však boli najobľúbenejšie nohavičky nad kolená, kde boli ukončené gumičkou a zakrývali podväzky alebo rovno pridŕžali pančuchy. Mali rozličné pomenovanie, ale i v súčasnosti ich poznáme pod menom bombiše. Vo všeobecnosti možno povedať, že do ľudového prostredia preniklo nosenie nohavičiek, v zime barchetových a v lete trikotínových, najmä v období po druhej svetovej vojne. Mužom ako spodný odev slúžili dlhé plátené gate. V prvej tretine 20. storočia najmä v súvislosti s vojenskou službou začali nosiť trenírky nad kolená.

Pripojte komentár