Na hrane na Granátovej stene

Ako ťa zohreje pevný lieh

Nad ránom ma v stane zobudil chlad. Nebola mi až taká zima, že by sa to nedalo vydržať, ale napadlo mi, že by bolo dobré overiť si, či stan naozaj možno vyhriať sviečkou, ako nás to učili v horolezeckom kurze. Ale sviečku som nemal, tak som to skúšal s kockou pevného liehu. Bol to "báječný" nápad. Ak som si dovtedy nevšimol, ako smradľavo pevný lieh horí, tak po tomto pokuse mi to už bolo jasné. Pevný lieh smradí a v uzavretom priestore aj štípe v očiach. V stane sa za okamih nedalo vydržať. Aby som ho vyvetral, musel som ho naplno otvoriť a "povyháňať" z neho všetok dym. Nezamýšľaná rozcvička. Ale chladno mi po nej už nebolo. Takto sa začal deň môjho lezeckého výstupu na Granáty. Bolo to niekedy v druhej poloci sedemdesiatych rokov a pri Sliezskom dome vtedy ešte fungovalo horolezecké táborisko.

S potápačom na Granáty

Moji traja spolulezci - ich mená som už dávno zabudol - spali, myslím, v kotolni v Sliezskom dome. Teda, neviem, koľko toho naspali, pretože večer pred naším výstupom bol dosť búrlivý. Pamätám si z neho len to, že jeden z trojice mojich spolulezcov bol potápač. V Sliezskom dome si večer našiel seberovného a potme sa šli potápať do Sliezskeho plesa. Vtedy v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, to možno ešte nebolo zakázané...? Spolulezca potápača táto nočná aktivita nevyčerpala, pretože, akonáhle sme nastúpili do steny, s pasiou vyhľadával tie najťažšie miesta. Liezli sme štvorkovú cestu Pravým rebrom Granátovej steny, ale on v nej hľadal tie najfajnovejšie a najzložitejšie varianty. Robil to tak dlho, až si vysilil predlaktia a dostal do ruky kŕč. Následne vyhľadával len tie najľahšie miesta a ako prvolezec skončil - ťahať musel niekto iný. Pozeral som si znova popis tej cesty v pravom rebre na Granáty. Je tam viacero vežičiek, z ktorých sa zlaňuje. V našej variante sme zo žiadnej vežičky nezlaňovali.

Kotúle po rampe

Boli sme asi v strede cesty, keď sa naraz po šikmej rampe vedľa mňa začal kotúľať do doliny ďalší z mojich spolulezcov. Pamätám sa, že ten chalan bol tak nelezecky stavaný, mal taký široký zadok. Akoby sa mu táto prírodná danosť, ktorá neveľmi ladí s obratnosťou, vypomstila. Prefrčal vedľa mňa a ja som inštinktívne chytil jeho lano, ktoré sa tiež naraz objavilo. Preklzovalo ale veľmi rýchlo a akonáhle mi začalo páliť ruku, ešte inštinktívnejšie som ho pustil. Nebolo veľa času na rozmýšľanie... Našťastie, jeho istiaci spolulezec lano bravúrne zasekol a pád zastavil a ešte mi aj ďakoval za to, že som mu pomohol, keď som lano pridržal. No myslím si, že zadržanie pádu nebola moja zásluha, to páliace lano som veľmi rýchlo pustil... Treba ešte spomenúť, že vtedy sme sa istili s lanom cez rameno, nejaké reverzo, či kýbliky, čo sú dnes nevyhnutné pomôcky na istenie pri lezení, sme nepoznali. Takže to ako zachytil pád ten chalan - istič z našej druhej lezeckej dvojky - bol parádny istiaci výkon. Bol to spoľahlivý spolulezec. Šťastie tiež bolo, že tá rampa bola pomerne dlhá a hladká. Chalan so širokým zadkom, ktorý vypadol z cesty, bol potom síce doudieraný, ale lezbyschopný. Myslím, že bol podobne ako ja, bez lezeckého úväzku, len s lanom uviazaným okolo hrude. Neviem, či nebol džudista. Tí sa učia padať tak, že sa kotúľajú, ale nedochrámu...

Po tejto príhode sme ostali dvaja zdraví na dvoch "invalidov", ale mohli sme pokračovať ďalej. Z nejakého dôvodu sme sa previazali. Ja som následne ťahal doudieraného a osvedčený istič zasa potápača s vysilenou rukou.

Vibramy a hexenter

Nepamätám sa, ako boli obutí vtedy moji spolulezci, ale ja som liezol vo vibramkách, ktoré boli o číslo vyššie, ako by mali byť. Ale aj tak sa mi v nich liezlo a ťahalo dobre, guma vibramov dobre držala na žule. (Vibram vtedy u nás ešte nebola značka gumenej podrážky, označenie vibramky sa používalo pre všetky turistické topánky.) Bol som vtedy dobre rozlezený, na domovských pribratislavských skalkách som bez zábran sóloval ľahšie cesty ako napr. Májovku v Malých Karpatoch na Sološnických skalách, kde vtedy ešte bolo povolené liezť.

V Tatrách som si veľmi chcel vyskúšať novú istiacu pomôcku - hexenter, ktorý mi láskavo doviezol brat môjho spolubývajúceho na internáte spoza železnej opony, zo Švajčiarska. Vtedy sme do Tatier chodili skôr s kladivom a skobami než so zakladacími pomôckami... Nejako som žiadnu vhodnú špáru nevedel nájsť, ten hexenter, dodnes ho mám, bol pomerne veľký. Až napokon v jednom vytláčajúcom mieste, kde som sa musel vyhupnúť cez hranu, som ho založil. Akože založil. Pretože, keď môj doudieraný spolulezec doliezol na štand, hexenter mi podal: "Vôbec nedržal, len čo si ho nadliezol, vytiahol si ho lanom zo štrbiny."

Očarujúca Granátová lávka

Po tejto príhode s hexentrom, ktorá nie je až taká zriedkavá, sa už nič povšimnutiahodné nestalo. Azda až na očarujúcu scenériu Granátovej lávky, ktorá nás čakala po dolezení cesty. Granátová lávka je dlhá trávnatá rampa, ktorá je obrúbená skalnými vežami a tiahne sa hrebeňom od Velickej steny až po masív Bradavice. Cítil som sa tam ako v rozprávkovom filme. Keď som písal tento článok, tak som zistil, že nie som jediný, komu sa páči. Pre turistov je ale dnes Granátová lávka zakázaná.

Granáty a spálené krídla

Náš mladícky výstup na Granáty bol dobrodružstvom na hrane. Blízko na druhej strane hrany bola Zubatá, ktorá oddávna býva na Granátoch. Štatistika Horskej služby zaznamenáva v masíve Granátov viacero nešťastí. Posledný záznam o tragédii pod Vyšnou Granátovou štrbinou je z roku 2012: "Počas zostupu došlo k výpadku lezkyne s uvoľneným kameňom a následný 70-metrový pád sa jej stal osudný," uviedli vtedy stránky horskej služby. Niekto, asi blízky zosnulej, potom v diskusnom fóre horolezeckého spolku JAMES uverejnil smutnú básničku o motýlikovi, ktorý vyletel tak vysoko, až si spálil krídla. Mne a mojim košickým spolulezcom, s ktorými som sa už neskôr na lane nespojil, sa prepiekol študentský výlet na Granáty bez smutnej básničky.